Pred niekoľkými týždňami sa na Prešovskej bohosloveckej fakulte uskutočnila medzinárodná
konferencia venovaná novému slovenskému prekladu liturgickej knihy Trebnik obsahujúcej
formu vysluhovania sviatostí a niektorých svätenín. Toto nové slovenské vydanie je
ďalším znakom postupnej liturgickej obnovy, ktorá prebieha v gréckokatolíckej cirkvi
na Slovensku. Táto obnova liturgického života sa výraznejšie začala prejavovať zdanlivo
len v posledných rokoch. V skutočnosti však boli otázky liturgického charakteru predmetom
záujmu v gréckokatolíckych cirkvách už od polovice 19. storočia a to nielen u nás,
ale aj v príbuzných cirkvách zdieľajúcich ten istý liturgický obrad.
Tak napríklad
Ľvovská synoda, ktorá sa konala v roku 1891 je z kánonického hľadiska jednou z najdôležitejších
udalostí cirkevného života gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine v 19. storočí. Po stránke
liturgických predpisov a úprav sa synoda snažila nájsť strednú cestu medzi prebujnelými
latinizačnými prvkami, ktoré sa objavovali vo viacerých vydaniach liturgických kníh
a medzi strohým liturgickým “purizmom”, ktorý nechcel prihliadať k osobitnému vývoju
situácie u gréckokatolíkov a inšpiroval sa zásadne len vzormi pravoslávnyvh liturgických
kníh. V liturgickej oblasti mala synoda nadviazať na činnosť rímskej liturgickej komisie
a parlalelnej ľvovskej metropolitnej liturgickej komisie, ktoré pracovali už od roku
1883.
Taká významná udalosť akou bola ľvovská synoda nemohla ostať nepovšimnutá
ani v susedných eparchiách a zaznamenávame, že mnohé z jej rozhodnutí týkajúce sa
práve liturgických otázok začali prenikať do praxe týchto susedných cirkví. Kánonická
a liturgická "osmóza" medzi dvoma cirkvami tej istej liturgickej a duchovnej tradície,
akými sú metropolia Ľvov a eparchie Mukačevo a Prešov, by si zaslúžila osobitné štúdium.
Tento jav môžeme sledovať v rôznych oblastiach, v liturgickej, administratívnej, pri
výchove kléru, atď.
V súvise s vývojom v liturgickej oblasti po ľvovskej synode
stoja za povšimnutie viaceré aktivity veľkého ľvovského metropolitu Andreja Šeptyckého.
V roku 1905 udelil svoje schválenie na vydanie Liturgikona; knihu vydal ľvovský
stavropegijský inštitút a boli doň zapracované drobné liturgické opravy, ktoré si
vyžiadala ľvovská synoda z roku 1891. Podobne v roku 1926 vydal aj Trebnik.
Obe tieto liturgické knihy vyšli bez výslovného schválenia Svätej Stolice, keďže metropolita
sa týmto necítil byť viazaný, ako to výslovne uviedol v jednom zo svojich listov.
Vo svojich predstavách liturgickej reformy však nebol dostatočne podporovaný svojimi
sufragánmi, peremyšľským biskupom Jozafatom Kocylovským a predovšetkým stanislavským
biskupom Jurajom Chomyšynom, ktorý bol silným odporcom akejkoľvek liturgickej očisty,
označujúc takýto prístup pejoratívne za “byzantinizmus”.
Napriek spomenutej
domácej opozícii si však metropolita prial, aby sa liturgická reforma a obradová očista
stali predmetom spoločného záujmu všetkých cirkevnoprávnych jednotiek gréckokatolíckej
cirkvi. Preto v novembri (29.-30.11.) 1927 zorganizoval spoločné stretnutie biskupov
vo Ľvove. Na tomto stretnutí bolo rozhodnuté vyžiadať si schválenie Svätej Stolice
na editio typica všetkých liturgických kníh, ktoré by následne používali všetci
gréckokatolíci. Komisia, ktorá mala pripraviť tieto knihy mala na čele ľvovského metropolitu
a jej ďalšími členmi boli z peremyšľský, križevacký a mukačevský biskupi. Rokovania
o týchto otázkach pokračovali aj na stretnutí v Užhorode v auguste (17.-18.08.) 1928.
Ďalšie stretnutie zainteresovaných biskupov sa uskutočnilo o rok nato v októbri (21.-29.10.)
1929 v Ríme, kde bolo rozhodnuté o vytvorení novej intereparchiálnej komisie zloženej
z delegátov jednotlivých biskupov. Medzitým v roku 1929 vydalo ľvovské stavropegijské
bratstvo z iniciatívy metropolitu Šeptyckého zrevidovaný text Služebnika. Nie
všetci biskupi, zvlášť nie haličskí, boli ochotní prijať ho hneď do pastoračného používania.
V tejto súvislosti stojí za zmienku skutočnosť, že to bol práve mukačevský biskup
Peter Gébej, ktorý svojim kňazom odporučil, aby začali slúžiť podľa tohto Služebnika.
Interparchiálna liturgická komisia pracovala od 16.06.1930 na príprave ďalších liturgických
kníh pod vedením pomocného ľvovského biskupa Mons. Jána Bučka. Jej členom za mukačevskú
eparchiu bol Titus Myškovský (+1939) a za prešovskú Štefan Ruď (+1931). V roku 1932
(9.-15.01) sa biskupi zišli posledný krát, na tomto stretnutí sa definitívne dohodli,
že intereparchiálna komisia predloží výsledky svojej práce Svätej Stolici a že v liturgickej
oblasti bude prijaté jej rozhodnutie. Spomenutá komisia ukončila svoju činnosť v roku
1935, kedy výsledky svojej práce odovzdala Svätej Stolici. Táto sa začala kriticky
zaoberať revíziou byzantsko-slovanských liturgických kníh v roku 1938, pričom hlavnú
prácu odviedla trojčlenná komisia na čele s A. Raesom.
Začiatkom 40-tych rokov
začína séria jednotných vydaní liturgických kníh pre gréckokatolíkov odvodzujúcich
svoj pôvod z brestskej a užhorodskej únie, tzv. Editio Ruthena. 10.09.1941
Svätá Stolica nariadila záväzné používanie liturgie sv. Jána Zlatoústeho podľa rímskeho
vydania. V mukačevskej eparchii toto jej nariadenie bolo publikované už v lete roku
1942 a následne bol publikovaný aj vysvetľujúci list Kongregácie pre východnú cirkev
zo 16.04.1943 upresňujúci spôsob vovedenia do praxe nového liturgikonu. V prešovskej
eparchii biskup Gojdič bol zástancom reformných tendencií metropolitu Šeptyckého,
avšak v pohnutých vojnových rokoch a bezprostredne po vojne, keď sa už schyľovalo
k likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, oficiálne nenaliehal na striktnom zavedení slúženia
podľa rímskeho služebnika. Vychádzal pritom pravdepodobne z presvedčenia, že prešovská
eparchia bola dovtedy zo všetkých gréckokatolíckych eparchií najmenenj postihnutá
latinizačnými tendenciami a že potreba liturgickej reformy sa vyžadovala predovšetkým
pre Halič, kde bola liturgia viac poznačená latinizujúcimi tendenciami. Jeho pomocný
biskup Vasil Hopko ale v ďalších rokoch, dokonca ešte zo svojej internácie, listovne
inštruoval kňazov o záväznej povinnosti prispôsobiť sa v slúžení predpisom rímskeho
vydnia služebnika.
Rímske vydania gréckokatolíckych liturgických kníh sa stali
ďalším silným spojivom gréckokatolíkov práve v čase, keď sa začala jasnejšie definovať
ich národnostná diferenciácia. To sa týka gréckokatolíkov Ukrajincov, Slovákov i Rusínov,
rovnako doma, ako aj v diaspore. Rusínska metropolia v USA, podobne ako ukrajinské
metropolie v USA a Kanade, počnúc 60.-tymi rokomi začali vypracovávať preklady liturgických
kníh do živých jazykov - angličtiny a ukrajinčiny, pričom sa ale verne pridŕžali spoločného
cirkevno-slovanského textu. Tohto vydania sa, po viacerých nie najšťastnejších experimentoch,
pridŕža aj súčasný preklad liturgie do slovenského jazyka.
História prekladu
liturgických kníh do moderných jazykov s mnohými peripetiami a niekedy aj kontroverziami
a temnými miestami, ale aj s pozitívnymi impulzami pre prehľbenie chápania liturgie
aj z hľadiska jej príslušnosti k pokladu cirkvi patriacemu viacerým národom, je však
už osobitnou kapitolou vyžadujúcou si seriózne štúdium a samostatné spracovanie a
možno aj primeraný časový odstup umožňujúci objektívnejšie zhodnotenie tohto fenoménu,
ktorý sa v živote gréckokatolíckej cirkvi výraznejšie prejavil po II. vatikánskom
koncile.