Príhovor Benedikta XVI. k rehoľníkom a seminaristom

Altötting (11. septembra, RV) - Drahí priatelia, tu v Altöttingu, na tomto mieste, naplnenom milosťou, sa v Bazilike svätej Anny, pred sanktuáriom Božej Matky, zhromaždili seminaristi, pripravujúci sa na kňazstvo, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky a členovia Pápežskej spoločnosti pre duchovné povolania. Stretli sme sa tu, aby sme premýšľali o svojom povolaní slúžiť Ježišovi Kristovi a aby sme ho pod bdelým pohľadom svätej Anny, v ktorej dome sa zrodilo najväčšie povolanie v histórii spásy, lepšie chápali. Panna Mária ho dostala prostredníctvom anjelových úst. Anjel nevstupuje do nášho príbytku viditeľne, ale Boh má plán pre každého z nás, volá každého z nás po mene. Našou úlohou je naučiť sa, ako počúvať a prijímať jeho volanie, ako byť odvážnymi a vernými v jeho nasledovaní a keď je všetko povedané a urobené, byť spoľahlivými služobníkmi, ktorí dobre použili zverené dary.

Vieme, že Pán hľadá robotníkov pre svoju žatvu. Povedal: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.  Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu" (Mt 9,37-38). Preto sme sa tu zhromaždili: aby sme predniesli túto ponuku Pánovi žatvy. Božia žatva je naozaj veľká a potrebuje robotníkov: v takzvanom treťom svete - v Latinskej Amerike, v Afrike a v Ázii – ľudia čakajú na poslov, ktorí by im priniesli evanjelium pokoja, dobrú zvesť od Boha, ktorý sa stal človekom. Ale tiež na takzvanom západe, tu medzi nami v Nemecku a v rozľahlej ruskej krajine je pravdou, že aj tu môže byť pozbieraná veľká žatva. Dnes je to ako predtým, keď bol Pán pohnutý ľútosťou kvôli zástupom, ktoré sa zdali byť ako ovca bez pastiera, kvôli ľuďom, ktorí možno vedeli, ako robiť veľa vecí, ale bolo pre nich ťažké nájsť zmysel svojho života. Pane, pozri na naše nepokojné časy, ktoré potrebujú ohlasovateľov Evanjelia, tvojich svedkov, ľudí, ktorí dokážu ukázať cestu k “životu v hojnosti”! Pozri na náš svet a opätovne pociťuj ľútosť! Pozri sa na náš svet a pošli nám robotníkov! S touto žiadosťou klopeme na Božie dvere, ale s tou istou žiadosťou aj Pán klope na dvere nášho vlastného srdca. Pane, chceš ma? Nie je to snáď pre mňa príliš veľa? Som pre to príliš malý? Neboj sa, povedal anjel Márii. Neboj sa: “po mene ťa zavolám” (Iz 43,1), hovorí nám Boh cez proroka Izaiáša, každému z nás.

Kam pôjdeme, ak povieme “áno” Pánovmu volaniu? Najstručnejší opis kňazského poslania – a to je pravdivé osobitným spôsobom pre rehoľníkov aj rehoľníčky – nám dáva evanjelista Marek. Vo svojom opise povolania Dvanástich hovorí: “Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať” (Mk 3:14) Aby boli s Ježišom a aby ich posielal von za ľuďmi – tieto dve veci k sebe navzájom patria a spolu sú srdcom povolania, srdcom kňazstva. Byť s ním a byť posielaný – tieto dve zložky sú neoddeliteľné. Iba tomu, kto je “s ním” sa podarí ho spoznať a môže ho pravdivo ohlasovať. Ktokoľvek, kto s ním bol, si nemôže nechať pre seba, čo našiel; namiesto toho to musí podávať ďalej. Taký bol prípad Ondreja, ktorý povedal svojmu bratovi Šimonovi: “Našli sme Mesiáša" (Jn 1,42). Svätý Gregor Veľký raz v jednej zo svojich homílií povedal, že anjeli, akokoľvek ďaleko idú vo svojich misiách, vždy sa pohybujú v Bohu. Vždy ostávajú s ním. Táto idea svätého Gregora viedla k úvahe o biskupoch a kňazoch: kamkoľvek idú, vždy by mali “byť s ním”. Poznáme to zo skúsenosti: kedykoľvek kňazi kvôli množstvu povinností venujú menej a menej času tomu, aby boli s Pánom, napokon kvôli svojim hrdinským aktivitám strácajú vnútornú silu, ktorá ich podopiera. Ich činnosť sa stáva prázdnou aktivitou. Byť s Kristom – ako sa to deje? Nuž, prvou a najdôležitejšou vecou pre kňaza je jeho každodenná svätá omša, vždy slávená s hlbokou vnútornou účasťou. Ak slávime omšu pravdivo, ako muži modlitby, ak spájame svoje slová a svoje aktivity v Slove, ktoré nás predchádza a prenechávame ich formovanie sláveniu Eucharistie, ak sa ním necháme vo svätom prijímaní naozaj objať a skutočne ho prijmeme – vtedy sme s ním.

Liturgia hodín je ďalším zásadným spôsobom, ako byť s Kristom: tu sa modlíme ako ľudia, vedomí si svojej potreby rozprávať sa s Bohom, zatiaľ čo dvíhame hore všetkých tých, ktorí nemajú čas, ani schopnosť modliť sa týmto spôsobom. Ak naše slávenie Eucharistie a Liturgia hodín majú ostať zmysluplné, musíme sa stále znova venovať čítaniu Svätého Písma. Nielen aby sme boli schopní rozlúštiť a vysvetliť slová z dávnej minulosti, ale aby sme objavili slovo, ktorým ku mne hovorí Pán, osobne, tu a teraz. Iba týmto spôsobom budeme schopní prinášať inšpirujúce Slovo ostatným ako súčasné a živé Božie slovo.

Eucharistická adorácia je podstatným spôsobom bytia s Pánom. Vďaka biskupovi Schramlovi má teraz Altötting novú “klenotnicu”. Tam, kde kedysi boli uschované poklady minulosti, vzácne historické a náboženské veci, tam je teraz miesto pre ozajstný poklad Cirkvi: stálu prítomnosť Pána v Eucharistii. V jednom zo svojich podobenstiev Pán hovorí o poklade, ukrytom na poli. Muž, ktorý ho nachádza, predáva všetko čo má, aby si to pole kúpil, pretože skrytý poklad je cennejší, než čokoľvek iné. Ukrytý poklad, dobro väčšie než všetky ostatné dobrá, je Božie kráľovstvo – je to sám Ježiš, zosobnené Kráľovstvo. V presvätej hostii je prítomný ozajstný poklad, vždy čakajúci na nás. Len uctievaním tejto prítomnosti sa učíme, ako ho správne prijať – učíme sa skutočnosti prijímania, učíme sa sláveniu Eucharistie zvnútra. Tu by som chcel uviesť niekoľko riadkov svätej Edity Steinovej, spolupatrónky Európy: “Pán je prítomný vo svätostánku v jeho Božstve a jeho človečenstve. Nie je tam pre seba samého, ale pre nás: pretože je preňho radosťou byť s nami. On vie, že my, takí akými sme, ho potrebujeme mať osobne blízko. Následkom toho každý, kto má normálne myšlienky a pocity, bude prirodzene priťahovaný, aby s ním trávil čas, kedykoľvek je to možné a tak veľmi, ako je to možné” (Gesammelte Werke VII, 136ff). Milujme bytie s Bohom! Tam s ním môžeme hovoriť o čomkoľvek. Môžeme mu predkladať naše požiadavky, naše starosti, naše problémy. Naše radosti. Našu vďačnosť, naše sklamania, naše potreby a naše túžby. Tam ho môžeme stale žiadať: “Pane, pošli robotníkov na svoju žatvu! Pomôž mi, aby som bol dobrým robotníkom v tvojej vinici!”

Tu, v tejto Bazilike, sa naše myšlienky obracajú na Pannu Máriu, ktorá žila svoj život naplno “s Ježišom” a preto bola a stale je blízka všetkým mužom a ženám. Mnoho ďakovných pamätných dosiek je toho konkrétnym znakom. Myslime na Máriinu svätú matku, svätú Annu a s ňou myslime aj na dôležitosť matiek a otcov, starých matiek a starých otcov a na dôležitosť rodiny ako prostredia pre život a modlitbu, kde sa učíme modliť a kde sa naše povolania môžu rozvíjať.

Tu v Altöttingu, prirodzene, myslíme zvláštnym spôsobom na dobrého brata Konráda. Zriekol sa veľkého dedičstva, pretože chcel neobmedzene nasledovať Ježiša Krista a byť iba s ním. Ako Pán odporúčal v podobenstve, vybral si najnižšie miesto, miesto skromného laického brata a sluhu. Tak bol schopný dosianuť presne to, čo nám svätý Marek hovorí o apoštoloch: “zostať s ním”, “byť posielaný” k ostatným. Zo svojej cely sa vždy mohol pozrieť na chrám a tak vždy “zostať s Kristom”. Z tejto kontemplácie sa naučil bezbrehej dobrote, s ktorou pristupoval k ľuďom, klopajúcim na jeho dvere v ktorúkoľvek hodinu – niekedy zlomyseľne, aby ho provokovali, inokedy nahlas a netrpezlivo. Im všetkým svojou čírou dobrotou a ľudskosťou a bez veľkých slov odovzdával odkaz cennejší, než samotné slová. Modlime sa k bratovi svätému Konrádovi, prosme ho, aby upriamil náš zrak na Pána, aby sme prinášali Božiu lásku mužom a ženám našej doby. Amen!

- dj -