Benedikt XVI. veriacim vo Varšave: "Kto verí a miluje, stáva sa tvorcom civilizácie lásky"

Pochválený buď Ježiš Kristus!
Milovaní bratia a sestry v Kristovi.
„Spoločne s vami chcem zaspievať pieseň vďaky Prozreteľnosti, ktorá mi dnes ako pútnikovi umožnila stáť na tomto mieste.“ Týmito slovami pred 27 rokmi začal svoju homíliu vo Varšave môj milovaný predchodca Ján Pavol II. Dnes si ich prisvojujem a ďakujem Pánovi, že mi umožnil ocitnúť sa na tomto historickom námestí. Tu, v predvečer zoslania Ducha Svätého, Ján Pavol II. vyriekol dôležité slová modlitby: Nech zostúpi tvoj Duch a obnoví tvárnosť zeme“. A dodal: „Tejto zeme!“ Na tom istom námestí bola rozlúčka s veľkým prímasom Poľska, kardinálom Štefanom Wyszynským. V týchto dňoch si pripomíname 25. výročie jeho smrti.

Boh spojil tieto dve osoby nielen prostredníctvom tej istej viery, ale aj cez životné osudy, ktoré sú tak silno spojené s dejinami tohto národa a Cirkvi, ktorá v ňom žije. Na začiatku pontifikátu Ján Pavol II. napísal kardinálovi Wyszynskému: „Na Petrovom stolci by dnes nesedel tento pápež Poliak, ktorý dnes plný bázne Božej, ale aj dôvery, začína nový pontifikát, ak by nebolo Tvojej viery, ktorá sa nezľakla ani väzenia a utrpenia, Tvojej hrdinskej nádeje, Tvojej bezhraničnej dôvery v Matku Božiu; keby nebolo Jasnej Hory a celého tohto obdobia našej vlasti, ktoré sa spája s tvojou službou biskupa a prímasa“ (List Jána Pavla II. poliakom z 23. októbra 1978) Ako dnes neďakovať Bohu za to, čo sa udialo vo vašej vlasti a vo svete počas pontifikátu Jána Pavla II.? Pred našimi očami sa udiali zmeny celých politických, ekonomických a sociálnych systémov. Ľudia v rôznych krajinách získali slobodu a pocit dôstojnosti. „Nezabúdajme na veľké Božie diela“ (porov. Žalm 78,7). Ďakujem aj vám za to, že ste prišli a za vaše modlitby. Vďaka kardinálovi prímasovi za slová, ktorými sa na mňa obrátil. Pozdravujem všetkých prítomných biskupov. Teším sa z prítomnosti pána prezidenta a predstaviteľov štátu a miestnej samosprávy. Zo srdca objímam všetkých Poliakov, ktorí žijú vo vlasti a za jej hranicami.

„Buďte pevní vo viere!“ Pred chvíľou sme si vypočuli Ježišove slová: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie. A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Potešiteľa, aby bol s vami až naveky - Ducha pravdy“ (Jn 14, 15-17a). V týchto slovách Ježiš odhaľuje hlboké spojenie, ktoré je medzi vierou a vyznaním Božej Pravdy, medzi vierou a úplným odovzdaním sa Ježišovi v láske, medzi vierou a životom podľa Božích prikázaní. Všetky tieto tri rozmery viery sú ovocím pôsobenia Ducha Svätého. Toto pôsobenie sa prejavuje ako vnútorná sila, ktorá zjednocuje srdcia učeníkov s Kristovým srdcom a uschopňuje milovať bratov ako ich miloval On. Viera je tak darom, zároveň však aj úlohou.

„On vám pošle iného Potešiteľa – Ducha Pravdy“. Viera, ako poznanie a vyznanie viery o Bohu a človeku „sa rodí z ohlasovania a to zas z Kristovho slova“ hovorí svätý Pavol (Rim10,17). V dejinách Cirkvi apoštoli ohlasovali Kristovo slovo, pričom sa starali o to, aby ho nezmenené odovzdali svojim nástupcom. Tí ju zas odovzdávali nasledujúcim generáciám až do dnešných dní. Mnohí ohlasovatelia evanjelia zaň položili svoj život, pretože chceli zostať verní pravde Kristových slov. Z tejto starosti o pravdu sa zrodila tradícia Cirkvi. Aj dnes, podobne ako v minulých storočiach, sú ľudia, alebo prostredia, ktoré – neberúc ohľad na túto stáročnú tradíciu – by chceli sfalšovať Kristovo slovo a z evanjelia odstrániť pravdy, ktoré sú podľa nich pre moderného človeka príliš nepohodlné. Je tu snaha vytvoriť dojem, že všetko je relatívne: aj pravdy viery by tak záviseli od historickej situácie a na ľudskom hodnotení. Cirkev ale nemôže umlčiavať Ducha Pravdy. Za pravdu evanjelia sú zodpovední nástupcovia apoštolov spolu s pápežom. Rovnako všetci kresťania sú povolaní zdieľať túto zodpovednosť, pričom akceptujú usmernenia autorít. Každý kresťan má neustále konfrontovať svoje presvedčenie so zásadami evanjelia a cirkevnej tradície, v snahe zostať verný Kristovým slovám, a to aj v situáciách, keď sú namáhavé a ľudsky len ťažko pochopiteľné. Nesmieme upadnúť do pokušenia relativizmu alebo subjektivistickej a selektívnej interpretácie Svätého písma. Len celá pravda nás môže otvoriť prijatiu Krista, ktorý pre nás zomrel a vstal zmŕtvych.

Kristus hovorí: „Ak ma milujete...“ Viera neznamená len prijatie istého počtu abstraktných právd o tajomstve Boha, človeka, života a smrti, alebo budúcich skutočností. Viera spočíva v intímnom vzťahu ku Kristovi, vo vzťahu založenom na láske Toho, ktorý nás miloval ako prvý (por. 1 Jn 4,11) až po úplnú obetu seba samého. „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8). Akú inú odpoveď môžeme dať na tak veľkú lásku, ak nie otvorené srdce pripravené milovať? Čo to však znamená milovať Krista? Znamená to dôverovať mu aj vo chvíľach skúšok, verne ho nasledovať aj na krížovej ceste, v nádeji, že skoro príde ráno vzkriesenia. Zveriac sa Kristovi, nestratíme nič, naopak, získame všetko. V jeho rukách náš život nadobudne pravý zmysel. Láska ku Kristovi sa prejavuje vo vôli zladiť svoj život s myšlienkami a pocitmi jeho Srdca. Uskutočňuje sa to prostredníctvom vnútorného spojenia založeného na milosti sviatostí, posilnenej neutíchajúcou modlitbou, chválami, vďakou a pokáním. Nemôže chýbať pozorné načúvanie vnuknutí, ktoré vyvoláva cez svoje Slovo, osoby, ktoré stretávame, prostredníctvom situácií každodenného života. Milovať ho znamená zostať v dialógu s ním, aby sme spoznali jeho vôľu a horlivo ju napĺňali.

Žiť svoju vieru ako vzťah lásky s Kristom však tiež znamená byť pripravení vzdať sa všetkého, čo predstavuje popretie jeho lásky. Hľa, prečo Ježiš povedal svojim apoštolom: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“. A aké sú Kristove prikázania? Keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, nezabudol potvrdiť zákon, ktorý Stvoriteľ vpísal do srdca človeka a neskôr formuloval na tabuliach Dekalógu. „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť. Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní“ (Mt 5, 17-18). Ježiš nám ale ešte jasnejšie ukázal jednotiace centrum božích zákonov zjavených na Sinaji, lásku k Bohu a blížnemu: „Milovať (Boha) z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily a milovať blížneho ako seba samého je viac ako všetky zápalné a ostatné obety“ (Mk 12,33). Naviac, Ježiš vo svojom živote a vo svojom veľkonočnom tajomstve naplnil celý zákon. Zjednotiac sa s nami prostredníctvom daru Ducha Svätého nesie s nami a v nás ťarchu zákona, ktorá sa tak premení na „ľahké bremeno“ (Mt 11,30). V tomto duchu Ježiš sformuloval zoznam vnútorných postojov tých, ktorí sa snažia o hlboké prežívanie viery: Blahoslavení chudobní v duchu, tí, čo plačú, pokorní, hladujúci a smädní po spravodlivosti, milosrdní, čistí srdcom, budovatelia pokoja, prenasledovaní pre spravodlivosť... (porov. Mt 5, 3-12)

Drahí bratia a sestry, viera ako primknutie sa ku Kristovi sa prejavuje ako láska, ktorá podporuje dobro, ktoré Stvoriteľ vpísal do prirodzenosti každého a každej z nás, do osobnosti každého človeka a do všetkého, čo existuje. Kto takto verí a miluje, stáva sa tvorcom pravej „civilizácie lásky“, ktorej stredom je Kristus. Pred 27-mi rokmi, na tomto mieste, Ján Pavol II. povedal: „Poľsko sa v našich časoch stala zemou obzvlášť zodpovedného svedectva“ (Varšava 2. jún 1979). Prosím vás, starajte sa o toto bohaté dedičstvo viery, ktorú máte od predchádzajúcich generácií, dedičstvo myslenia a služby veľkého Poliaka, akým bol Ján Pavol II. Zostaňte silní vo viere, odovzdávajte ju svojím deťom, svedčte o milosti, ktorú ste tak bohato zakúsili v Duchu Svätom vo vašich dejinách. Mária, Kráľovná Poľska, nech vám ukáže cestu k svojmu Synovi a sprevádza vás na ceste k budúcnosti plnej pokoja. Nech vo vašich srdciach nikdy nechýba láska ku Kristovi a k Cirkvi. Amen!

- jb -