Cirkev a svet: Sestra z rádu Kvietka z Betánie o živote kresťanov v Indii

Dnes, 3. júla, nám liturgický kalendár pripomína sviatok sv. apoštola Tomáša. Podľa starokresťanských autorov tento Ježišov učeník po smrti svojho Majstra hlásal evanjelium medzi národmi Blízkeho Východu, konkrétne v Perzii, dnes územie Iránu. Odtiaľ putoval ďalej do Indie. Na juhozápadnom pobreží tejto obrovskej krajiny šíril kresťanskú vieru v rokoch 53 až 60 po Kristovi. Išlo o oblasť zvanú Malabar, ktorá dnes tvorí severnú časť štátu Kerala – jedného z dvadsiatich ôsmych spolkových štátov Indie. Podľa tradície sv. Tomáš zomrel mučeníckou smrťou, sťatím mečom alebo prebodnutím kopijou, približne medzi rokmi 68 až 72 po Kristovi, v Majlapure (Mylapore) v juhovýchodnej Indii, v blízkosti dnešného Madrasu.

Kresťanské cirkvi na juhu Indie, najmä cirkvi sýrsko-malabarského a sýrsko-malankarského obradu, spolu s chaldejskou cirkvou v krajinách Stredného východu, dodnes považujú tohto apoštola za svojho duchovného otca, a zvyknú sa nazývať aj „dcérami sv. Tomáša.“ Dnešný sviatok sv. Tomáša nás inšpiroval k príprave príspevku o živote kresťanov v Indii, ktorý vám, milí poslucháči, ponúkame v dnešnej časti našej pravidelnej rubriky Cirkev a svet.

„India je krajinou s prevažnou väčšinou hinduistov, ktorí predstavujú asi 81 percent obyvateľstva. Takmer 14 percent tvoria moslimovia a iba vyše 2 percenta kresťania - tento údaj sa vzťahuje na katolíkov, protestantov a rôzne kresťanské sekty, ako Letničiari alebo New Life Fellowship, ktoré sa v tomto čase šíria aj v Indii, a žiaľ vnášajú nepokoje a zmätok medzi samotných kresťanov. Zástupcovia iných náboženstiev nechápu toto rozdelenie vnútri kresťanstva. Kresťanov vnímajú ako jeden celok. A tak, ak zažijú negatívnu skúsenosť napríklad s fanatizmom spomínaných siekt vzťahujú ju na všetkých kresťanov ako takých. Mnohých hinduistov napríklad dráždi, keď tieto sekty nasilu obracajú ľudí na kresťanstvo. A tak sa často stáva, že v niektorých oblastiach hinduisti zaútočia na najbližší kostol vo svojom okolí, či na najbližšieho kňaza, ktorého stretnú, a nezaujíma ich, či je to katolík alebo nie. Takže, byť kresťanom v Indii dnes nie je veľmi bezpečné.“

Takto nám popísala súčasnú situáciu kresťanov vo svojej rodnej krajine rehoľná sestra Marietta Crasta. Ekumenizmus a medzináboženský dialóg sú podľa nej v súčasnosti tými najväčšími výzvami pre malú kresťanskú komunitu v druhej najľudnatejšej krajine na svete. Sestra Marietta je v tomto čase doktorandkou Gregorovej Univerzite v Ríme a vďaka tomu, že prijala naše pozvanie do štúdia, sme sa mohli dozvedieť mnoho zaujímavostí, nielen o živote kresťanov v Indii, ale aj o reholi s pozoruhodným názvom: Sestry Kvietka z Betánie, v anglickom origináli: Sisters of Little Flower of Bethany, ktorej je členkou.

Kongregáciu Sestier Kvietka z Betánie založil indický diecézny kňaz Raymond Francis Camillas Mascarenas v roku 1921. Podľa sestry Marietty to bol iba jednoduchý, a predsa výnimočný kňaz, ktorému nestačilo iba starať sa o duchovné vedenie ľudí:

„Sústredil sa na tých najúbohejších z úbohých. Ich potreby, vzdelávanie, ich budúcnost boli preňho velmi dôležité. Do tejto kategórie za jeho čias patrili aj ženy a dievčatá. V indickej spoločnosti ženy zvyčajne nie sú vzdelané. Je to už taký kultúrny zvyk, že dievča je určené na vydaj a chlapec bude živiteľom rodiny, preto vzdelanie stačí iba jemu. Takéto myslenie znepokojovalo otca Raymonda. Chlapec i dievča sú si predsa rovní, vravieval, prečo by nemali právo na vzdelanie obaja? A preto založil kongregáciu, ktorej cielom je vzdelávať tých najbiednejších, osobitne dievčatá a ženy.“

Prvý rehoľný dom, ktorý založil otec Raymond, dostal meno Betánia. Tento názov, inšpirovaný domom Marty a Márie z Betánie, sestier Lazára, o ktorých sa píše v Evanjeliu, osobitným spôsobom vystihuje aj charizmu rehole. Jej zakladateľ chcel, aby sa v jej členkách spájala rola Márie, ktorá sedela pri Pánových nohách a počúvala ho, s rolou Marty, ktorá ho obsluhovala; teda kontemplácia, rozjímanie a zároveň akcia, činnosť, alebo skôr „rozjímavosť v činnosti,“ vysvetlila nám sestra Marietta. Do názvu kongregácie okrem zmienky o Betánii zahrnul otec Raymund aj meno Kvietok, spojené s postavou sv. Terezky z Lisieaux, ktorú si osobitne uctieval.

Spomínaný prvý dom Kongregácie Sestier Kvietku z Betánie sa nachádza v Mangalore, v rovnomennej diecéze na juhu Indie, v spolkovom štáte Karnataka, kde žije najväčší počet katolíkov v Indii. V štáte Karnataka je spolu desať diecéz – v deviatich z nich žijú katolícki veriaci latinského obradu, v jednej katolíci sýrsko-malankarského a sýrsko-malabarského obradu. Z Mangalore pochádza aj sestra Marietta, ktorá sa narodila v katolíckej rodine:

„Moja generácia patrí k potomkom kresťanov, ktorí prišli do Mangalore z Goy, bývalej portugalskej kolónie, kde v 16. storočí pôsobil ako misionár sv. František Xaverský, spoluzakladateľ jezuitskej rehole. Goa, dnes najmenší štát Indie, susedí so štátom Karnataka. Preto v Indii vravievame, že máme dvoch apoštolov: Kresťania v oblasti štátu Kerala, ktorý leží tiež na juhu Indie, odvodzujú svoj pôvod od sv. apoštola Tomáša, zatiaľ čo my v Mangalore cítime väčšiu blízkosť k Františkovi Xaverskému. .Ale, samozrejme, aj my si uctievame a milujeme sv. Tomáša.“

Kongregácia Sestier Malého Kvietku z Betánie má aktuálne asi 1 200 členiek, všetky sú indického pôvodu. Od 70. rokov 20. storočia je tento rád prítomný aj v iných krajinách sveta:

„Prvý dom, ktorý sme založili mimo Indie, vznikol v Ríme. Niektoré naše sestry tam v sedemdesiatych rokoch študovali na Pápežskom inštitúte Regina Mundi. Získali tam mnoho kontaktov a čoskoro prišla ponuka zriadiť v Ríme dom našej kongregácie. Ďalšou krajinou, v ktorej nás prijali, je Nemecko, po ňom to bola Mauretánia v Západnej Afrike, neskôr Turecko a napokon Rakúsko, kde sme ešte iba krátky čas. Hoci sme kongregáciou, ktorá vznikla v Indii, sme otvorené aj pre nové povolania zo západných krajín. Prirodzene, chápeme, že aj tieto krajiny majú problémy s novými rehoľnými povolaniami. Ak je to ťažké pre ich vlastné rehole, ešte ťažšie je to pre kongregácie, pochádzajúce zo zahraničia. Ale dúfame, čakáme, modlíme sa.“

Čo sa týka habitu, Sestry Kvietka z Betánie, ktoré pôsobia v Európe, sa navonok ničím nelíšia od akýchkoľvek iných rehoľníčok. V rodnej Indii ich však možno spoznať podľa jednoduchého sárí žlto-béžovej farby s okrajmi o niekoľko odtieňov tmavšími. Sárí – tradičný odev indických žien, aký nosila aj Matka Tereza z Kalkaty, je kus látky, asi päť metrov široký a rovnako dlhý, ovinutý okolo tela. Ako nám povedala sestra Marietta, správne si obliecť sárí nie je vôbec jednoduché a vyžaduje si to určitú zručnosť. Sestry Malého Kvietka ho nosia vo všedné i sviatočné dni.

„Toto sárí začala naša kongregácia používať až v roku 1986. Teda, nosíme ho ešte len dvadsať rokov. Predtým sme nosili klasický rehoľný habit, ako ho poznáte v Európe: biele šaty a biely závoj. Avšak priblížiť sa ku všetkým vrstvám obyvateľstva Indie v takomto habite však nie je ľahké, mnohí naň pozerajú s nedôverou, lebo sa im s ním spájajú predstavy obracania na kresťanskú vieru. Naopak, sárí ľudia akceptujú. A keďže my pôsobíme medzi tými najchudobnejšími, rozhodli sme sa, čo sa týka obliekania, vrátiť k tunajšej tradícii. Niektoré naše staršie sestry si nechali pôvodný habit, lebo si naň zvykli. Ale väčšina z nás nosí sárí, aby sme sa tak identifikovali s našim ľudom, a aby naše poslanie bolo účinné. Do sárí sa obliekajú takisto naše sestry pôsobiace v Mauretánii. Sárí v tejto krajine s väčšinou moslimského obyvateľstva takisto akceptujú viac ako habit. Naše sestry sú tam dokonca o krok vpred v porovnaní s komunitou v rodnej krajine, keďže nosia sárí rôznych farieb s kvetinovou potlačou.“

Naopak, v európskych krajinách Sestry Kvietka z Betánie sárí nenosia, s ohľadom na tunajšiu kultúru. Výmena sárí za habit má však aj svoje praktické dôvody, vysvetlila nám sestra Marietta: „Sárí je totiž veľmi tenké, a hlavne v zimných mesiacoch, viac zahreje habit. Okrem toho, aj starostlivosť o päťmetrové sárí je dosť náročná. Je z veľmi jemného materiálu, a tak ho nemožno len tak hodiť do automatickej práčky, lebo by sa mohlo potrhať.“

V Indii sa hovorí dvadsiatimi oficiálnymi jazykmi, okrem toho je tam viac ako 300 rôznych dialektov. Takmer každý štát má vlastný oficiálny jazyk a vlastné kultúrne tradície. Ako nám vtipne povedala naša respondentka, sestra Marietta, na to, aby „prežila“ vo svojej krajine, musí ovládať aspoň päť jazykov:

„Keď cestujem z jedného štátu do druhého, akoby som cestovala cez cudzie krajiny, ktorých jazykom nerozumiem. Vďaka Bohu, máme jeden spoločný národný jazyk, hindu, ktorý sa používa aj v médiách. Potom je tu angličtina, ktorou však hovoria iba vzdelaní ľudia. Juh Indie, odkiaľ pochádzam, je špecifický svojou pestrosťou jazykov. Mojim rodným jazykom je konkánčina, ktorou hovoria prevažne katolíci. Hovorím ňou najmä doma. S mojimi susedmi, ktorí sú hinduisti, sa však dorozumiem iba jazykom tulu. V školách je zase vyčovacím jazykom kannadčina. Hindu a angličtinu potrebujem, aby som sa dohovorila vo zvyšku krajiny."

 
- mv - (RV/Fides)