Benedikt XVI. na Zelený štvrtok kňazom: Si pod ochranou mojich rúk
Vatikán (13. apríla, RV) - Pápež Benedikt XVI. dnes predpoludním o 9.30 hod.
predsedal v bazilike svätého Petra vo Vatikáne svätej omši svätenia olejov. Dnešné
liturgické slávenie má osobitný význam aj preto, lebo je sprevádzané gestom obnovy
kňazských sľubov a záväzkov. Možno povedať, že dnešný deň je dňom kňazov a zároveň
je pre nás všetkých pozvaním znovuobjaviť hodnotu a význam kňazstva, ktoré je osobitým
darom a tajomstvom Božej lásky voči človeku.
Aj v bazilike sv. Petra si dnes
kňazi spolu so Svätým Otcom obnovili svoje kňazské sľuby. Benedikt XVI. tento rok
nenapísal kňazom tradičný list na Zelený štvrtok, vo svojej homílii však predovšetkým
im venoval svoju pozornosť, keď povedal: "Drahí spolubratia v biskupskej
a kňazskej službe, bratia a sestry, Zelený štvrtok je dňom, v ktorom Pán zveril
dvanástim apoštolom kňazské poslanie, pod spôsobom chleba a vína sláviť sviatosť jeho
Tela a Krvi, až pokým on sám nepríde. Na miesto veľkonočného baránka a všetkých obiet
Starej zmluvy, prichádza dar jeho Tela a Krvi, dar seba samého. Tak sa nový kult zakladá
predovšetkým na skutočnosti, že Boh sa daruje nám, a my naplnení týmto darom sa stávame
jeho vlastníctvom: stvorenie sa vracia k Stvoriteľovi. Takto aj kňazstvo sa stalo
novým: nie je viac faktom nástupnosti, ale znamená nájsť sa v tajomstve Ježiša Krista.
On je vždy ten, kto dáva a priťahuje k sebe do výšin. Iba on môže povedať: „Toto je
moje telo – toto je moja krv.“ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v skutočnosti,
že my, úbohé ľudské bytosti, v moci tejto sviatosti môžeme komunikovať s jeho Ja:
in persona Christi - v osobe Krista. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom
nás. Toto dojímavé tajomstvo, ktoré sa nás dotýka vždy počas slávenia tejto sviatosti,
si pripomíname osobitným spôsobom na Zelený štvrtok. Aby veľkosť tohto tajomstva nezovšednela,
potrebujeme podobnú osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej
on sám položil svoje ruky na nás a dal nám účasť na tomto tajomstve. Uvažujme
teda opäť o znakoch, na základe ktorých nám táto sviatosť bola darovaná. V centre
je staroveké gesto vkladania rúk, prostredníctvom ktorého On sám si ma privlastnil,
pričom mi povedal: „Patríš mi“. Tým istým povedal tiež: „Si pod ochranou mojich rúk.
Si pod ochranou môjho srdca. Si chránený v priestore objatia mojich rúk a tak sa nachádzaš
v širokosiahlom rozmedzí mojej lásky. Zostaň v priestore mojich rúk a daj mi svoje.“
Spomíname si, že naše ruky boli pomazané olejom, ktorý je znakom Ducha Svätého a jeho
sily. Prečo práve ruky? Ruka človeka je nástrojom jeho činnosti, je symbolom jeho
schopnosti čeliť svetu, v skutku „uchopiť ho rukou“. Pán na nás položil svoje ruky
a teraz chce, aby sa naše ruky vo svete stali jeho rukami. Nechce, aby sa stali nástrojmi
na vzatie vecí, ľudí, sveta pre seba, redukujúc ich do svojho vlastníctva, ale naopak,
aby ruky sprostredkovali jeho božský dotyk, vložiac sa do služby Jeho lásky. Chce,
aby sa stali nástrojmi služby, a teda výrazom poslania celej osoby, ktorá Ho v Jeho
mene prináša ľuďom. Ak ľudské ruky symbolicky predstavujú schopnosti
človeka a vo všeobecnosti techniku ako moc, ktorou je človek pozvaný pracovať vo svete,
potom pomazané ruky by mali byť znakom schopnosti človeka darovať, kreatívnej schopnosti
stvárňovať svet láskou – a preto je nám nevyhnutne potrebný Duch Svätý. V Starom zákone
je pomazanie znakom povolania do služby: kráľ, prorok, kňaz robí a daruje viac, ako
môže dať zo seba samého. V istom zmysle je pozvaný zrieknuť sa seba pre službu, v ktorej
sa dáva k dispozícii Tomu, kto je väčší od neho samého. Ak sa Ježiš v dnešnom evanjeliu
predstavuje ako Božie pomazanie, tak toto značí, že koná na základe Otcovho poslania
a v jednote s Duchom Svätým, a že takýmto spôsobom darúva svetu novú kráľovskú dôstojnosť,
nové kňazstvo, nový spôsob ako byť prorokom, ktorý nehľadá seba samého, ale žije pre
Toho, v pohľade ktorého bol svet stvorený. Ponúknime dnes svoje ruky opäť k jeho dispozícii
a prosme ho, aby nás vždy a opäť vzal za ruky a viedol nás.
V posvätnom geste
vkladania biskupových rúk bol prítomný sám Pán, ktorý na nás položil ruky. Toto sviatostné
gesto zahŕňa celú dráhu bytia. Kedysi sme, tak ako prví učeníci, stretli Pána a začuli
jeho slovo: „Nasleduj ma!“ Možno sme ho spočiatku nasledovali trochu neisto,
obracajúc sa späť a pýtajúc sa, či je tá cesta naozaj našou. A na istom bode svojej
púte sme možno získali Petrovu skúsenosť po zázračnom rybolove, keď sme ostali vystrašení
jeho mohutnosťou, veľkosťou úlohy a neschopnosťou svojej vlastnej úbohej osoby, takže
sme sa chceli stiahnuť späť: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“
(Lk 5, 8). Ale on nás s veľkou dobrotivosťou vzal za ruku, pritiahol k sebe
a povedal nám: „Neboj sa! Ja som s tebou. Neopustím ťa – a ty neopusť mňa!“
Podobne, raz sa každému z nás azda stalo to isté, čo Petrovi, keď kráčajúc po vode
v ústrety Pánovi si odrazu uvedomil, že voda ho neudrží a môže sa v nej potopiť. A tak
ako Peter sme kričali: „Pane, zachráň ma!“ (Mt, 14, 30). Vidiac všetko
besnenie živlov, ako sme mohli prejsť po revúcich a peniacich sa vodách uplynulého
storočia a tisícročia? Pozerali sme sa však na neho... a on nás pevne chytil za ruku
a dal nám nové „zvláštne bremeno“: ľahkosť, ktorá pochádza z viery a ktorá nás tiahne
do výšok. A potom nám podal ruku, ktorá podopiera a nesie. On nás podopiera. Sústreďme
opäť nanovo svoj pohľad na neho a vystierajme ruky smerom k nemu. Nechajme sa podopierať
jeho rukou, a tak sa nepotopíme, ale budeme slúžiť životu, ktorý je silnejší ako smrť,
a láske, ktorá je silnejšia ako nenávisť. Viera v Ježiša, Syna živého Boha, je prostriedok,
vďaka ktorému sa vždy nanovo pevne chytáme Ježišovej ruky a prostredníctvom ktorého
on drží naše ruky a vedie nás. Jednou mojou obľúbenou modlitbou je otázka, ktorú nám
liturgia vkladá na pery pred obradom prijímania: „... nedopusť, aby som sa niekedy
odlúčil od teba“. Prosme, aby sme nikdy nepadli mimo tohto spoločenstva s jeho
Telom, so samým Kristom, aby sme nikdy nepadli mimo eucharistického tajomstva. Prosme,
aby nikdy nepustil našu ruku...
Pán na nás položil svoju ruku. Význam tohto
gesta vyjadril, keď povedal: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí
jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od
svojho Otca“ (Jn 15, 15). Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi: v týchto
slovách možno priamo vidieť ustanovenie kňazstva. Pán nás urobil svojimi priateľmi:
zveril nám všetko; zveril nám samého seba, takže sa môžeme rozprávať s jeho Ja – in
persona Christi capitis (v osobe Krista hlavy). Aká dôvera! On sa skutočne vydal
do našich rúk. Všetky hlavné znaky kňazského svätenia vyjadrujú v základe toto slovo:
vkladanie rúk; odovzdanie knihy – jeho slova, ktoré nám zveruje; odovzdanie kalicha,
v ktorom nám odovzdáva svoje hlbšie a osobnejšie tajomstvo. Na tom všetkom získavame
podiel i právomocou odpúšťať hriechy: robí nás účastnými aj na svojom poznaní pri
pohľade na úbohosť viny a všetku temnosť sveta a dáva nám do rúk kľúč, aby sme znovu
otvorili bránu na Otcovom dome. Už vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Toto je hlboký
znak toho, čo znamená byť kňazom: stať sa priateľom Ježiša Krista. O toto priateľstvo
sa musíme usilovať každý deň nanovo. Priateľstvo znamená spoločenstvo v zmýšľaní a v
chcení. V tomto spoločenstve myslenia s Ježišom sa musíme cvičiť, ako nám hovorí sv.
Pavol v Liste Filipanom (porov. 2, 2-5). Toto spoločenstvo myslenia nie je len vecou
intelektu, ale aj spoločenstvom citov a vôle, a teda aj konania. To znamená, že musíme
poznať Ježiša čoraz osobnejšie – tak, že ho počúvame, žijeme spolu s ním, zdržujeme
sa blízko neho. Počúvame ho – v lectio divina, čiže keď čítame Sväté písmo
nie akademicky, ale duchovne; tak sa naučíme stretávať Ježiša prítomného v tom, čo
nám hovorí. Musíme premýšľať a rozjímať o jeho slovách a o jeho činoch pred ním a s ním.
Čítanie Svätého písma je modlitbou, má byť modlitbou – má vychádzať z modlitby a viesť
k modlitbe. Evanjelisti nám hovoria, že Pán sa pravidelne – na celé noci – uťahoval
„na vrch“, aby sa modlil sám. Tento „vrch“ potrebujeme aj my: je to vnútorný vrch,
na ktorý musíme vystúpiť, vrch modlitby. Iba tak sa rozvíja priateľstvo. Iba tak môžeme
rozvíjať svoju kňazskú službu, iba tak môžeme prinášať Krista a jeho evanjelium ľuďom.
Samotný aktivizmus môže byť až hrdinský. Ale vonkajšie konanie ostáva napokon bez
ovocia a stráca účinnosť, ak sa nerodí z hlbokého intímneho spoločenstva s Kristom.
Takto strávený čas je naozaj časom pastoračnej aktivity, časom skutočnej pastoračnej
aktivity. Kňaz musí byť predovšetkým mužom modlitby. Svet vo svojej bláznivej aktivite
často stráca smer. Jeho konanie a schopnosti sa stávajú ničivými, ak nevychádzajú
zo sily modlitby, z ktorej pramenia vody života, schopné zúrodniť suchú zem.
Už
vás nenazývam sluhami, ale priateľmi. Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista.
Iba tak môžeme hovoriť naozaj v osobe Krista, aj keď naša vnútorná odlúčenosť od Krista
nemôže spochybniť pravosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom znamená byť
človekom modlitby. Tak ho lepšie spoznávame a prekonávame neznalosť tých, čo sú iba
sluhami. Tak sa učíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom
je nepriamo vždy aj priateľstvom s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť
iba v spoločenstve s úplným Kristom, s hlavou i telom; v bohatom živote Cirkvi, oživovanej
svojím Pánom. Iba v nej je Sväté písmo, vďaka Bohu, Slovom živým a aktuálnym. Keby
Cirkev nebola živým predmetom Biblie všetkých čias, rozdrobila by sa Biblia na spisy
často nerovnorodé a stala by sa tak knihou minulosti. Mnohovravnou je v súčasnosti
iba tam, kde existuje „Prítomnosť“ – kde Kristus ostáva neustále prítomný s nami:
v tele jeho Cirkvi.
Byť kňazom znamená stať sa priateľom Ježiša Krista, a to
čoraz viac, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha – nie hocijakého boha, ale Boha
Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť za
nás, ktorý vstal a vytvoril v samom sebe priestor pre človeka. Tento Boh má žiť v nás
a my v ňom. Toto je naša kňazská výzva: iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať
ovocie. Svoju homíliu by som chcel zakončiť jedným výrokom Andreu Santora, kňaza Rímskej
diecézy, ktorý bol zavraždený v Trabzone počas toho, ako sa modlil; odovzdal nám ho
kardinál Cè počas našich duchovných cvičení. Výrok znie: „Som tu, aby som žil uprostred
tohto ľudu a umožnil Ježišovi konať, poskytnúc mu svoje telo... Bol schopný spasiť
nás iba tak, že obetoval svoje vlastné telo. Zlo sveta sa stáva znesiteľným a bolesť
rozdelenou a znášanou spoločne, ak im dovolíme preniknúť do svojho vlastného tela,
až na dno, tak ako to robil Ježiš.“ Ježiš prijal naše telo. Ak mu ho dáme, bude
môcť prísť na svet a pretvoriť ho. Amen."