Slovo pre chorých: Osobné premenenie

Brat, sestra! Opäť sa spolu stretáme na vlnách rozhlasu, aby sme vytvárali pomyselné spoločenstvo. Predmetom dnešnej úvahy bude premena. V tejto súvislosti pokladám za dôležité pripomenúť fakt, že aj spoločenstvo ako také a práve ono môže významnou mierou prispieť k premene, o ktorú sa usilujeme celý život. Evanjelium nám tiež opisuje proces premeny, ktorá sa odohrala v spoločenstve. Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Z toho je teda jasné, že premena sa uskutočňuje v spoločenstve. Ježiš, hoci je Bohom, teda je dokonalou bytosťou zažíva premenenie, ktorým je v tomto prípade jas tváre a žiara odevu.

Ježiš zažíva premenenie, lebo vstupuje do najosobnejšieho vzťahu s Otcom. Tento vzťah Ho bytostne napĺňa a preto žiari Jeho tvár i odev. Bez povšimnutia však nemôže zostať ani prítomnosť apoštolov. Zvlášť však vyjadrenie evanjelistu: „Len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty“. V tomto vyjadrení možno precítiť skutočnosť, že proces premeny je v istom zmysle tajomstvom. Ide o čosi celkom osobné, čo sa dotýka každého z prítomných jedinečným spôsobom. V neposlednom rade je tu opäť konštatovanie: Vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Naozaj, je veľmi podstatné, aby si si uvedomil skutočnosť, že veľké veci, ktoré chce Boh vykonať v tvojom živote možno naplno precítiť práve v samote.

Z uvedeného sa môže zdať, že ide o spomenutie dvoch celkom odlišných pojmov, akými spoločenstvo a samota v skutočnosti sú. Je však veľmi dôležité zdôrazniť fakt, že aj spoločenstvo aj samota majú veľmi podstatný a často aj rozhodujúci vplyv na tvoje, moje, naše osobné premenenie. Ak sa vrátim k úryvku z evanjelia, rečou jednoduchého človeka možno povedať, že Peter, Jakub a Ján robili Ježišovi spoločnosť pri Jeho osobnom premenení. Robiť spoločnosť v istom zmysle znamená mať účasť na konkrétnej udalosti. Na strane druhej, keďže je Ježiš Bohom, iste veľmi dobre vedel, prečo so sebou privádza práve tých a ako bolo povedané, len týchto učeníkov. Keď totiž Ježiš koná má v živote učeníkov a teda aj nás, má vytýčený cieľ, sleduje zámer. Ježiš totiž veľmi dobre vedel, že táto premena, ktorá bola viditeľná na vrchu, nenechá učeníkov ľahostajných. Vidieť jas tváre a žiaru odevu Ježiša nebolo a nie je samozrejmosťou. Je to vždy čosi ojedinelé a výnimočné. Čosi čo prekvapí, možno vyrazí dych, ale predovšetkým upokojí, núti k zamysleniu a nakoniec ku konštatovaniu, ktoré je naplnené pravdou. „Pane dobre je nám tu...“ Tak znie výpoveď učeníkov. Toto konštatovanie je podmienené bezprostredným videním toho, čo sa na vrchu dialo. Možno preto povedať, že prítomnosť Petra, Jakuba a Jána bola užitočná aj na to, aby im Ježiš dokázal, že takáto premena je možná, veď sa stali jej svedkami. Výpoveď, Pane dobre je nám tu, akoby chcela naznačiť fakt, že v srdciach učeníkov je túžba po tom, aby tento okamih trval večne a nikdy nepominul.

Brat, sestra, spomínaný úryvok evanjelia veľmi zapadá do tvojho osobného prežívania dní života poznačeného utrpením a bolesťou. Si to práve ty, koho Ježiš denne vyvádza na vysoký vrch do samoty. Prečo to spomínam? Myslím si, že aj keď prežívaš svoj život v spoločenstve rodiny a priateľov, či v spoločenstve nejakej komunity, predsa len so svojim utrpením a bolesťou sa stretávaš a konfrontuješ celkom sám, je to tvoja bolesť, tvoj kríž, tvoje trápenie. Patrí iba tebe a nikomu inému. Skutočnosť utrpenia, ktoré prežívaš môže premieňať teba i okolie, v ktorom prežívaš svoj život. Charakter premeny máš vo svojich rukách. Teda, ak chceš, budeš príťažou pre iných, ak chceš budeš požehnaním. Rozhodnutie, ktoré v úprimnom úsilí o  premenu uskutočníš tak bude prejavom tvojej slobody, rátaj s tým, že za rozhodnutia nesieš dôsledky opäť ty sám a nik iný. Želám ti, aby si vždy dokázal prijať takéto pozvania na vrch. Je to vždy pozvanie do vzťahu. Ten najosobnejší vzťah s Otcom je totiž podstatným krokom k premene v tom pozitívnom zmysle slova. Sme pod vplyvom a často až tlakom tohto sveta, ktorý je plný neistôt, strát a sklamaní.

Jediný, kto nedokáže sklamať je Boh, ktorý za žiadnych okolností neprestáva byť Otcom dieťaťa, ktoré trpí. Vystúpiť na vysoký vrch tiež znamená nechať za sebou, alebo doslova odhodiť od seba všetko, čo je prekážkou k tejto premene. Ak ťa Ježiš pozýva na vrch, nechce, aby si k nemu prichádzal spútaný problémami týchto dní. Pomyselné putá totiž bránia slobode ducha. Nech sa ťa teda dotkne Božia milosť, ktorá ti umožní premenu, po ktorej túžiš. Želám ti aby túto premenu odrážala Tvoja tvár, tvoje myslenie, tvoje konanie. Ak bez obáv vstúpiš do vzťahu s Bohom, dokážeš ho vytvoriť aj s človekom, lebo človek je obrazom živého Boha. Neviem, či si niekedy voľným okom videl, ako sa z húsenice vyliahne farebný motýľ. Aj vnútornú premenu možno zaradiť medzi procesy viac-menej oku neviditeľné. Áno, je to neviditeľné, ale je to možné. Je však vždy lepšie byť motýľom, ako škaredou húsenicou. Si ten, kto síce len ťažko pozve k sebe spoločníkov, ako svedkov premeny, ale prajem ti, aby si to evanjeliové Pane, dobre je nám tu mohol vnímať v dvojakom rozmere. To znamená, aby ti bolo dobre vo vzťahu, do ktorého si pozvaný Bohom a aby vďaka Božiemu požehnaniu v tvojom živote mohli ľudia v tvojom okolí povedať, že je im s tebou dobre.

Môj Bože, si Bohom a predsa si zažil v osobnom vzťahu s Otcom premenu. Tú premenu, ktorá nenechala učeníkov v ľahostajnom postoji. Aj mňa samú pozývaš do vzťahu, ktorý jediný premieňa. Tvoja pozvánka však nie je pozvánkou, ktorá zraňuje. Naopak, je to pozvánka k dokonalej slobode. Odpusť, že som sa bála samoty, ktorá je jednou z podmienok vstupu do osobného vzťahu s tebou a potom aj s ľuďmi v mojom okolí. Chválim ťa za ľudí, ktorí svedectvom vlastného života a vyhranených postojov napomáhajú mojej ochote meniť seba. S Tvojou pomocou Pane, chcem dospieť k premene, ktorá dáva krídla slobody.

Ivana Mochorovská