Gréckokatolíkom: o sv. Romanovi Sladkopevcovi

Spev a bohatá poetická forma modlitieb patrí k typickým charakteristikám východnej duchovnosti a liturgie. Pri mnohých slávnostných príležitostiach v prešovskej gréckokatolíckej katdrále, ale aj inde pri iných významnejších cirkevných slávnostiach doma i v zahraničí sme mali možnosť počúvať liturgický spev v podaní bohosloveckého spevávkeho zboru sv. Romana Sladkopevca. Práve tento zbor spopularizoval u nás meno tohto inak všeobecne málo známeho svätca, autora početných kondákov, ktorému by sme chceli venovať osobitnú pozornosť v tomto príspevku.

Sv. Roman sa narodil okolo roku 490 v Emese, v centrálnej Sýrii, ktorá bola v tom čase sídlom biskupa, metropolitu. Jeho rodina bola už kresťanská, aj keď v samotnom meste sa ešte udržiavalo aj pohanstvo. Ako mladík odišiel do Bejrútu, ktorý bol na začiatku 6. storočia intelektuálnym centrom Blízkeho Východu, známym predovšetkým svojou právnickou školou, ktorá pripravovala budúcich adeptov najvyšších administratívnych funkcií impéria. Tu sa okolo roku 515 Roman stal diakonom pri chráme Anastasis, teda Zmŕvychvstania, ktorý bol spojený s právnickou fakultou. Pri vykonávaní svojho kazateľského poslania začal Roman využívať osobitnú formu, ktorá síce existovala v cirkvi aj predtým, ale ktorú práve on priviedol k formálnej dokonalosti a plnej pastoračnej účinnosti. Boli to spievané poetické kázne, tzv. kondakiá. Tieto začal skladať Roman už počas pobytu v Bejrúte, ale plne sa nimi preslávil po svojom príchode do Konštantinopolu, kam sa presťahoval okolo roku 518. Tu sa stal diakonom pri Chráme Panny Márie v Cyrusovom kláštornom a mestskom komplexe, aj keď sám nebol členom mníšskej komunity. K jeho pobytu v tomto chráme sa viaže aj správa jeho prvých životopiscov o mystickom zážitku, ktorý rozhodným spôsobom ovplyvnil jeho ďalší osud. Z najstaršieho Synaxária, teda životopisu sa dozvedáme, že na začiatku svojho účinkovania sa mu počas Vianočnej noci, vo sne zjavila Božia Matka a odovzdala mu popísaný zvitok s príkazom, aby tento prehltol. Keď Roman otvoril ústa, aby splnil tento príkaz, prebudil sa. Ďakujúc Pánovi za tento znak jeho priazne pri nasledujúcej liturgii vystúpil na ambón a bez prípravy, improvizujúc začal spievať Hymnus narodenia. Refrén z tohto 24 veršového hymnu spievame aj my dodnes pri vianočnej liturgii ako kondák 3. hlasu: "Dnes Panna rodí večného Boha. Zem ako dar Neprístupnému ponúka jaskyňu. Anjeli s pastiermi ho oslavujú. Mudrci s hviezdou k nemu putujú, lebo večný Boh z lásky k nám sa narodil ako Dieťa." Z ďalšieho Romanovho života nemáme príliš veľa správ. Vieme, že sa takmer výlučne venoval kazateľskej činnosti, práve formou spievaných kondákov. Životopisný Synaxárion spomína že zložil okolo tisíc hymnov, dodnes sa nám ich zachovalo okolo sto. O konci Romanovho života sa nám nezachovali presnejšie správy. Niektorí autori v tzv. "kajúcej modlitbe" vidia pravdepodobne jednu z posledných Romanových skladieb. V tomto kondáku sa už neobracia na svojich poslucháčov ale rozpráva sa so sebou samým, pred Božou tvárou. "Môj čas sa chýli ku koncu a už je pripravená strašná súdna stolica. Život sa pomíňa a nadchádza súd, vyhrážajúc sa mi mukami ohňa a neuhasiteľných plameňov. Zošli mi , Pane, dážď sĺz a zastav ich prudkosť, ty, ktorý chceš spasiť všetkých ľudí." A celý hymnus ukončuje, akoby výkrikom lásky: "Daj mi schopnosť spievať Ti, a oslavovať Ťa vždy čistým životom. Ráč mi dať schopnosť zladiť slová a skutky, ó Všemohúci. Kiežby som Ti mohol spievať a obsiahnuť od Teba to, o čo Ťa prosím. Dovoľ mi obetovať čistú modlitbu Tebe, jediný Kriste, ktorý chceš spasiť všetkých ľudí."

Roman zomrel okolo roku 560 abol pochovaný v Cyrusovej mariánskej svätyni. Už v prvej polovici nasledujúceho storočia vidíme, že sa mu preukazuje kult ako svätcovi. V 7.-8. storočí, boli na jeho počesť zložené stichiry k večierni a kánon s kathismou k utierni. Jeho pamiatku si byzantská cirkev pripomína v pravdepodobný deň jeho smrti, 1. októbra, spolu s mariánskym sviatkom Pokrovu - Ochrany Panny Márie. Tak aj po smrti Romanovo meno ostáva spojené s úctou Panny Márie, ktorej bol verným synom a vďačným pevcom.

Po tomto priblížení si najzákladnejších údajov o živote sv. Romana povedzme si ešte niečo presnejšie o charakteristikách jeho tvorby. Ako sme už naznačili vyššie, kondák je u sv. Romana oslavno-poučnou skladbou, poetickou homíliou určenou na spev. Samotný názov kondák, pochádza zo slova kontós teda palička. Je to odvodené zo skutočnosti, že zvitky s veršovanými homíliami a spevmi boli navíjané na poličku, z ktorej sa pri speve, či recitácii postupne odvíjali. Takýto zvitok sa začal nazývať kondakion, čo sa neskôr ujalo ako označenie samotnej skladby. Po svojej formálnej stránke sa skladá z kratšej úvodnej strofy, tzv. Proemia a z ďalších dlhších strof, zvaných ikosy (od slova oikoi -izba) Počet týchto ikosov sa pohybuje od 11 do 40, tradičné číslo je však 18.

Úvodná strofa, zvaná aj kukulio má osobitný nápev. Jej účelom bolo otvoriť a uviesť tému. Súčasne tento verš opakovane spievali veriaci medzi jednotlivými strofami. Je to práve tento úvodný verš, ktorý sa zachoval dodnes a ktorý označujeme v našej liturgii menom kondák. Už z toho je zrejmé, že z obrovského liturgického bohatstva dnes poznáme a využívame iba zlomky. Zo stovky zachovaných kondákov, z ktorých som prekontroloval iba 63 nedávno publikovaných sa v našom dnešnom liturgickom slávení používa 18 kondákov, predovšetkým vo vianočnom a pôstnom období.

Posledný verš, či posledné slová každéhoi ikosu sú rovnaké, a sú zhodné s poslednýmu slovami úvodnej strofy. Takto vlastne vtvárali refrén. Po tom, čo zaznel tento refrén v strofe, ľud začal spievať úvodný verš, keď sa v úvodnom verši došlo k refrénu, opäť pokračoval spev ďalšej strofy. Tento refrén bol aj akýmsi mottom, či heslom, ktoré charakterizovalo každý kondák.

Sv. Roman Sladkopevec využíval k ohlasovaniu Evanjelia a k liturgickej oslave najdokonalejšiiu umelecko-básnickú formu svojej doby, a tak zúročil talenty a dary, ktoré mu Pán dal. Jeho príklad je teda aj pre nás výzvou, aby sme k oslave Pána v liturgii, ale aj, ba predovšetkým, v živote, využili to najlepšie, čo máme a čoho sme schopní, pamätajúc, že všetko to je len darom, ktorý nám Boh prepožičal, aby sme ho použili na jeho oslavu a na svoju spásu.

P. Cyril Vasiľ SJ