Valencia: Príhovor Benedikta XVI. počas sobotňajšej vigílie

Drahí bratia a sestry,

Mám veľkú radosť že sa môžem zúčastniť na tomto stretnutí, na ktorom chceme osláviť Boží dar rodiny. Zostávam v modlitbe nablízku všetkým tým, ktorí boli nedávno zasiahnutí smútkom v tomto meste, a s nádejou v zmŕtvychvstalého Krista, ktorý dodáva odvahu a svetlo osobitne vo chvíľach ľudského utrpenia.

Zjednotení v spoločnej viere v Krista, sme sa tu zišli z mnohých častí sveta, ako spoločenstvo, ktoré prináša vďaky a radostne svedčí o tom, že človek bol stvorený na obraz a podobu Boha, aby miloval, a aby sa plne realizoval iba vtedy, keď úprimne odovzdáva seba samého ostatným. Rodina predstavuje výhradnú oblasť, v ktorej sa každý jednotlivec naučí darovať a prijímať lásku. Z tohto dôvodu Cirkev neustále prejavuje svoju pastiersku starostlivosť v tejto podstatnej sfére človeka. Takto nás učí jej magistérium: „Boh, ktorý je láska, a stvoril človeka z lásky, povolal ho aby miloval. Keď stvoril muža a ženu, povolal ich na dôverné spoločenstvo života a vzájomnej lásky v manželstve, takže „už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6)“ (Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 337).

To je pravda, ktorú Cirkev neúnavne ohlasuje vo svete. Môj drahý predchodca, Ján Pavol II. Hovoril, že „Človek sa stal „obrazom a podobou“ Boha nie iba prostredníctvom vlastnej ľudskosti, ale aj prostredníctvom spoločenstva osôb, ktoré tvoria muž a žena hneď od začiatku... Človek sa stáva Božím obrazom nie vo chvíli samoty, ale vo chvíli spoločenstva“ (katechéza, 14. 09. 1979). Preto som potvrdil zvolanie tohto V. Svetového stretnutia rodín v Španielsku, osobitne vo Valencii, bohatej na tradície a hrdej na kresťanskú vieru, ktorá sa žije a pestuje v mnohých rodinách.

Rodina je sprostredkujúcou inštitúciou medzi indivíduom a spoločnosťou a nič ju nemôže úplne nahradiť. Ona sama je založená predovšetkým na hlbokom medziľudskom vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý podporuje láska a vzájomné pochopenie. Preto od Boha dostáva bohatú pomoc vo sviatosti manželstva, čo so sebou prináša skutočné povolanie k svätosti. Kiež by deti zakusovali viac chvíle harmónie a rodičovskej lásky, ako nezhody, alebo nezáujmu, pretože láska medzi otcom a matkou ponúka deťom veľkú istotu a učí ich kráse vernej a trvalej lásky.

Rodina je dobrom potrebným pre národy, neodmysliteľným základom pre spoločnosť a veľkým pokladom manželov počas celého ich života. Je nenahraditeľným dobrom pre deti, ktoré musia byť ovocím lásky, úplného a veľkodušného darovania sa rodičov. Ohlasovanie celej pravdy o rodine, založenej na manželstve ako Domácej cirkvi a svätyňe života, je veľkou zodpovednosťou všetkých.

Otec s matkou si pred Bohom sľúbili úplné „áno“, ktoré tvorí základ sviatosti, ktorá ich spája; rovnakým spôsobom, aby vnútroný vzťah rodiny bol úplný, je potrebné, aby povedali „áno“ aj prijatiu detí, splodených, alebo adoptovaných, ktoré majú vlastnú osobnosť a vlastný charakter. Tak budú rásť v ovzduší prijatia, lásky a s túžbou, že keď dosiahnu dospelosť, budú chcieť vrátiť „áno“ tým, ktorí im dali život.

Výzvy súčasnej spoločnosti, poznačenej rozptýlením, ktoré sa tvorí predovšetkým v mestskom prostredí, vyžadujú záruku, aby rodiny neboli osamotené. Malú rodinu môžu postretnúť neprekonateľné ťažkosti, ak sa bude cítiť izolovaná od zvyšku svojich rodinných príslušníkov a priateľov. Preto cirkevné spoločenstvo má zodpovednosť ponúknuť podporu a duchovnú obživu, ktorá upevní rodinné spolunažívanie, predovšetkým v skúškach, alebo kritických chviľach. V tomto zmysle majú veľmi dôležité miesto farnosti, ako aj rôzne cirkevné organizácie, povolané spolupracovať ako podporné štruktúry blízke Cirkvi, na raste rodiny vo viere.

Kristus ukázal, čo je najvyšším zdrojom života pre všetkých a teda aj pre rodinu: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov.“ (Jn 15, 12-13). Láska samého Boha sa vyliala na nás v krste. Z tohto dôvodu sú rodiny povolané žiť túto lásku, pretože Pán je ten, kto ručí, že je to možné, prostredníctvom ľudskej, citlivej, vrúcnej a milosrdnej lásky, takej akú má Kristus.

Spolu s odovzdaním Pánovej lásky a viery, je jednou z najväčších úloh rodiny, formácia slobodných a zodpovedných osôb. Preto rodičia musia odovzdať svojim deťom slobodu, ktorej sú krátky čas aj ručiteľmi. Ak deti vidia, že ich rodičia – a vo všeobecnosti dospelí, ktorí ich obklopujú – prežívajú život s radosťou a nadšením, aj napriek ťažkostiam, bude u nich s väčšou ľahkosťou rásť hlboká radosť žiť, ktorá im pomôže prekonať s dobrým výsledkom možné prekážky a protivenstvá, ktoré prináša ľudský život. Okrem iného, ak sa rodina neuzavrie sama do seba, deti sa naučia, že každá osoba je hodná lásky, a že existuje základné univerzálne bratstvo medzi všetkými ľudskými bytosťami.

Toto V. Svetové stretnutie nás pozýva, aby sme uvažovali nad témou, ktorá ma osobitný význam, a ktorá so sebou prináša veľkú zodpovednosť pre nás: „Odovzdávanie viery v rodine“. Veľmi dobre to vyjadruje Katechizmus Katolíckej cirkvi: „Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, aby nás uviedla do chápania a života viery“ (č. 171).

Tak ako to vyjadruje liturgia krstu, keď sa odovzdáva zažatá svieca, rodičia sú pripojení k tajomstvu nového života ako Boží synovia, ktorými sa stávame prostredníctvom krstnej vody.

Odovzdávať vieru deťom, s pomocou ďalších osôb a inštitúcií, ako napríklad farnosti, školy, alebo katolíckych združení, je zodpovednosťou, na ktorú rodičia nesmú zabudnúť, zanedbať ju, alebo ju úplne zveriť iným. „Kresťanská rodina sa volá domácou cirkvou preto, lebo v rodine sa prejavuje a uskutočňuje spoločenstvo a rodinná povaha cirkvi ako Božej rodiny. Každý člen vykonáva podľa vlastnej úlohy krstné kňazstvo a tak prispieva k tomu, aby sa rodina stala spoločenstvom milosti a modlitby, školou ľudských a kresťanských čností a miestom prvého ohlasovania viery deťom“ (Kompendium Katechizmu Katolíckej cirkvi, 350). A ďalej: „Rodičia, účastní na Božom otcovstve, sú prví zodpovední za výchovu svojich detí a sú im prvými hlásateľmi viery. Majú povinnosť milovať a rešpektovať deti ako osoby a ako Božie deti... Osobitne majú poslanie vychovávať ich ku kresťanskej viere“ (ibid., 460).

Jazyk viery sa učí pri rodinnom krbe, kde táto viera rastie a posilňuje sa prostredníctvom modlitby a kresťanského života. V čítaní z knihy Deuteronómium sme opakovane počuli modlitbu za vyvolený ľud, Shema Israel, ktorú Ježiš počúval a opakoval vo svojom dome v Nazarete. On sám ju pripomenul počas svojho verejného účinkovania, ako to uvádza Markovo evanjelium (Mk 12,29). To je viera Cirkvi, ktorá vychádza z Božej lásky, prostredníctvom vašich rodín. Žiť túto vieru neporušenú, vo svojej nádhernej novosti, je veľkým darom. Ale vo chvíľach, keď sa zdá, že Božia tvár sa ukrýva, je ťažké veriť a vyžaduje to veľké úsilie.

Toto stretnutie dáva novú silu pokračovať v ohlasovaní evanjelia rodiny, potvrdiť jeho platnosť a identitu založenú na manželstve, veľkodušne otvorenom daru života, kde sú deti sprevádzané počas ich fyzického a duchovného rastu. Týmto spôsobom sa vyhneme hedonizmu, ktorý zľahčuje ľudské vzťahy a vyprázdňuje ich pravú hodnotu a krásu. Podporovanie hodnôt manželstva, neobmedzuje plnú radosť, ktorú muž a žena nachádzajú v ich vzájomnej láske. Viera a kresťanská etika teda nechcú udusiť lásku, ale naopak urobiť ju zdravšou, silnejšou a skutočne slobodnou. Ľudská láska preto musí byť očistená a musí dozrieť, aby bola naplno ľudská a zdrojom skutočnej a trvalej radosti (por. príhovor v Lateránskej bazilike, 5. júna 2006).

Vládcov a zákonodarcov preto pozývam, aby sa zamysleli nad zrejmým dobrom, ktoré domáci krb zabezpečuje človeku v pokoji a harmónii, rodine, ktorá je centrom spoločnosti, zabezpečuje domovy, ktoré žijú v pokoji, harmónii, ako to pripomína Svätá stolica v Liste práv rodiny. Podstatou zákonov je celkové dobro človeka, odpoveď na jeho potreby a túžby. Toto je významná pomoc spoločnosti, ktorej sa nemôže zbaviť a pre národy je záchranou a očistením. Okrem toho, rodina je školou ľudskosti, aby rástla až pokiaľ sa nestane skutočným človekom. V tomto zmysle skúsenosť byť milovaní rodičmi privádza deti k tomu, aby mali vedomie dôstojnosti ich synov.

Počaté stvorenie musí byť vychované vo viere, milované a chránené. Deti, spolu so základným právom narodiť sa a byť vychované vo viere, majú právo na domov, ktorého vzorom je ten z Nazaretu, a sú ochránené od všetkých nástrah a hrozieb.

Obraciam sa teraz na starých rodičov, ktorí sú veľmi dôležití pre rodiny. Oni môžu byť – a často aj sú – ručiteľmi lásky a nežnosti, ktorú každá ľudská bytosť potrebuje dávať a prijímať. Oni ponúkajú maličkým perspektívu času, sú pamäťou a bohatstvom rodín. Nech nikdy, zo žiadneho dôvodu, nie sú vylúčení z rodinného prostredia. Sú pokladom, ktorý nemôžme odtrhnúť od nových generácií, predovšetkým, keď s blížiacou sa smrťou vydávajú svedectvo viery.

Chcel by som teraz prečítať časť modlitby, ktorú ste recitovali, prosiac za úspech tohto Svetového stretnutia rodín:

Bože, ty si nám vo Svätej rodine zanechal dokonalý príklad rodinného života prežívaného vo viere a poslušnosti voči tvojej vôli.
Pomôž nám byť príkladom viery a lásky k Tvojim prikázaniam.
Buď nám oporou v našom poslaní pri odovzdávaní viery našim deťom.
Otvor ich srdcia, aby v nich mohlo rásť semienko viery, ktoré prijali v krste.
Posilni vieru našej mládeže,
aby rástla v poznávaní Ježiša.
Rozšír lásku a vernosť vo všetkých manželstvách,
osobitne v tých, ktoré prežívajú okamihy utrpenia a ťažkostí.
Prosíme ťa o to v spojení s Jozefom a Máriou,
skrze Ježiša Krista, Tvojho Syna a nášho Pána. Amen.

- zg, lm , jk -