Príhovor Benedikta XVI. v Brezinke

Ujať sa slova na tomto mieste hrôzy a nahromadenia zločinov proti Bohu a proti človeku , ktoré nemá v dejinách obdoby, je takmer nemožné – a je obzvlášť ťažké a tiesnivé pre kresťana, pre pápeža, ktorý pochádza z Nemecka. Na mieste ako je toto sa ťažko nachádzajú slová a v podstate možno zostať len v nemom tichu – v tichu, ktoré je vnútorným výkrikom k Bohu. Pane, prečo si mlčal? Ako si všetko toto mohol dopustiť? A zotrvávajúc v tomto tichu sa v našom vnútri hlboko skláňame pred nespočetným zástupom tých, ktorí tu trpeli a a boli poslaní na smrť. No toto ticho sa neskôr stáva hlasitou prosbou o odpustenie a zmierenie, stáva sa výkrikom k živému Bohu, aby už nikdy viac nedopustil niečo podobné.

Pred 27-imi rokmi 7. júna 1979 tu bol pápež Ján Pavol II. , ktorý vtedy povedal: „prichádzam sem dnes ako pútnik. Vie sa, že som tu bol už veľakrát...koľkokrát! A veľakrát som zostúpil do cely smrti Maximiliána Kolbeho a zastavil sa pred múrom popráv a prešiel medzi zrúcaninami plynových komôr v Brezinke. Nemohol sem neprísť znovu ako pápež. Pápež Ján Pavol II. tu bol ako syn národa, ktorý si popri židovskom národe musel na tomto mieste a vôbec počas vojny vytrpieť najviac. Poliakov, ktorí prišli o život počas druhej svetovej vojny bolo 6 miliónov : jedna pätina národa - spomenul vtedy pápež. A tu na tomto mieste potom zdvihol svoj varovný hlas s výzvou na rešpektovanie práv človeka a národov, ak ako na to pred ním vyzvali svet jeho predchodcovia Ján XXIII. a Pavol VI. a dodal: „tieto slová vypovedá (...) syn národa", ktorý bol vo svojich dávnych a novodobých dejinách podrobený inými mnohonásobným útrapám. A nehovorí to preto , aby obviňoval, ale aby pripomínal. Hovorí v mene všetkých národov, ktorých práva sú porušované a zabúdané.

Pápež Ján Pavol II. tu bol ako syn poľského národa. Ja som tu dnes ako syn nemeckého národa a práve preto musím a môžem povedať ako on: nemohol som sem neprísť. Musel som prísť. Bolo a je to povinnosťou voči pravde a právu tých čo trpeli, povinnosťou voči Bohu, byť tu ako nástupca Jána Pavla II. a ako syn nemeckého národa – toho národa nad ktorým skupina zločincov získala moc prostredníctvom falošných prísľubov v mene perspektív veľkosti, obnovenia cti národa a jeho významu s vyhliadkami na blahobyt, ale aj silou teroru a zastrašovania, takže náš národ mohol byť využitý a zneužitý ako nástroj ich zbesilej túžby po ničení a ovládaní. Áno, nemohol som sem neprísť. 7. júna 1979 som tu bol ako arcibiskup Mníchova Friesingu, medzi mnohými biskupmi, ktorí sprevádzali pápeža, ktorí ho počúvali a modlili sa s ním. V roku 1980 som sa potom na toto miesto hrôzy vrátil ešte raz s delegáciou nemeckých biskupov, otrasený nad spôsobeným zlom a vďačný za skutočnosť, že nad týmito chmárami vzišla hviezda zmierenia. A to je znovu aj dôvod prečo sa tu nachádzam dnes: aby som úpenlivo prosil o milosť zmierenia predovšetkým od Boha , ktorý jediný môže otvoriť a očistiť naše srdcia a potom od ľudí, ktorí tu trpeli a napokon aby som prosil o milosť zmierenia pre všetkých tých, čo v tejto hodine našich dejín znovu trpia pod vládou nenávisti a násilia ku ktorému táto podnecuje.

Koľko otázok sa nám natíska na tomto mieste? Stál a znovu sa objavuje otázka: „Kde bol v tých dňoch Boh? Prečo mlčal? Ako mohol dopustiť túto nadmieru ničenia, tento triumf zla ? Tu nám prichádzajú na um slová zo 44. žalmu o náreku trpiaceho Izraela.... „a predsa si nás ponížil v kraji líšok a zahalil tôňou smrti. Veď pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Prebuď sa Pane, prečo spíš? Vstaň a nezavrhni nás navždy. Prečo odvraciaš svoju tvár? Vari môžeš zabudnúť na našu biedu a naše súženie? Veď naša duša je pokorená až do prachu , naše telo je pritlačené k zemi. Vstaň Pane, pomôž nám a vykúp nás, veď si milosrdný.“ (Ž 44,20.23-27) Tento hlasitý výkrik strachu, ktorý trpiaci Izrael zdvíha k Bohu v obdobiach extrémnej tiesne je súčasne aj výkrikom o pomoc všetkých tých čo v priebehu dejín – včera, dnes a zajtra - trpia pre lásku k Bohu, lásku k pravde a dobru a je ich veľa, aj dnes.....

Miesto na ktorom sa nachádzame je miestom pamiatky. Minulosť nikde nie je len minulosť. Týka sa nás a naznačuje nám cesty na ktoré sa nemáme, alebo máme vydávať. Tak ako Ján Pavol II. som prešiel po chodníku vedúcom popri pamätných tabuliach , ktoré v rôznych jazykoch pripomínajú obete tohto miesta. Sú na nich nápisy v bieloruskom, českom, nemeckom, francúzskom, gréckom, hebrejskom, chorvátskom, talianskom jazyku, v jazyku jidiš, v maďarskom, dánskom, nórskom, poľskom, ruskom, rómskom, rumunskom, slovenskom, srbskom, ukrajinskom, židovsko-španielskom a anglickom jazyku. Všetky tieto pamätné tabule hovoria o ľudskej bolesti, dávajú nám tušiť cynizmus onej moci, ktorá jednala s ľuďmi ako s hmotou , neuznávajúc ich ako ľudské bytosti v ktorých sa trblieta obraz Boha. Niektoré tabule vyzývajú k osobitnému zamysleniu a spomienke ako je to tá s nápismi v hebrejčine. Mocipáni tretej Ríše chceli židovský národ úplne rozdrviť, zničiť a eliminovať ho zo zoznamu národov tejto zeme. Slová žalmu: „usmrcujú nás deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie“...sa teda strašlivým spôsobom potvrdili. V podstate mali oní násilní zločinci vyhubením tohto národa v úmysle zabiť Boha, ktorý zavolal Abraháma, ktorý prehovoriac na Sinaji stanovil kritériá na usmernenie ľudstva , ktoré ostanú platné naveky. Ak tento národ jednoducho svojou existenciou vydáva svedectvo o Bohu, ktorý prehovoril k človeku a ujíma sa ho, tak ten Boh mal byť konečne mŕtvy a domínium patriť len človeku – tým samotným, ktorí sa považovali za silných a vedeli sa zmocniť sveta. Zničením Izraela chceli v konečnom dôsledku vytrhnúť aj koreň v ktorom má pôvod kresťanská viera a nahradiť ju definitívne vlastnoručne vyrobenou vierou – vierou nadvlády človeka, nadvlády silného.

Je tu ďalej tabuľa v poľskom jazyku . V prvej fáze a predovšetkým sa chcela odstrániť kultúrna elita a vymazať tak národ ako samostatný historický subjekt, aby sa čo do úrovne v akej pokračoval existovať, znížil na národ otrokov. Ďalšia pamätná tabuľa, ktorá pozýva k osobitnému zamysleniu je s nápismi v jazyku Rómov a Sintov. Aj tu sa chcel odstrániť celý národ , ktorý žije ako kočovný medzi inými národmi. Bol zaradený medzi zbytočné prvky univerzálnych dejín na základe ideológie v ktorej malo mať cenu už len úžitok a zmerateľný osoh, všetko ostatné , bolo podľa jej koncepcie klasifikované ako lebensunwertes Leben - život nehodný toho, aby bol žitý. Potom je tu tabuľa v ruskom jazyku , ktorá pripomína obrovský počet životov obetovaných ruskými vojakmi v zrážke s režimom národno-socialistického teroru , no zároveň nás núti zamyslieť sa aj nad tragickým dvojitým významom ich misie. Oslobodením národov od jednej diktatúry, mali slúžiť aj na podrobenie tých istých národov novej diktatúre - diktatúre Stalina a komunistickej ideológii. Aj všetky ostatné tabule v mnohých európskych jazykoch nám hovoria o utrpení ľudí celého tohto kontinentu . Hlboko by sa dotkli nášho srdca keby sme si ich nepripomínali len všeobecne ako obete, ale videli tváre jednotlivých osôb, ktorých životy sa skončili tu, v temnote teroru. Pocítil som ako vnútornú povinnosť zastaviť sa aj pred tabuľou s nápismi v nemeckom jazyku. Z nej sa pred nami vynára tvár Edith Steinovej, Terézie Benedikty a Cruce – Židovky a Nemky, ktorá tu zahynula spolu so sestrou v hrôze noci nemecko-nacistického koncentračného tábora. Ako kresťanka a Židovka prijala smrť spolu so svojím ľudom a za neho. Na Nemcov, ktorí boli vtedy deportovaní do Osvienčimu- Brezinky a ktorí tu boli usmrtení sa pozeralo ako na Abschaum der Nazion - ako na odpad spoločnosti. Dnes ich ale my uznávame s vďakou ako svedkov pravdy a dobra , ktoré nezapadli ani v našom národe. Ďakujeme týmto osobám , pretože sa nepodrobili moci zla a teraz stoja vpredu ako svetlá v tmavej noci. S hlbokým rešpektom a vďakou sa skláňame pred všetkými tými, ktorí ako tí traja mladí čo pred hrozbou rozpálenej babylonskej pece, vedeli odpovedať: „len náš Boh nás môže zachrániť. Ale keby nás aj neoslobodil, vedz kráľu, že tvojich bohov si nectíme a zlatej soche , ktorú si postavil sa neklaniame (porov. Dan. 3,17).

Áno, za týmito pamätníkmi sa skrýva osud nespočetných ľudských bytostí. Burcujú našu pamäť a naše srdce. Nechcú v nás vzbudzovať nenávisť: naopak poukazujú nato, akým hrozným je dielo nenávisti. Chcú priviesť našu myseľ k uznaniu zla ako zla a k jeho odmietnutiu. Chcú v nás vzbudiť odvahu k dobru, ktoré odporuje zlu. Chcú v nás podnietiť tie pocity, ktoré vyjadruje Sofokles slovami, ktoré kladie na pery Antigóna, keď sa ocitá obkolesený hrozbou: „Nie som tu preto, aby sme spolu nenávideli, ale aby sme spolu milovali“.

Vďaka Bohu, s očistením pamäti ku ktorej nás nabáda toto miesto hrôzy, narastajú okolo neho aj početné iniciatívy na obmedzenie zla a posilňovanie dobra. Pred chvíľou som mohol požehnať Ústredie pre dialóg a modlitbu. V jeho bezprostrednej blízkosti žijú svoj utiahnutý život sestry karmelitánky , ktoré sa osobitným spôsobom spojili s tajomstvom Kristovho kríža a nám pripomínajú vieru kresťanov, ktorá potvrdzuje , že Boh sám zostúpil do pekla utrpenia a trpí spolu s nami. V Osvienčime sa nachádza centrum svätého Maximiliána Kolbeho a Medzinárodné centrum formácie o Osvienčime a Holokauste. Je tu ďalej aj Medzinárodný dom pre stretnutia mládeže. V jednom zo starých domov Modlitby sa nachádza Židovské ústredie. A napokon sa zriaďuje Akadémia pre ľudské práva . Môžeme tak dúfať, že z tohoto niekdajšieho miesta hrôzy vyklíči a vyrastie konštruktívne presvedčenie, že nezabúdať pomáha odolávať zlu a dáva triumfovať láske.

Ľudstvo prešlo v Oswienčime „tmavou dolinou“. Preto by som chcel na tomto mieste zakončiť modlitbou dôvery, izraelským žalmom, ktorá je zároveň aj modlitbou kresťanskou: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. (..... ) A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.“ (Ž 23, 1 – 4.6)
(skrátené)

- zm, ls –