Homília Svätého Otca, Mníchov - 10. septembra

Drahí bratia a sestry, predovšetkým by som vás chcel srdečne pozdraviť. Som šťastný, že môžem byť opäť medzi vami a slúžiť svätú omšu. Som takisto šťastný, že som na návšteve dobre známych miest, ktoré mali rozhodujúci vplyv na môj život, formovanie mojich myšlienok a pocitov. Miest, kde som sa naučil, ako veriť a ako žiť. Toto je čas povedať ďakujem všetkým žijúcim aj tým, ktorí už zomreli a ktorí ma viedli a sprevádzali na ceste. Ďakujem Bohu za túto krásnu krajinu a za všetkých ľudí, ktorí ju skutočne urobili mojím domovom.

Práve sme si vypočuli tri biblické čítania, vybrané pre túto nedeľu. Všetky tri rozvíjajú dvojakú tému, ktorá je napokon jednou, zdôrazňujúcou s ohľadom na okolnosti niektorý z aspektov. Všetky tri čítania hovoria o Bohu ako stredobode všetkej skutočnosti a stredobode nášho osobného života. „Hľa, váš Boh“, volá prorok Izaiáš (35:4) Svojím vlastným spôsobom Jakubov list a úryvok z Evanjelia hovoria tú istú vec. Chcú nás viesť k Bohu, aby nás priviedli na správnu cestu. Ale hovoriť o Bohu znamená aj hovoriť o spoločnosti: o našej spoločnej zodpovednosti za víťazstvo spravodlivosti a lásky vo svete. Toto je dramatickým spôsobom vyjadrené v druhom čítaní, v ktorom sa k nám prihovára Jakub, blízky príbuzný Ježiša. Obracia sa na spoločenstvo, v ktorom sa začína objavovať pýcha, pretože sa tu nachádzajú aj dobre situované a vážené osoby, pričom vzniká nebezpečenstvo, že záujem o práva chudobných zostane bokom. Jakub nám vo svojich slovách umožňuje vnímať podobu Ježiša, v ktorej sa Boh stal človekom. Hoci pochádzal z Dávidovho, čiže kráľovského rodu, stal sa jednoduchým človekom uprostred jednoduchých ľudí, nezasadol si na trón, ale nakoniec zomrel v krajnej chudobe kríža. Láska k blížnemu, ktorá je na prvom mieste angažovaním sa za spravodlivosť, je základným kameňom pre vieru a lásku k Bohu. Jakub to nazýva “kráľovským zákonom” (porov. 2,8), čím necháva zaznieť Ježišov obľúbený výraz: panovanie Boha, Božie kráľovstvo. Toto neoznačuje nejakú ríšu, ktorá by sa mala objaviť v ten alebo onen čas, ale znamená to, že Boh sa má stať rozhodujúcou silou nášho života a nášho konania. O toto prosíme, keď hovoríme: “Príď kráľovstvo tvoje”. Nežiadame si nejakú vzdialenú skutočnosť, ktorú by sme hádam ani sami netúžili zakúsiť. Naopak, modlíme sa, aby Božia vôľa teraz určovala našu vôľu, aby tak Boh vládol svetu; takže sa modlíme, aby sa spravodlivosť a láska stali rozhodujúcimi pre usporiadanie sveta. Takáto modlitba sa obracia v prvom rade k Bohu, ale otriasa aj naším vlastným srdcom. Je to naozaj to, čo chceme? Orientujeme svoj život týmto smerom? Jakub nazýva “kráľovský zákon”, zákon Božieho panovania, tiež aj “zákonom slobody”: ak všetci staviame naše zmýšľanie a náš život na Bohu, potom sa všetci stávame rovnými; stávame sa slobodnými a rodí sa tak ozajstné bratstvo. Keď Izaiáš v prvom čítaní hovorí o Bohu, hovorí súčasne o záchrane pre trpiacich; a Jakub, keď hovorí o spoločenskom poriadku ako o nepostrádateľnom vyjadrení našej viery, logicky hovorí aj o Bohu, ktorého sme deťmi.

No teraz musíme obrátiť našu pozornosť na Evanjelium, ktoré rozpráva o Ježišovom uzdravení hluchonemého. Aj tam nachádzame opäť dvojaké vyjadrenie tej istej témy. Ježiš sa venuje trpiacim, ktorí sú vytisnutí na okraj spoločnosti. Uzdravuje ich a otvára im tak možnosť spolunažívania a spolupráce, vedie ich k rovnosti a bratstvu. Toto sa zjavne týka nás všetkých: Ježiš nám ukazuje, kam majú smerovať naše skutky. Celá táto udalosť však predkladá aj hlbší rozmer, na ktorý nástojčivo poukazovali cirkevní Otcovia a ktorý sa dnes aj nás osobitným spôsobom dotýka. Otcovia hovoria k ľuďom a o ľuďoch svojej doby. Ale ich posolstvo sa novým spôsobom vzťahuje aj na nás, moderných ľudí. Nejestvuje iba hluchota fyzická, ktorá človeka do značnej miery vytrháva zo spoločenského života. Jestvuje aj nedoslýchavosť voči Bohu, ktorou trpíme práve v dnešnej dobe. Už ho viac nedokážeme počuť - toľké odlišné frekvencie zamestnávajú náš sluch.

To, čo sa hovorí o Bohu, zdá sa nám byť „predvedecké“, už nie vhodné pre naše časy. S našou nedoslýchavosťou, a či priamo hluchotou voči Bohu, strácame prirodzene aj našu schopnosť hovoriť s ním a k nemu. Takto nám potom chýba rozhodujúca vnímavosť. Hrozí nám nebezpečenstvo vyhasnutia našich vnútorných receptorov. Toto oslabenie našej schopnosti vnímania však ďalej prináša aj drastické a nebezpečné obmedzenie rozsahu nášho kontaktu s realitou. Horizont nášho života sa tak znepokojivým spôsobom redukuje.

Evanjelium nám hovorí, že Ježiš vložil prsty do uší hluchonemého, trochou svojej sliny sa dotkol jazyka chorého a povedal: “Effata” – “Otvor sa!” Evanjelista nám zachoval pôvodné aramejské slovo, ktoré vtedy Ježiš vyslovil, a tak nás spätne prenáša priamo do onoho momentu. To, čo sa vtedy udialo, bolo jedinečné, a predsa to nepatrí dávnej minulosti. To isté Ježiš uskutočňuje novým spôsobom a opakovane i dnes. V krste na nás vykonal toto gesto dotyku a povedal nám: “Effata” – “Otvor sa!”, aby nás uschopnil počúvať Boží hlas a tiež aby nám daroval možnosť rozprávať sa s ním. Ale táto udalosť, sviatosť krstu, nemá v sebe nič magické. Krst nám otvára cestu. Uvádza nás do spoločenstva tých, čo sú schopní načúvať a rozprávať; uvádza nás do spoločenstva so samotným Ježišom, ktorý jediný videl Boha, a preto mohol o ňom hovoriť (porov. Jn 1,18): prostredníctvom viery, Ježiš sa chce s nami deliť o svoje videnie Boha, o svoje počúvanie Otca a rozprávanie sa s ním. Cesta krstu sa musí stať procesom postupujúceho rozvoja, ktorým rastieme v živote s Bohom, aby sme tak dosiahli aj nový pohľad na človeka a na stvorenie.

Evanjelium nás pozýva k tomu, aby sme si uvedomili, že máme v našej schopnosti vnímania deficit, ktorého si spočiatku nie sme vedomí, pretože všetko ostatné sa nám natíska so svojou naliehavosťou a odôvodnenosťou; aj keď sa zdá, že všetko napreduje normálnym spôsobom, aj keď už viac nemáme uši a oči pre Boha a žijeme bez neho. Je však pravda, že všetko ide jednoducho dopredu keď sa Boh vytratí z nášho života a nášho sveta, keď v nich prestane byť prítomný? Pred položením ďalších otázok by som chcel rozprávať trochu o svojich skúsenostiach zo stretnutí sa s biskupmi z celého sveta. Nemecká katolícka cirkev je veľkodušná vo svojich sociálnych aktivitách, vo svojej ochote pomáhať všade tam, kde sa to ukáže byť potrebné. Vždy a znovu mi biskupi počas ich návštev „ad limina“, naposledy biskupi z Afriky, rozprávajú s vďačnosťou o veľkodušnosti nemeckých katolíkov a prosia ma, aby som sa stal tlmočníkom tejto ich vďačnosti. Aj biskupi z pobaltských krajín , ktorí ma prišli navštíviť nedávno, mi hovorili o tom, ako im nemeckí katolíci veľkolepým spôsobom pomohli pri rekonštrukcii ich kostolov, ťažko poškodených, zanedbaných a schátralých v dôsledku desaťročí vlády komunistického režimu. Z času na čas ale ten či onen africký biskup hovorí: „Ak v Nemecku predstavím sociálne projekty, nachádzam pre ne okamžite otvorené dvere. Ale ak prídem s projektom evanjelizácie stretávam sa skôr s výhradami“. Zjavne si niektorí myslia , že sociálne projekty je treba uviesť do života čo možno najrýchlejšie, zatiaľ čo veci, ktoré sa týkajú Boha , alebo dokonca katolíckej viery, sú skôr špecifické a menšieho významu. Avšak skúsenosti biskupov hovoria , že je to práve evanjelizácia, ktorej je treba dávať prednosť, že je to Boh Ježiša Krista, ktorého treba poznať, veriť mu a milovať ho. Evanjelizácia musí obrátiť srdcia, aby mohla činnosť na sociálnom poli napredovať, aby sa uviedlo do chodu zmierovanie, aby sa napríklad proti chorobe AIDS mohlo bojovať odstraňovaním jej ozajstných a hlbokých príčin a liečením chorých s náležitou pozornosťou a láskou. Sociálna angažovanosť a evanjelium sú od seba neoddeliteľné. Tam, kam ľuďom prinášame len poznanie, zručnosť, technické schopnosti a nástroje, prinášame veľmi málo. Tam čoskoro prevážia mechanizmy násilia a schopnosť ničiť a zabíjať sa stáva prevládajúcou schopnosťou, využívanou na dosiahnutie moci – moci, ktorá by skôr či neskôr mala priniesť právo a spravodlivosť, ale ktorá toho nikdy nebude schopná. Takýmto spôsobom sa len stále viac a viac vzďaľuje od zmierenia od spoločného úsilia pri presadzovaní spravodlivosti a lásky. Kritériá podľa ktorých technika vstupuje do služieb spravodlivosti a lásky sa vytrácajú. No všetko záleží práve od týchto kritérií, ktoré nie sú len teóriami, ale osvecujú srdce, prinášajúc mu tak rozvahu a schopnosť správneho konania.

Obyvateľstvá Afriky a Ázie obdivujú naše technické vymoženosti a našu vedu, no zároveň im naháňa strach spôsob myslenia a uvažovania, ktorý úplne vylučuje Boha z predstavy človeka, akoby to bolo najvyšším prejavom rozumnosti a niečím, čo bude vnútené aj ich kultúre. Skutočné ohrozenie ich vlastnej identity nevidia v kresťanskej viere, ale v znevažovaní Boha a v cynizme, ktorý vyhladenie sakrálnosti považuje za právo na slobodu, vyzdvihuje pragmatickosť ako najvyššie morálne kritérium z hľadiska budúcich vedeckých výskumov. Drahí priatelia, tento cynizmus nie je druh tolerancie a kultúrnej otvorenosti, ktorý očakávajú národy a ktorý my všetci očakávame! Tolerantnosť, ktorú nevyhnutne potrebujeme, zahŕňa bázeň pred Bohom – rešpekt pred tým, čo je pre iných posvätnou skutočnosťou. Tento rešpekt pre to, čo iní považujú za posvätné predpokladá, že my sami opäť objavíme bázeň pred Bohom. Tento zmysel pre rešpekt môže byť v západnom svete znovu objavený iba vtedy, ak viera v Boha bude opäť rásť, ak sa Boh opäť stane prítomným v našom živote a v nás samých.

Túto vieru nikomu nevnucujeme. Takýto spôsob prozelytizmu sa kresťanstvu protiví. Viera sa môže rozvíjať len v slobode. Zároveň však apelujeme na slobodu ľudí, aby sa otvorili Bohu, aby ho hľadali a načúvali mu. My, ktorí sme sa tu dnes zišli, prosme Pána celým srdcom, aby On opäť vyslovil svoje „Effatta!“, aby uzdravil našu nedoslýchavosť voči Bohu, aby sme boli otvorení pre jeho pôsobenie a pre jeho slovo, aby sme boli schopní vidieť a počuť. Prosme ho, aby nám pomohol opäť nájsť slovo modlitby, ku ktorému nás pozýva prostredníctvom liturgie, v ktorej nám daroval podstatu, a to v modlitbe Otče náš.

Svet potrebuje Boha. My potrebujeme Boha. Akého Boha? V prvom čítaní sa prorok obracia k trpiacemu ľudu hovoriac: „Príde pomsta, Božia odplata“ (por. 35,4). Môžeme si ľahko predstaviť, ako si ľudia túto pomstu predstavovali. Avšak sám prorok potom vysvetľuje, v čom tá pomsta spočíva: v uzdravujúcej Božej dobrote. Konečné vysvetlenie prorockého slova nachádzame v Tom, ktorý zomrel na kríži: v Ježišovi, vtelenom Božom synovi. Jeho „pomsta“ je kríž: „Nie“ voči násiliu, „láska do krajnosti“. To je Boh, ktorého potrebujeme. Neprehrešujeme sa nedostatkom rešpektu voči iným náboženstvám a kultúram, ak nahlas a bez hraníc, s hlbokou úctou voči ich viere, vyznávame toho Boha, ktorý voči násiliu čelí vlastným utrpením, ktorý proti zlu kladie svoje milosrdenstvo. K nemu obraciame našu prosbu, aby On bol medzi nami a pomohol nám stávať sa jeho dôveryhodnými svedkami. Amen!

- jb, ls, dj -