Príhovor Benedikta XVI. na ekumenickom stretnutí vo Varšave

Drahí bratia a sestry v Kristovi,

„Milosť vám a pokoj od toho, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, aj od siedmich duchov, čo sú pred jeho trónom, a od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z mŕtvych a vládcu nad kráľmi zeme.” (Zjv 1, 4-5). Slovami z knihy Zjavenia, ktorými svätý Ján pozdravuje sedem ázijských cirkví, by som chcel srdečne pozdraviť všetkých tu prítomných, v prvom rade predstaviteľov cirkví a cirkevných komunít združených v Poľskej Ekumenickej rade cirkví. Ďakujem arcibiskupovi Jeremiaszovi z autokefálnej pravoslávnej cirkvi za pozdrav a slová duchovnej jednoty, ktoré mi pred chvíľou adresoval. Pozdravujem arcibiskupa Alfonsa Nossola, predsedu Ekumenického výboru Konferencie biskupov Poľska.

Dnes nás tu zjednocuje túžba stretnúť sa, v spoločenstve modlitby vzdávať chválu a česť nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi: „Jemu, ktorý nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi,“ (Zjv 1, 5-6). Sme vďační nášmu Pánovi, lebo nás spolu zhromažďuje, dáva nám svojho Ducha a dovoľuje nám – ponad všetko to, čo nás ešte oddeľuje – zvolať: „Abba, Otče“. Sme presvedčení, že je to On sám, kto sa neustále prihovára v náš prospech, keď za nás prosí: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17, 23). Spolu s vami ďakujem za dar tohto stretnutia spoločnej modlitby. Vidím v tom jednu z etáp uskutočňovania pevného predsavzatia, ktoré som si dal na začiatku svojho pontifikátu, a to, že budem považovať za prioritu svojej služby plné a viditeľné obnovenie jednoty medzi kresťanmi. Môj milovaný predchodca, Sluha Boží Ján Pavol II., keď navštívil tento kostol Najsvätejšej Trojice v roku 1991, zdôraznil: „Akokoľvek by sme sa usilovali o jednotu, ona vždy zostane darom Ducha Svätého. Na prijatie tohto daru budeme dobre pripravení iba do takej miery, do akej sa nám podarí otvoriť mu svoje mysle a srdcia skrze kresťanský život a predovšetkým skrze modlitbu.“ Naozaj, jednotu nedokážeme „vyrobiť“ iba vlastnými silami. Ako som pripomenul počas ekumenického stretnutia minulý rok v Kolíne: „Môžeme ju iba prijať ako dar Ducha Svätého“. A preto sa naše ekumenické úsilie musí opierať o modlitbu, vzájomné odpustenie a svätosť života každého z nás. Vyjadrujem svoju radosť z toho, že tu, v Poľsku, Poľská ekumenická rada a Rímsko-katolícka cirkev podnikajú mnohé iniciatívy v tejto oblasti.

„Hľa, prichádza s oblakmi a uvidí ho každé oko, aj tí, čo ho prebodli“ (Zjv 1, 7). Slová z knihy Zjavenia nám pripomínajú, že všetci sme na ceste ku konečnému stretnutiu s Kristom, keď On pred nami odhalí zmysel ľudských dejín, ktorého centrom je kríž jeho spásonosnej obety. Ako spoločenstvo učeníkov smerujeme k tomuto stretnutiu s nádejou a dôverou, že to pre nás bude deň spásy, deň naplnenia všetkého toho, po čom túžime, vďaka našej ochote nechať sa viesť vzájomnou láskou, ktorú v nás vybudzuje jeho Duch. Budujme takúto dôveru nie na našich zásluhách, ale na modlitbe, v ktorej Kristus odhaľuje zmysel jeho príchodu na zem a jeho vykupiteľskej smrti. „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.“ (Jn 17, 24). Na ceste ku stretnutiu s Kristom, ktorý „prichádza s oblakmi“, svojím životom zvestujeme jeho smrť, ohlasujeme jeho zmŕtvychvstanie, kým nepríde v sláve. Cítime váhu zodpovednosti, ktorú si toto všetko vyžaduje; skutočne, posolstvo Krista sa musí dostať ku každému človeku na zemi, vďaka úsiliu tých, ktorí v Neho veria a ktorí sú povolaní svedčiť, že Ho skutočne poslal Otec (por. Jn 17, 23). Je preto potrebné, aby nás pri hlásaní evanjelia poháňala túžba pestovať vzájomné vzťahy úprimnej lásky, tak, aby vo svetle týchto vzťahov všetci spoznali, že Otec poslal svojho Syna a miluje Cirkev a každého z nás, tak ako miloval Jeho (por. Jn 17, 23). Úlohou Kristových učeníkov, úlohou každého z nás, je teda smerovať k takej jednote, aby sme sa ako kresťania stávali viditeľným znakom jeho spasiteľského posolstva, určeného každej ľudskej bytosti.

Dovoľte, aby som sa ešte raz odvolal na ekumenické stretnutie, ktoré sa konalo v tomto kostole za účasti vášho veľkého krajana Jána Pavla II., a na jeho príhovor, v ktorom takto načrtol víziu snáh zameraných na plnú jednotu kresťanov: „Stojí pred nami výzva postupne prekonávať prekážky (...) a rásť spolu v tej Kristovej jednote, ktorá je jedinou, jednote, ktorá bola darovaná Cirkvi od začiatku. Vážnosť tejto úlohy nepripúšťa unáhlenosť alebo netrpezlivosť, ale povinnosť odpovedať na Kristovu vôľu si vyžaduje, aby sme pevne vytrvali na ceste k pokoju a jednote medzi všetkými kresťanmi. Dobre vieme, že to nie sme my, ktorí hoja rany rozdelenia a obnovujú jednotu; sme iba obyčajné nástroje, ktoré Boh bude môcť použiť. Jednota medzi kresťanmi bude darom Boha, v čase jeho milosti. S pokorou smerujme k tomuto dňu, vzrastajúc v láske, obojstrannom odpustení a vzájomnej dôvere.“

Od tohto stretnutia sa veľa zmenilo. Boh nám doprial, aby sme urobili mnohé kroky smerom k vzájomnému porozumeniu a zblíženiu. Dovoľte mi, aby som vám opäť dal do pozornosti niektoré ekumenické udalosti, ktoré sa v tom čase konali vo svete: zverejnenie encykliky Ut unum sint; kristologické dohody s predchalcedónskymi cirkvami; podpísanie „Spoločného vyhlásenia k náuke o ospravodlivení“ v Augsburgu; stretnutie pri príležitosti Veľkého Jubilea roku 2000 a ekumenická spomienka na svedkov viery 20. storočia; oživenie katolícko-pravoslávneho dialógu na celosvetovej úrovni, pohreb Jána Pavla II. za účasti takmer všetkých cirkví a cirkevných spoločenstiev. Je mi známa skutočnosť, že aj tu, v Poľsku, sa táto bratská snaha o jednotu môže pochváliť konkrétnymi úspechmi. Rád by som v tejto chvíli spomenul: podpísanie vyhlásenia o vzájomnom uznaní platnosti krstu zo strany Rímsko-katolíckej cirkvi a cirkví združených v Poľskej ekumenickej rade, ktoré sa uskutočnilo tiež v tomto chráme v roku 2000; zriadenie Komisie pre dialóg pri Konferencii biskupov Poľska a Poľskej ekumenickej rade, do ktorej patria katolícki biskupi a vedúci predstavitelia iných cirkví; zriadenie bilaterálnych komisií pre teologický dialóg medzi katolíkmi a pravoslávnymi, evanjelikmi, členmi Poľskej národnej cirkvi, mariavitmi a adventistami; publikovanie ekumenického prekladu Nového Zákona a Knihy žalmov; iniciatíva s názvom: „Vianočné dielo pomoci deťom“, na ktorej spolupracovali charitatívne organizácie cirkví: katolíckej, pravoslávnej a evanjelickej.

Zaznamenávame mnohé pokroky v oblasti ekumenizmu a predsa, stále očakávame ešte čosi viac. Dovoľte mi, aby som dnes o čosi podrobnejšie upriamil pozornosť na dve otázky. Prvá sa týka charitatívnej služby cirkví. Je mnoho bratov, ktorí od nás očakávajú dar lásky, dôvery, svedectva, konkrétnej duchovnej a materiálnej pomoci. O tomto probléme som sa zmienil v mojej prvej encyklike Deus caritas est. V nej som poznamenal: „Láska k blížnemu zakotvená v láske k Bohu je úlohou predovšetkým každého jednotlivého veriaceho, ale aj celého cirkevného spoločenstva, a to na všetkých úrovniach: od miestneho spoločenstva cez partikulárnu cirkev až po univerzálnu Cirkev v jej globalite. Aj Cirkev, keďže je spoločenstvom, musí uskutočňovať lásku” (č. 20). Nesmieme zabudnúť na hlavnú zásadu, ktorá od začiatku predstavovala veľmi silný základ jednoty učeníkov: „vo vnútri spoločenstva veriacich nesmie byť taká forma chudoby, aby niekto nemal prístup k prostriedkom potrebným na dôstojný život“(tamže). Táto zásada je vždy aktuálna, hoci v priebehu storočí sa formy bratskej pomoci menili; prijatie súčasných charitatívnych výziev vo veľkej miere závisí od našej vzájomnej spolupráce. Teším sa, pretože tento problém nachádza široký ohlas vo svete vo forme početných ekumenických iniciatív. S uznaním podotýkam, že v spoločenstve Katolíckej cirkvi a v iných cirkvách a cirkevných komunitách sa rozšírili rôzne nové formy charitatívnych aktivít a opäť sa objavili niektoré dávnejšie s obnoveným nadšením. Sú to formy, ktoré často spájajú evanjelizáciu s charitatívnymi dielami (por. tamže, 30b). Zdá sa, že napriek všetkým rozdielom, ktoré treba prekonať v rámci dialógu medzi vierovyznaniami, je opodstatnené vzťahovať charitatívne úsilie na ekumenické spoločenstvo Kristových učeníkov v hľadaní plnej jednoty. Všetci sa môžeme zapojiť do spolupráce v prospech núdznych, využívajúc túto sieť vzájomných vzťahov, ovocie dialógu medzi nami a spoločných aktivít. V duchu evanjeliového prikázania sa usilujme spolupracovať v prospech našich bratov, ktorí sú v núdzi, nech by to bol ktokoľvek. S týmto úmyslom som v mojej encyklike napísal, že: „pre rozvoj sveta smerom k lepšiemu je nevyhnutný spoločný hlas všetkých kresťanov a ich zasadzovanie sa „za rešpektovanie práv a potrieb všetkých, najmä chudobných, ponižovaných a bezbranných“ (tamže 30 b). Všetkým, ktorí sa zúčastňujú na našom stretnutí, dnes želám, aby nás praktické uskutočňovanie bratskej caritas vždy viac zbližovalo a urobilo vieryhodnejším naše svedectvo v prospech Krista pred svetom.

Druhá otázka, o ktorej sa chcem zmieniť, sa týka manželského a rodinného života. Vieme, že medzi kresťanskými komunitami, povolanými svedčiť o láske, rodina zaujíma osobitné miesto. V dnešnom svete, v ktorom sa množia medzinárodné a interkulturálne vzťahy, sa čoraz častejšie rozhodujú založiť si rodinu mladí ľudia pochádzajúci z rôznych tradícií, z rôznych náboženstiev, z rôznych kresťanských vierovyznaní. Neraz je to pre nich samých a pre ich drahých ťažké rozhodnutie, ktoré so sebou prináša rôzne riziká, týkajúce sa tak stálosti vo viere, budovania budúceho rodinného poriadku ako aj vhodných podmienok pre duchovný rast detí. Predsa však, práve vďaka šíreniu ekumenického dialógu v širšej škále môže toto rozhodnutie viesť k vzniku istého druhu praktického laboratória jednoty. Na to je však potrebná vzájomná dobrotivosť, pochopenie a zrelosť vo viere oboch strán, ako aj komunít, z ktorých pochádzajú. Chcem vyjadriť svoje uznanie Bilaterálnej komisii Rady pre ekumenické otázky Konferencie biskupov Poľska a Poľskej ekumenickej rady, za to, že sa podujali vypracovať dokument, v ktorom predstavujú spoločnú kresťanskú náuku o manželstve a rodine, určujú princípy, prijateľné pre všetkých, pre uzatváranie zmiešaných manželstiev, a ukazujú spoločný program pastoračnej starostlivosti o takéto manželstvá. Želám všetkým, aby v tejto delikátnej záležitosti vzrastala vzájomná dôvera medzi cirkvami a spolupráca, ktorá plne rešpektuje práva a zodpovednosť manželov za formáciu vlastnej rodiny vo viere a za výchovu detí.

„Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja" (Gv 17, 26). Bratia a sestry, vkladajúc všetku našu dôveru v Krista, ktorý nám ohlasuje svoje meno, kráčajme každý deň k plnosti bratského zmierenia. Nech jeho modlitba prispeje k tomu, aby sa spoločenstvo jeho učeníkov na zemi, v jeho tajomstve a v jeho viditeľnej jednote, stávalo čoraz viac spoločenstvom lásky, v ktorej sa odráža jednota Otca, Syna a Ducha Svätého.

- mv -