Gréckokatolíkom: Cyrilometodský kult - zdroj národnej a kresťanskej identity

Každá spomienka, viažúca sa na našich vierozvestov, je príležitosťou k zamysleniu sa a hodnoteniu. Je to akýsi skúšobný kameň, lakmusový papierik preverujúci náš vzťah k národným patrónom, vzťah k našim dejinám, ale aj vzťah k sebe samým, k náboženstvu a pokladu viery, ktorí nám títo apoštoli priniesli.
V našej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku boli Sv. Cyril a Metod vyhlásení za patrónov košického apoštolského exarchátu. Pracuje u nás Spolok sv. Cyrila a Metoda. Sv. Cyrilovi a Metodovi a ich žiakom sme zasvätili viaceré nové chrámy. Už niekoľko rokov je ich sviatok (5. júla) na Slovensku aj štátnym sviatkom a dňom pracovného voľna. Takto si uctievame našich učiteľov vo viere. Je to málo? Je to veľa? Stačí to na to, aby sme mohli hovoriť o tom, že je u nás živá úcta týchto našich Otcov?

Sv. Cyril a Metod sa už počas svojho života stali katalyzátorom rôznych nábožensko-spoločenských tendencií. V neprebernej spleti politických i cirkevno-politických konfliktov a intríg, ktoré charakterizovali druhú polovicu 9. storočia sa títo mužovia snažili o zachovanie vlastnej tváre, vlastnej apoštolskej línie, o zachovanie primátu svedomia nad momentálnymi mocenskými výhodami, o zveľadenie kultúry ducha nad kultúrou násilia, o víťazstvo pravdy v ľudských srdciach i v živote spoločnosti, ktorej boli súčasťou.
Už počas ich života boli chválení a obdivovaní, zavrhovaní a nenávidení. Viacerí mocní tohto sveta chceli uzurpovať ich činnosť, či podriadiť ju momentálnej politickej situácii - a v prípade ich nesúhlasu s akoukoľvek manipuláciou sa im a ich dielu kruto mstili. Pomsta spočívala raz v súde, inokedy v uväznení, často v skresľovaní ich činnosti, prekrúcaní ich diela, falšovaní ich slov, niekedy v úplnom vyhnaní. Zdá sa, že tento osud sprevádza túto bratskú dvojicu v dejinách nášho národa aj naďalej. Po stáročia boli solúnski bratia takmer zabudnutí, akoby vo vyhnanstve, aj keď ich dielo žilo aj ďalej a ovplyvňovalo rozvoj duchovného života národov, medzi ktorými pracovali.

V našich domácich spoločenských i cirkevných dejinách však “znovuobjavenie” sv. Cyrila a Metoda priniesol so sebou až začiatok národného obrodenia. Romanticizmus, ktorý vyústil v “jar národov” nevyhnutne vyhľadával slávnu minulosť a potreboval národných hrdinov. Z mien Cyril a Metod vyrastali historické korene národa, ktoré mohli poslúžiť aj na zdôvodnenie jeho práva na svojbytnosť. Idealizácia vlastnej minulosti, hraničiaca niekedy priam s “vyrábaním” dejín tak neobišla ani solúnskych bratov.
O rozšírenie kultu sv. Cyrila a Metoda sa po bernolákovcoch hádam najviac zaslúžili štúrovci, avšak keďže po stránke konfesionálnej príslušnosti sa zoskupovali najmä z príslušníkov evanjelickej cirkvi, cyrilometodský kult u nich nezískal náboženský rozmer v tom zmysle, ako je chápaný v Katolíckej cirkvi. Možno kdesi tu je však ukrytý aj istý zásadný problém. Bez toho, aby sme chceli vynášať príliš ďalekosiahle súdy, zdá sa že kultu sv. Cyrila a Metoda v našich dejinách totiž akoby chýbalo čosi, čo by ho robilo naozaj náboženským kultom. Tento jav môžeme pozorovať dosť výrazne už aj v porovnaní s blízkou Moravou, kde existuje výraznejšie náboženský charakter úcty k sv. Cyrilovi a Metodovi. Na Slovensku preniká na povrch viac inšpirácia dielom a kultúrou, ako motív povzbudenia do krušných chvíľ národného života, ako znak prebúdzania národného povedomia a hrdosti atď.
Takéto prezentovanie slovanských apoštolov bolo pochopiteľné a typické, ba vlastne povinné, predovšetkým pri formovaní prvého slovenského štátu vo vojnovom období. Počas vlády reálneho socializmu sa z vierozvestcov a misionárov, ktorých východná cirkev označila titulom “apoštoli Slovanov”, zasa na dlhé desaťročia stali kultúrni dejatelia, diplomatickí reprezentanti Byzancie a v najlepšom prípade zakladatelia slovanského písomníctva či ohlasovatelia česko-slovenskej, alebo - podľa potreby - všeslovanskej vzájomnosti.
Za týmto druhom mystifikácie a historického splošťovanie urobila svojim spôsobom definitívnu bodku pamätná púť na Velehrad v júli 1985. Keď vtedajší minister kultúry Klusák začal vítať prítomných na “mírových slavnostech” - stotisícový dav mu skandoval ”prišli sme na púť” a keď minister hovoril, že Cyril a Metod, urobili to či ono, zástup ho opäť skandovane opravil “svätí, svätí Cyril a Metod”. Vyvrcholením ministerského fiaska bolo tvrdenie, že solúnski bratia k nám priniesli hlavne kultúru - na čo mu celé velehradské zhromaždenie oponovalo “priniesli vieru, vieru”.

Zaiste, že pri pokuse o prezentáciu takých všestranných osôb, nie je možné postihnúť všetky ich rozmery. Dôležité však je, aby neostal zabudnutý ten najdôležitejší rozmer, ktorý dával zmysel celej činnosti, misii, kultúre, vede a literatúre, ktoré sv. Cyril a Metod u nás predstavujú. Na Slovensku radi hovoríme o kulte sv. Cyrila a Metoda, ale náš “kult” je akýsi chladný, alebo vyhradený na slávnostné príležitosti, či významné výročia. Kto chce vidieť čo je to skutočne ľudový, národný kult svätcov, musí ísť do Padovy k hrobu sv. Antona Paduánskeho, alebo do Assisi k sv. Františkovi, do Lisieux k sv. Terezke, do Compostelly ku sv. Jakubovi, do Solúna ku sv. Demetrovi, alebo do Bari ku sv. Mikulášovi. Čo znamená národný kult svätca, to sme mohli sledovať napríklad v Ríme pri blahorečení pátra Pia. Nie, kult svätých, to nie je falošný devocionalizmus zatieňujúci Bohopoctu. Je to hlboký prejav viery v spoločenstvo svätých a viery v to, že medzi členmi tohoto spoločenstva, ktoré zahŕňa nebo i zem, je možný užší vzťah práve z niektorých osobitných dôvodov sympatie, či spolupatričnosti.

Možno by bolo zaujímavé zorganizovať medzi veriacimi na Slovensku anketu s otázkou, ktorý svätý sa najviac prihovára ich srdcu, ktorý im je najbližší, ku ktorému svätému sa obracajú vo svojich prosbách. Aj bez presnej štatistiky sa dá predpokladať, že by sa tam objavili rôzne mená, ako napr. sv. Júda Tadeáš, sv. Mikuláš, sv. Anton, sv. Terezka Ježiškova, sv. František. Ktorí v poradí by sa asi objavili sv. Cyril a Metod?
Názornou ukážkou skutočného kultu môže byť aj frekvencia výskytu osobného mena svätca. Koľko je v Čechách Václavov, na Ukrajine a v Rusku Vladimírov, v Grécku Demetrov? Bolo by tiež zaujímavé spýtať sa našich matrikárov, či farárov, kedy naposledy resp. ako často zapisovali do matriky, či krstili niekoho s menom či Metod, či Cyril.
Alebo skúsme prelistovať bežné modlitebné knižky ktoréhokoľvek obradu - vari v nich nájdeme nejaký pestrý výber modlitieb, pobožností, litánií a deviatnikov či molebenov k sv. Cyrilovi a Metodovi? Môžeme hovoriť o “kulte”, sv. Cyrila a Metoda keď sa k týmto svätým prakticky takmer nikdy nemodlíme?
Slovensko má opäť v znaku dvojramenný cyrilometodský kríž, ktorým je tak označená každá verejná budova a na cyrilometodskú tradíciu sa odvoláva aj preambula nášho základného zákona, Ústavy Slovenskej republiky. Môžeme ale vari preto povedať, že by náš verejný život, reprezentanti jeho inštitúcií a naše zákonodarstvo naozaj snažili byť vždy v duchovnej zhode so základným zmyslom posolstva a odkazu Sv. Cyrila a Metoda?

Pri slávnostných púťach do Ríma a na Velehrad, pri rozličných výročiach a na odpustových slávnostiach odznievajú mnohé oficiálne i spontánne príhovory a prejavy venované sv. Cyrilovi a Metodovi. Nestáva sa ale niekedy spomienka na slovanských apoštolov iba platformou na bezduché historizovanie, polokrčmové národničiarenie, či na zdvíhanie ničím neodôvodneného pocitu našej vlastnej národnej či historickej menejcennosti? Ak sa s týmto stavom nechceme zmieriť, pokúsme sa urobiť všetko pre to, aby sa kult sv. Cyrila a Metoda, stal naozaj náboženským kultom teda vyjadrením hlbokého duchovného vzťahu. Náboženská úcta k týmto našim Otcom vo viere by sa tak mali prenášať z oficiálnej roviny štátnych a cirkevných slávností hlbšie do nášho vnútra, do našich sŕdc a myslí. Len tak budem môcť oprávnene hovoriť, že kult našich národných svätcov je zdrojom kresťanskej a národnej identity.

P. Cyril Vasiľ SJ