Cirkev a svet: Krajiny s totalitnými režimami stále potrebujú našu solidaritu

Včera sa skončil týždeň modlitieb za náboženskú slobodu Severnej Kórei a dnes striedajú duchovnú armádu v uliciach posledných komunistických krajín sveta armády skutočné. „Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku...“ leží pod nánosom 17-ročnej demokracie ešte aj na dne našej pamäti.

„Na Kube je deň práce politickým sviatkom a tiež sviatkom armády – robia sa vojenské prehliadky, parády v uniformách a podobné veci,“ hovorí náš kubánsky kolega páter Ernesto Traviezo z informačnej sekcie Vatikánskeho rozhlasu. „Všetky kresťanské krajiny slávia deň sv. Jozef a začiatok mariánskeho mesiaca, aj na Kube sa kedysi o tom vedelo viac, ale teraz to ľudia vnímajú čoraz menej. Máme celú jednu generáciu vychovanú v komunizme, ktorá sa bojí rozprávať, ba aj myslieť, lebo udávať môžu aj deti. Zároveň však na tomto poli rastie nádej, lebo Cirkev je dnes jedinou inštitúciou na Kube, ktorá nie je podriadená vláde. Posledných 4-5 rokov sa už môžu sláviť Vianoce, Veľký týždeň – čo prv nebolo mysliteľné. A ľudia sa zapájajú, lebo vnímajú, že Cirkev im ponúka nádej a spásu, čo im nedá nikto iný.“

Náboženská sloboda nie je privilégium

Určité uvoľnenie nastalo na Kube po návšteve Jána Pavla II. v januári 1998. Podľa pátra Ernesta ju síce diktátor Castro čiastočne zneužil na oklamanie sveta, ale otvorená reč poľského pápeža o slobode, pomohla ľuďom nadýchnuť sa nádeje. „Dosahovanie skutočnej slobody zahŕňa uznanie ľudských práv a spoločenskej spravodlivosti,“ povedal Svätý Otec 24. januára ´98 na svätej omši v Santiagu de Cuba. Zdôraznil, že „keď Cirkev požaduje náboženskú slobodu, nežiada o dar, privilégium alebo povolenie závislé do danej situácie, politickej stratégie, alebo vôle vládcov. Naopak, žiada uznanie neodcudziteľného ľudského práva“.

Na stretnutí s kubánskymi biskupmi Ján Pavol II. vyhlásil: „Náboženská sloboda je veľmi dôležitý prostriedok na posilňovanie morálnej identity človeka.“ Keď o slobode hovoril ľuďom na Námestí José Maríu v Havane, dav začal kričať: „Pápež je slobodný a chce, aby sme boli všetci slobodní!“ Svätý Otec odpovedal: „Áno, prežíva tú slobodu, pre ktorú vás oslobodil Kristus.“

V Číne a vo Vietname túžbu po slobode prekrýva konzum

V tých komunistických krajinách, ktoré sa ekonomicky pozviechali, však túžba po skutočnej slobode upadá. Situáciu vo Vietname nám priblížil vedúci vietnamskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu páter Giuseppe Tran Duc Anh: „Náboženská sloboda? Vo Vietname je iba sloboda trhu. Prv, ešte pred pádom komunizmu vo vašich krajinách, očakávali aj Vietnamci slobodu. Ale keď ste ju získali a my sme videli mnohé ťažkosti, s ktorými sa stretávate – ako v náboženskom, tak v spoločenskom živote, množstvo nezamestnaných atď. – zvážili sme to. Musíme si pritom uvedomiť, že vo Vietname dnes už je ekonomická sloboda. Ak niekto chce zarábať veľa, môže. Pozornosť voči spoločenským záležitostiam sa preto znižuje – najmä vo vzťahu k politickej a náboženskej slobode. Je tu veľký ekonomický rozmach a možno žiť dobre – podobne ako v Číne.“

Kolegyňa Tereza z čínskej redakcie nám to potvrdila: „Číňania dnes myslia skôr na ekonomiku, to je dôležitejší predmet ako spoločenská situácia a porovnávanie sa so Západom.“ Necítia teda, že nie sú neslobodní...? „Nie, ľudia sú šťastní, nesťažujú sa, nevyzerá to tak, ako sa hovorí tu v Európe. Nie. Nie. Politika vo všeobecnosti nikoho nezaujíma.“

Pamätáme si to aj my: politické demonštrácie sa často stali celkom príjemnou spoločenskou zábavou. Vo Vietname sa s veľkou pompou slávi už deň pred 1. májom, lebo 30. apríla dosiahol presne pred 30 rokmi komunistický režim víťazstvo v južnej časti krajiny a vznikol jednotný štát. V Číne už sviatok práce dokonca stratil politický charakter. „Trvá sedem dní, a preto všetci obyvatelia predovšetkým cestujú. Celá Čína ide von, je ťažké dostať sa do lietadla, do vlaku... Kedysi sa to slávilo ako sviatok pracujúcich, dnes to znamená skôr prázdniny, oddych, konzum.“

Kuba a Kórea hladujú

Kuba a Severná Kórea také v úvodzovkách „šťastie“ nemajú. Obe krajiny hladujú. Do Severnej Kórey prúdi humanitárna pomoc najmä z demokratickej južnej časti polostrova, ktorá prejavuje voči trpiacim susedom obdivuhodnú solidaritu a neutíchajúcu zjednocovaciu iniciatívu. Juhokórejská cirkev napríklad práve tento mesiac oznámila stavbu novej katedrály iba 10 kilometrov od severnej hranice, čím chce povzbudiť aj ľudí za ňou, a tamojší novovymenovaný kardinál Čeong Jin-suk neustále zdôrazňuje, že sloboda nie je skutočná, ak nie je spoločná.

Aj na Kube dáva hladujúcim nádej najmä Cirkev. Ako hovorí páter Ernesto, „medzi ľuďmi sa šíri obrovská depresia a upierajú pohľad na Spojené štáty. Lebo nevidia koniec toho všetkého. Keď ráno vstávajú, myslia iba na to, čo budú dnes jesť. Všetci túžia odísť preč, lebo niet nádeje, niet vízie, niet systému – ničoho. Cirkev je v tejto situácii jedinou, ktorá hovorí aj o iných veciach – o Bohu, o spáse. Ale ľudia nerozumejú, lebo nemôžu navštevovať náboženstvo, kostol, učiť sa katechizmu, rozprávať sa. Pre toho, kto sa vzoprie, vedie cesta buď do väzenia, alebo za hranice.“

„Tí, ktorí sa nachádzajú v takejto situácii, si môžu byť istí, že nebudú zradení, lebo Cirkev je s nimi a pápež vo svojom srdci a svojimi slovami povzbudenia objíma každého, kto trpí pre nespravodlivosť,“ povedal Kubáncom 25. januára 1998 v Havane Ján Pavol II. a po dlhom výbuchu potlesku vyvolal na tvárach trpiacich priateľov úsmev, keď vyhlásil: „Nie som proti aplauzu, lebo keď tlieskate, pápež si môže na chvíľu oddýchnuť!“

Ako zdôraznil páter Ernesto, diktátor Castro si z potlesku určeného pápežovi nič nezaslúžil, lebo jeho otvorenosť bola iba maskou. Dokonca ani pomenovanie komunista si nezaslúži. „Bol by rád, keby ho nazývali komunistom, ale to nie je skutočný komunizmus, lež tyrania, diktatúra.“

Represie stále nie sú minulosťou

Dávať veciam správne mená je pod tlakom zahmlievajúcej propagandy veľmi dôležité. V Spojených štátoch amerických nedávno vyšlo knižné svedectvo ženy, ktorá prežila gulag v Severnej Kórei. Sun Ok-Liová s ochrnutou ľavou časťou tela a vybitou polovicou chrupu sama trpí mnohými fyzickými následkami ukrutností, ale rozhodla sa nemlčať, lebo „aj v týchto chvíľach sú mnohí ľudia obeťami mučenia a krutých experimentov“. Do tábora Kae-Čon sa niektoré matky dostali preto, lebo sa sťažovali, že im dieťa zomrelo od hladu. Veta: „Prečo musíme takto zomierať? Prečo sa nesmieme najesť do sýta ako ľudia v iných krajinách?“ sa kvalifikuje ako dôkaz príslušnosti k nepriateľskej ideológii.

V miernejšej, ale tiež ľudsky nedôstojnej podobe, sa represie praktizujú vo Vietname: „Náboženská sloboda ešte stále veľmi limitovaná,“ hovorí páter Tran Duc Anh a s úsmevom dodáva: „Sme slobodní žiadať povolenie. Napríklad na vstup do seminára musíme žiadať povolenie oblastnej vlády, a tá eliminuje všetkých, ktorých považuje za nebezpečných. Navyše, v seminároch sú vždy špióni, ktorí porozprávajú polícii všetko. Sú medzi bohoslovcami, aj medzi kňazmi študujúcimi v zahraničí. Nasledujeme váš model – krajín niekdajšieho východného bloku.“

Aj čínska kolegyňa Tereza pripomína, že náboženská situácia v jej krajine v mnohom závisí od regiónu. Z provincie Hebei s najvyšším podielom katolíkov, stále prichádzajú správy o zatýkaní, nezvestných biskupoch, rozháňaní náboženských zhromaždení. Napriek tomu však podľa Terezy už delenie na tzv. oficiálnu a podzemnú cirkev nie je také jasné, ako sa predstavuje na Západe a aj Svätá stolica posilňuje aktivity smerom k nadviazaniu normálneho dialógu s čínskou vládou. „Pomaly, pomaličky sa situácia vyvíja, mení. Podľa môjho názoru sa neoficiálna cirkev pomaly stráca.“

Najhlbšou, všeplatnou revolúciou je obrátenie

Pre Cirkev totiž nie je dôležité niečo alebo niekoho vlastniť, ovládať, ale rôznymi cestami privádzať ľudí k šťastiu, ktoré ponúka Boh. Ako povedal Svätý Otec Ján Pavol II. na Kube: „História nás učí, že tam, kde nie je viera, sa strácajú čnosti, otupujú morálne hodnoty, pravda už nežiari jasne, život stráca svoj nadprirodzený zmysel a aj služba národu môže stratiť pravé motívy.“ Pri rozlúčke Kubáncom povedal: „Túto návštevu končíme 25. januára na sviatok Obrátenia sv. Pavla. Slúženie poslednej Eucharistie práve na Námestí revolúcie je veľmi symbolické, pretože Pavlovo obrátenie je hlboká, nepretržitá a svätá revolúcia, platná v každom čase.“

-te-