Benedikt XVI. predstavil osobu apoštola Ondreja

Vatikán (14. júna 2006, RV) - Ako každú stredu aj dnes sa na Námestí svätého Petra konala pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. Zúčastnilo sa jej okolo 35 tisíc pútnikov z 26 krajín. Témou dnešnej katechézy Svätého Otca bola postava apoštola Andreja, Petrovho brata.

„Drahí bratia a sestry, minulú stredu sme skončili naše úvahy o veľkej postave Šimona Petra, ktorého Ježiš nazval „skalou“ a ustanovil ho za základ svojej Cirkvi. Dnes našu pozornosť obrátime na jeho brata, Ondreja, ktorý bol jedným z dvanástich. Prvou vecou, ktorá nás na Ondrejovi osloví, je jeho meno: nie je hebrejské, ale grécke, čo je znamením kultúrnej otvorenosti jeho rodiny. V listoch dvanástich Ondrej zaujíma druhé miesto, ako v Matúšovi (10, 1-4) a v Lukášovi (6, 13-16), alebo štvrté miesto, ako v Markovi (3, 13-18) a v Skutkoch apoštolov (1, 13-14). V každom prípade Ondrej mal významné miesto v prvých kresťanských komunitách.

Pokrvné puto medzi Petrom a Ondrejom, ako aj ich spoločné povolanie Ježišom, sa výslovne spomínajú v evanjeliách. Čítame tam: „Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Mt 4,18-19; Mk 1,16-17). Vo štvrtom evanjeliu nachádzame ďalší detail: na začiatku bol Ondrej učeníkom Jána Krstiteľa; u neho počul označenie Ježiša ako „Božieho baránka“ (Jn 1,36); preto spoločne s ďalším nemenovaným učeníkom začal nasledovať mladého Rabiho. Evanjelista o tom píše: oni „videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho“ (Jn 1, 37-39). Ondrej teda prežil vzácne chvíle dôvernosti s Ježišom. Evanjeliové rozprávanie pokračuje významnou poznámkou: „Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša," čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi.“ (Jn 1, 40-43), čím ihneď prejavil spoločného apoštolského ducha. Ondrej bol teda prvým z apoštolov, ktorého povolal Ježiš, aby ho nasledoval. Práve na tomto základe ho liturgia Východnej cirkvi uctieva titulom Protóklitos – čo znamená „Prvopovolaný“. A aj kvôli pokrvnému bratskému vzťahu medzi Petrom a Ondrejom, Cirkev v Ríme a Konštantinopolská cirkev sa osobitným spôsobom cítia byť sestrami. Aby sa tento vzťah zvýraznil, môj predchodca pápež Pavol VI. v roku 1964 vrátil relikvie svätého Ondreja, ktoré boli dovtedy uložené vo Vatikánskej bazilike, pravoslávnemu biskupovi a metropolitovi mesta Patrasso v Grécku, kde podľa tradície bol apoštol ukrižovaný.

Evanjeliové tradície osobitne pripomínajú meno Ondreja aj pri ďalších príležitostiach. Prvou je rozmnoženie chlebov v Galilei. Bol to práve Ondrej, ktorý pri tej príležitosti upozornil Ježiša na prítomnosť chlapca, ktorý mal so sebou päť ražných chlebov a dve ryby: bolo to málo – poznamenal – pre všetkých ľudí, ktorí prišli na toto miesto (por. Jn 6, 8-9). Tu si musíme všimnúť Ondrejov realizmus: on si všimol chlapca, ale uvedomil si nedostatok jedla. Ježiš napriek tomu nasýtil zástup ľudí, ktorí si ho prišiel vypočuť. Druhá príležitosť sa naskytla v Jeruzaleme. Keď vychádzal z mesta, jeden z učeníkov upozornil Ježiša na nádheru mohutných múrov, ktoré podopierali chrám. Majstrova odpoveď bola veľmi prekvapujúca: povedal, že z týchto múrov nezostane kameň na kameni. Ondrej spoločne s Petrom, Jakubom a Jánom sa ho opýtali: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie keď sa toto všetko začne plniť.“ (Mk 13,1-4). Ako odpoveď na túto otázku Ježiš predniesol dôležitú reč o zničení Jeruzalema a konci sveta a pozval svojich učeníkov, aby pozorne čítali znamenia čias a neustále bdeli. V tejto udalosti môžeme vidieť, že sa nemusíme báť klásť otázky Ježišovi, ale zároveň musíme byť pripravení prijať učenie, ktoré nám ponúka.

V evanjeliách je zaznamenaná aj tretia Ondrejova iniciatíva. Miestom je ešte raz Jeruzalem, krátko pred utrpením. Kvôli sviatku Veľkej noci – uvádza Ján – prišli do svätého mesta aj niekoľkí Gréci, pravdepodobne prozeliti, alebo bohabojní, aby sa poklonili izraelskému Bohu na sviatok Veľkej noci. Ondrej a Filip, dvaja apoštoli s gréckymi menami, poslúžili Ježišovi ako tlmočníci a prostredníci tejto malej skupiny Grékov. Pánova odpoveď na ich otázku sa zdá – ako často v Jánovom evanjeliu – záhadná, ale práve preto sa ukazuje ako bohatá na význam. Ježiš hovorí dvom učeníkom a prostredníctvom nich gréckemu svetu: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 23-24). Čo znamenajú tieto slová v tomto kontexte? Ježiš chce povedať: „Áno, stretnutie medzi mnou a Grékmi sa uskutoční, ale nie ako jednoduchý rozhovor medzi mnou a niekoľkými osobami, ktorých vedie predovšetkým zvedavosť. Mojou smrťou, ktorá by sa dala prirovnať k pšeničnému zrnu, ktoré padne do zeme, príde hodina môjho oslávenia. Z mojej smrti na kríži vzíde veľká plodnosť: „odumreté pšeničné zrno“ – symbol môjho ukrižovania – sa vzkriesením stane chlebom života pre svet; bude svetlom pre národy a kultúry. Áno, stretnutie s gréckou dušou, so svetom grékov sa uskutoční v takej hĺbke na akú naráža príhoda so pšeničným zrnom, ktoré priťahuje k sebe sily zeme a neba a stáva sa chlebom. Inými slovami, Ježiš prorokuje Cirkev pohanov ako ovocie jeho Veľkej noci.

Staroveké tradície vidia v Ondrejovi nie iba tlmočníka niekoľkých Grékov pri stretnutí s Ježišom, ktoré sme teraz spomenuli, ale považujú ho za apoštola Grékov v rokoch, ktoré nasledovali po Zoslaní Ducha Svätého. Okrem iného nám oznamujú, že po zvyšok svojho života bol Ježišovým ohlasovateľom v gréckom svete. Peter prišiel z Jeruzalema cez Antiochiu do Ríma, aby uskutočnil svoje univerzálne poslanie; Ondrej bol naopak apoštolom gréckeho sveta: preto sa obaja počas života a aj v smrti javia ako skutoční bratia – bratstvo, ktoré je symbolicky vyjadrené v osobitnom vzťahu Rímskeho a Konštantinopolského sídla, Cirkví, ktoré sú skutočne sestrami.

Následná tradícia, ako sme už spomenuli, rozpráva o smrti Ondreja v meste Patrasso, kde aj on podstúpil smrť ukrižovaním. V tejto najvyššej chvíli, podobným spôsobom ako jeho brat Peter, požiadal, aby bol pribitý na kríž, ktorý bude rozdielny od Ježišovho. V jeho prípade išlo o priečne skrížený kríž v tvare písmena „x“ a preto sa odvtedy volá „kríž svätého Ondreja“. Podľa antického rozprávania nazvaného Utrpenie Ondreja (začiatok VI. storočia) apoštol v tej chvíli povedal: „Pozdravujem ťa, ó Kríž, ktorý Kristovo telo slávnostne odhalilo, aby si sa stal ozdobou jeho členov, akoby išlo o cenné perly. Predtým než Pán na teba vystúpil, vzbudzoval si pozemský strach. Teraz, zahrnutý nebeskou láskou, si prijímaný ako dar. Veriaci v súvislosti s tebou vedia, koľko máš v sebe radosti, koľko darov pripravuješ. S istotou a plný radosti prichádzam k tebe, aby si ma aj ty radostne prijal, ako učeníka toho, ktorý bol na teba zavesený... Ó požehnaný kríž, ktorý si prijal majestát a krásu Pánových údov! ... Zober si ma a odnes ma preč od ľudí a vráť ma späť k môjmu Majstrovi, aby ma tvojim prostredníctvom prijal ten, ktorý ma vďaka tebe vykúpil. Pozdravujem ťa, ó Kríž, skutočne pozdravujem!“. Ako si môžeme všimnúť v týchto slovách je hlboká kresťanská spiritualita, ktorá v kríži vidí nie nástroj mučenia, ale nenapodobiteľný prostriedok plného prispôsobenia sa Vykupiteľovi. Z tohto sa musíme naučiť jednu veľmi dôležitú vec: naše kríže získavajú hodnotu ak ich prijímame ako časť Kristovho kríža a zasahuje ich odblesk jeho svetla. Iba na tomto kríži sa naše utrpenia zušľachťujú a získavajú skutočný zmysel.

Nech nás teda apoštol Ondrej učí, aby sme nasledovali Ježiša pripravení (por. Mt 4,20; Mk 1,18) hovorili o ňom s nadšením všetkým, ktorých stretávame a predovšetkým, aby sme s ním budovali vzťah pravej dôvernosti s vedomím, že iba v Ňom môžeme nájsť konečný zmysel nášho života a našej smrti.

– lm –