Homília pátra Cantalamessu na Veľký piatok

"Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam." /ľTim 4,3-4/.

Tieto slová Písma, najmä náznak nutkania počúvať novinky, je aktuálna novým a výslovným spôsobom v našich časoch. Zatiaľčo my slávime pamiatku utrpenia a smrti Spasiteľa, milióny osôb sú presviedčané skúsenými falšovateľmi starých legiend, že Ježiš z Nazaretu nebol v skutočnosti nikdy ukrižovaný.

Je to málo vábivé konštatovanie pre ľudskú prirodzenosť, napísal pred rokmi veľký vedec biblických dejín utrpenia, Raymond Brown. O koľko viac nepredstaviteľný je obraz, o toľko viac vyvoláva senzácie propaganda a záujem, ktorý podmaňuje. Osoby, ktoré by nikdy nevynaložili úsilie čítať serióznu analýzu historických tradícií o utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša, sú nadchnuté každou novou teóriou podľa ktorej nebol ukrižovaný a nezomrel, osobitným spôsobom, ak táto historka zahŕňa jeho útek s Máriou Magdalénou do Indie (alebo do Francúzska, podľa najnovšej verzie)... Tieto teórie poukazujú, že nakoľko sa jedná o Ježišovo utrpenie napriek ľudovému presvedčeniu, predstavivosť presahuje skutočnosť a pozrimeže je veľmi výnosnou.
Veľa sa rozpráva o Judášovej zrade a pritom si nevšímame, že táto zrada sa opakuje. Kristus je znova predaný, už nie hlavám synédria za tridsať strieborných, ale vydavateľom a kníhkupcom za miliardy. Nikto z nás nemôže zastaviť túto vlnu špekulatívnosti, ktorá naopak bude stúpať s premiérou istého filmu, ale nakoľko som sa po dlhé roky zaoberal dejinamy kresťanského pôvodu, cítim povinnosť pritiahnuť pozornosť obrovského nedorozumenia, ktoré je na pozadí tejto všetkej pseudo-historickej literatúry.
Nedorozumenie pozostáva v skutočnosti, že sa používajú apokryfné spisy z 2 a 3 storočia (Tomášovo evanjelium, Filipovo či Judášovo), aby sa s nimi dokázal opak toho, čo v skutočnosti zamýšľali. Oni tvoria súčasť gnostickej literatúry. Pre gnostikov je materiálny svet ilúziou a väzením. Kristus nezomrel na kríži, pretože podľa nich nikdy neprijal, a ak tak iba zdanlivo, ľudské telo, nakoľko ono bolo pre Boha nehodným (Doketizmus). A ak v jednom z takýchto spisov, o ktorých sa v uplynulých dňoch veľa rozprávalo, on sám poručil Judášovi, aby ho zradil, pretože ak zomrie, Božský duch, ktorý je v ňom sa bude konečne oslobodiť z väzenia tela a vystúpiť do neba. Žena sa spasí iba ak "ženský princíp" (thelus) od nej odosobnený sa pretransformuje na mužský princíp, teda prestane byť ženou. A tak môžeme ľahko pochopiť, že sekta Manichejcov prijala tieto evanjeliá za vlastné.
Najväčším omylom však je, že dnes sú ľudia, ktorí v týchto spisoch vidia oslavu ženského princípu, sexuality a plného užívania si tohto materiálneho sveta, čo by malo byť v príkrom rozpore s oficiálnou cirkvou, ktorá toto všetko popierala! Toto isté nedorozumenie badáme aj v prípade učenia o reinkarnácii. Je prítomné vo východných náboženstvách ako nutný trest za predošlé chyby a ako niečo, čo je prijímané na základe, ako úžasná možnosť návratu do života, v ktorom si môžeme donekonečna užívať tento svet. Sú to všetko veci, ktoré si nezasluhujú, aby sme o nich na tomto mieste a v tento deň hovorili, ale nemôžeme dovoliť, aby mlčanie veriacich bolo zamieňané za strach a v dobrej vôli miliónov ľudí bolo hrubým spôsobom manipulované médiami, bez toho, aby sa zdvihol protestný hlas v mene - nie iba viery, ale aj dobrej vôle a zdravého rozumu. Myslím si, že je čas, aby sme opätovne použili napomenutie Danteho Alighieriho: "Buďte to vy kresťania, ktorí sa musíte rozhýbať. Nebuďte ako tí, ktorí sa nechávajú unášať každým vetrom a nemyslite si, že každá voda vás umyje. Máte Nový a Starý zákon a pastier cirkvi vás vedie. Toto vám stačí a to je vašou záchranou... Buďte ľuďmi a nie nemými ovcami."
2. Ale nechajme bokom tieto naše predstavy, ktoré majú spoločné vysvetlenie: žijeme v období médií a v priestore, ktoré zaujíma viac novinka ako pravda. Sústreďme sa na tajomstvo, ktoré práve slávime. Najlepším spôsobom ako premýšľať, v tomto roku, o tajomstve Veľkého piatku by bolo opätovne prečítať celú prvú časť pápežovej encykliky "Boh je Láska". Nakoľko to však nemôžeme urobiť, chcel by som sa pozastaviť aspoň pri niektorých častiach, ktoré sa bezprostredne dotýkajú tajomstva tohto dňa. Čítame v encyklike: ""Pohľad obrátený na prebodnutý Kristov bok, o ktorom nám hovorí sv. Ján, sa stal východzím bodom pre názov encykliky "Boh je láska". A práve tu môžeme túto pravdu kontemplovať. A práve preto môžeme definovať, čo je láska. Počnúc týmto pohľadom, nachádza kresťan cestu svojho života a svojej schopnosti milovať".
Áno, Boh je láska! Ak by aj všetky Biblie sveta, ako bolo povedané, by boli zničené, v nejakej pohrome, alebo následkom iconoklastického boja a zostala by na svete iba jediná kópia, a ak by aj táto jediná kópia bola natoľko zničená, že by z nej zostala iba jediná strana, a ak by aj tá strana bola úplne poškodená, žeby sa dal prečítať iba jediný riadok: Ak by tým riadkom bol Prvý Jánov list, kde je napísané "Boh je láska", celá Biblia by bola zachránená, pretože ona je celá obsiahnutá v tejto vete.

Boh je Láska a Kristov kríž je toho najvyšším dejinným dôkazom. Existujú dva spôsoby, ako preukázať vlastnú lásku voči inému, hovoril východný byzantský autor, Mikuláš Kabaliovský. Ten prvý pozostáva v konaní dobra milovanej osobe, v tom, že jej prinášame dary. Druhý spôsob, oveľa zaväzujúcejší pozostáva v utrpení pre ňu. Boh nás miloval prvým spôsobom, láskou ktorá obdarovala, v stvorení, keď nás naplnil darmi, v nás aj mimo nás. Miloval nás utrpením v spáse, keď vymyslel vlastné sebazničenie, vytrpiac za nás najhoršie utrpenie, a to všetko preto, aby nás presvedčil o svojej láske. Preto je to práve kríž na ktorom kontemplujeme pravdu, že "Boh je Láska".
Slovo "utrpenie" má dva významy: môže označovať vehementnú lásku, "trpiacu", alebo smrteľné utrpenie. Je vzájomná súvislosť medzi týmito dvomi vecami a našou každodennou skúsenosťou, ako sa prechádza ľahko od jednej k druhej. Takto urobil predovšetkým Boh. V ňom je utrpenie - napísal Origenes - ktoré predchádza vtelenie. Je to "utrpenie lásky, ktoré Boh vždy preukazuje voči ľudskému pokoleniu a ktoré, v plnosti časov prišlo na svet, aby trpelo za nás".
3. Encyklika Boh je Láska nám ukazuje nový spôsob, ako použiť aplógiu kresťanskej viery, je to dnes hádam jediný spôsob, ako byť skutočne účinný. Nestavia proti sebe nadprirodzené hodnoty s prirodzenými, Božiu lásku voči ľudskej láske, eros voči agapé, ale ukazuje pôvodnú harmóniu, ktorú neustále objavujeme a uzdravujeme, pretože sú ranené hriechom a ľudskou krehkosťou. "Eros, píše pápež, nás chce pozdvihnúť do extázy voči Božskému, priviesť nás ponad nás samých, ale práve preto vyžaduje vzostupnú cestu, ktorá znamená zriekanie sa, očisťovanie a uzdravovanie". Evanjelium je tak v zhode s ľudskými ideálmi, ale v literárnom zmysle spolupôsobí na ich uskutočňovanie. Nevylučuje eros zo života, ale jed egoizmu pochádzajúceho z erosu.
Sú tri stupne veľkosti, povedal Pascal vo svojej slávnej myšlienke. Prvý je materiálny stupeň alebo telesný: v ňom vyniká ten, kto má veľa darov, kto je obdarovaný atletickou silou alebo fyzickou krásou. Je to hodnota, ktorou sa nemá pohŕdať, ale stojí najnižšie. V poriadku nad ňou stojí myseľ a inteligencia, ktorou vynikajú myslitelia, vynálezci, vedci, umelci a spisovatelia. Toto je poriadok postavený na inej kvalite. Duchu nič nepridá, ani sa mu nič neuberie, ak je bohatý alebo chudobný, pekný alebo škaredý.
Tento duch je určite hodnotou vyššou ako predchádzajúca, ale nie ešte stále najvyššou. Nad ňou je iný poriadok veľkosti, a je to poriadok lásky, dobroty (Pascal ho nazval poriadkom svätosti a milosti). Kvapka svätosti, hovoril Gounot, je oveľa viac ako oceán ducha. Svätému sa nič nepridá, ale ani nič neuberie ak je pekný alebo škaredý, vzdelaný alebo nevzdelaný. Jeho veľkosť je úplne iným poriadkom. Kresťanstvu patrí tento posledný stupeň. V románe Quo vadis sa jeden pohan pýta apoštola Petra, keď prišiel do Ríma: "Atény nám darovali múdrosť, Rím silu, čo nám ponúkne vaše náboženstvo? A Peter mu odpovedá: Lásku!" Láska je tou najkrehkejšou vecou, ktorá existuje na svete. Býva predstavovaná a v skutočnosti aj je, ako dieťa. Môžeme ju zabiť takmer ničím - videli sme to s hrôzou v Taliansku počas uplynulých týždňou - a môže sa stať dieťaťom. Ale čím sa potom stávajú moc a veda, sila a duch, bez lásky a dobroty? Stávajú sa Auswitzom, Hiroshimou a Nagasaki, terorizmom a všetkým ostatným, čo dobre poznáme.
4. Boží eros pre človeka - pokračuje encyklika - je úplným agapé. Nie iba preto, že sa daruje úplne zadarmo, bez akejkoľvek predchádzajúcej zásluhy, ale aj preto, že je láskou, ktorá odpúšťa.
Aj táto vlastnosť sa preukazuje v najvyššej miere v tajomstve kríža. "Nikto nemá väčšiu lásku, ako ten, ktorý obetoval život za svojich priateľov", povedal Ježiš vo Večeradle (Jn 15, 13). Chcelo by sa nám vykríknuť, ale áno Kriste, existuje väčšia láska ako obetovať život za svojich priateľov. Tvoja láska! Ty si neobetoval život za svojich priateľov, ale za nepriateľov! Pavol hovorí, že v biede sa nachádza ten, ktorý je pripravený zomrieť za spravodlivého, ale napriek tomu sa takí nájdu. "Sú takí, ktorí majú odvahu zomrieť za spravodlivého. Ale Boh ukázal svojou láskou k nám, zatiaľ čo my sme boli ešte hriešnikmi, že Kristus zomrel za nespravodlivých v určenom čase (Rim 5, 6-8).
Zdá sa nám, že je to protirečenie. Slovo priatelia v aktívnom zmysle označuje tých, ktorí nás milujú, ale v pasívnom zmysle označuje tých, ktorých ty miluješ. Ježiš nazýva Judáša "priateľom" (Mt 26, 50) nie preto, že by ho Judáš miloval, ale pretože on ho miloval! Neexistuje väčšia láska, ako tá, ktorá obetuje vlastný život za nepriateľov, považujúc ich za priateľov. Toto je skutočný význam Ježišovej vety. Ľudia môžu byť nepriateľmi Boha, ale Boh nikdy nebude nepriateľom človeka. Je to hrôzostrašná výhoda detí voči otcom (a voči matkám). Musíme premýšľať, akým spôsobom Kristova láska na kríži môže pomôcť človekovi dneška, ako hovorí encyklika "nájsť cestu svojho života a svojho milovania". Je to láska milosrdenstva, ktorá ospravedlňuje a odpúšťa, ktorá nechce zničiť nepriateľa. Jeremiáš, najbližší medzi mužmi v Kristovom utrpení prosí Boha hovoriac: "Keby som mohol vidieť tvoju pomstu na nich" (Jer 11, 20). A pritom Ježiš zomierajúc hovorí: "Otče, odpusť im, pretože nevedia, čo robia" (Lk 23, 34).
Práve toto milosrdenstvo je spolu odpúšťania, ktoré dnes potrebujeme, aby sme sa nezošmykli do priepasti globalizovaného násilia. Apoštol napísal Kolosanom: "Oblečte sa ako milovaní Boží, svätí a nepoškvrnení čitmi milosrdenstva, dobroty poníženosti, trpezlivosti. Znášajte sa navzájom a odpustite si navzájom, ak by mal niekto niečo proti druhému. Tak ako Pán vám odpustil, robte aj vy" (Kol 3, 12-13).
Byť milosrdným znamená zmilovať sa v srdci voči svojmu nepriateľovi, pochopiť z akého cesta sme všetci vytvorení a práve preto odpustiť. Čo všetko by sa mohlo stať, ak by sa ako zázrak v dejinách na blízkom východe, dva národy, ktoré sú už desaťročia v boji, namiesto na viny začali myslieť na utrpenie tých druhých a ak by sa dokázali zľutovať jedni nad druhými. Nebol by viac potrebný žiadny múr, ktorý by ich rozdeľoval. To isté sa môže povedať aj o ostatných svetových konfliktoch, ktoré sú medzi rôznymi náboženstvami a kresťanskými cirkvami. Akú pravdu vyslovil náš Giovanni Pascoli: "Ľudia mieru! V naklonenej zemi je veľa tajomstva." Spoločný osud smrti je nad všetkými. Ľudstvo je zavinuté do tmy a naklonené pod množstvom utrpenia a práve preto by sme mali spolucítiť a byť solidárni jedni s druhými!
5. Je tu aj iné učenie, ktoré prichádza z lásky, ktorú Boh ukázal na Kristovom kríži. Láska Boha voči človeku je verná a večná. "Miloval som ťa večnou láskou", hovorí Boh človeku v prorokovi (Jer 31,3) a ešte: "Nikdy nepôjdem voči svojej vernosti" (Žalm 89, 34). Boh sa zaviazal milovať navždy, zbavil sa slobody vrátiť sa späť. Toto je hlboký zmysel zmluvy v Kristovi, ktorá sa stala "novou a večnou". V pápežovej encyklike čítame: "Je súčasťou vývoja lásky do vyšších stupňov, do jej hlbšej očisty, že hľadá niečo definitívne, a to v dvojakom význame: v zmysle výlučnosti - "len tento jediný človek" -, a v zmysle "navždy". Láska zahŕňa plnosť existencie vo všetkých jej rozmeroch, aj v rozmere času. Nemôže to byť inak, veď jej prísľub smeruje k niečomu definitívnemu: láska je zameraná na večnosť."

V našej spoločnosti sa pýtame stále častejšie, aký vzťah môže byť medzi láskou dvoch mladých a zákonom manželstva. Aký dôvod je na "zaviazanie sa" lásky, ktorá je spontánna. A tak sú stále viacerí, ktorí odmietajú inštitúciu manželstva a volia tzv. voľnú lásku alebo voľné spolužitie. Iba ak sa objaví hĺbka a životný vzťah, ktorý je medzi láskou a zákonom, medzi rozhodnutím a inštitúciou, môžeme zodpovedne a správne odpovedať na otázku a dať mladým presvedčíví motív, aby sa "zaviazali" milovať navždy a nebáť sa urobiť z lásky "povinnosť".

Iba vtedy, keď je láska povinnosťou - napísal filozof, ktorý po Platónovi napísal najkrajšie veci o láske, Kierkegard - takže iba láska je navždy garantovaná voči akejkoľvek zmene; naveky oslobodená v blaženej závislosti, poistená vo večnej blaženosti voči akejkoľvek beznádeji. Zmysel týchto slov je, že osoba, ktorá miluje, môže milovať oveľa silnejšie, keď s obavou pochopí nebezpečenstvo, ktorému sa láska vystavuje. Nebezpečenstvo, ktoré nepochádza od iných, ale od nej samej. Ona sama totiž vie dobre, že je náchylná a že zajtra, pozrimeže, sa môže unaviť a nemilovať viac, alebo zameniť objekt svojej lásky. A pretože teraz vo svetle lásky vidí jasne akú nenapraviteľnú stratu by to spôsobilo, to by privádzalo k tomu, aby sa niekto "zaviazal" milovať záväzkom povinnosti, a takto akt lásky, ktorý je časný, urobiť večným.

Ulisse sa chcel vrátiť a opätovne zhliadnuť svoju vlasť a svoju nevestu. Musel však prekonať miesto Sirén, ktoré svojím spevom okúzľovali námorníkov a privádzali ich tak k zrážkam s útesmi. Čo urobil? Nechal sa pripútať na sťažeň lode. Predtým však spoločníkom upchal uši voskom. Keď dorazili na miesto, očarený kričal, aby sa dostal k Sirénam. Spoločníci ho ale nepočuli a on tak mohol opätovne uvidieť svoju vlasť a objať si manželku a syna.
Je to len mýtus, pomáha ale pochopiť ľudský a existenciálny pôvod nerozlučiteľného manželstva; na inej úrovni tiež pôvod rehoľných sľubov.

V istý deň Veľkého týždňa, Kristus - keď sa ukázal blahoslavenej Angele Folíňovej - jej povedal vetu, ktorá sa stala slávnou: "Nemal som ťa rád len tak, z rozmaru!" Kristus nás skutočne nemal rád len tak, z dlhej chvíle. Láska v sebe skrýva akúsi svetlú a hravú dimenziu, nie je však sama hrou. Je to najvážnejšia a na dôsledky najbohatšia vec na svete. Je na nej závislý ľudský život. Eschilo prirovnáva lásku k levíčaťu, ktoré vyrastá v domácnosti. Najprv poslušné a nežné, ešte viac ako nejaké dieťa; dá sa s ním aj zabávať. Keď ale vyrastie je schopné rozdávať rany a zašpiniť dom krvou.

Tieto úvahy nebudú postačovať na zmenu súčasnej kultúry, ktorá zdôrazňuje slobodu zmeny a spontánnosť okamihu, prax "použi a zahoď", ktorá sa aplikuje aj na lásku. Nech poslúžia aspoň ako potvrdenie dobra a krásy osobného rozhodnutia tých, čo sa rozhodli prežívať lásku medzi mužom a ženou podľa božieho zámeru, a nech povzbudí mnohých mladých k rovnakej voľbe.

Zakončíme modlitbou, ktorú citovaný filozof (Kierkegaard), veľký veriaci a zamilovaný do Krista, umiestňuje pred svoje dielo o láske: "Ako by sa dalo vhodne rozprávať o láske, ak by sme zabudli na teba, náš Záchranca a Vykupiteľ, ktorý si vydal seba samého, aby si nás všetkých zachránil? Ako by sa dalo vhodne hovoriť o láske, ak by sme zabudli na teba, ó Duchu Svätý, ktorý oživuješ tú obeť lásky a pripomínaš veriacemu povinnosť milovať ťa a mať rád blížneho ako seba samého?" Ako by sa dalo rozprávať o láske, ak by sme zabudli na teba, dobrý Otče? Ty si neušetril vlastného Syna, ale vydal si ho pre nás všetkých.