Generálna audiencia: Apoštoli nie sú svedkami myšlienky, ale ohlasovateľmi osoby
Vatikán (22. marca, VR) – Približne 35-tisíc pútnikov z 15 krajín sa zúčastnilo
na dnešnej generálnej audiencii Benedikta XVI., ktorá sa konala na námestí svätého
Petra. Svätý Otec počas nej predniesol katechézu na tému: „Apoštoli, svedkovia
a vyslanci Krista“.
Drahí bratia a sestry, List Efezanom nám predstavuje
Cirkev ako stavbu postavenú „na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom
je sám Kristus Ježiš“ (Ef 2, 20). V Zjavení apoštola Jána je úloha apoštolov, presnejšie
Dvanástich, objasnená v eschatologickej perspektíve nebeského Jeruzalema, ktorého
múry „mali dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových
apoštolov“ (Zjv 21, 14). Evanjeliá sa zhodujú v tom, že povolanie apoštolov poznamenalo
prvé kroky Ježišovho poslania po tom, ako prijal krst od Jána Krstiteľa vo vodách
rieky Jordán.
Podľa rozprávania evanjelistov Mareka (1, 16-20) a Matúša (4,
18-22) povolanie prvých apoštolov sa odohralo pri Galilejskom jazere. Ježiš začal
ohlasovať Božie kráľovstvo, keď sa jeho pohľad zastavil na dvoch dvojiciach bratov:
Šimonovi a Andrejovi, Jakubovi a Jánovi. Sú to rybári, ktorých každodennou prácou
je vyjsť na more. Čaká na nich však iný rybolov. Ježiš ich povoláva s rozhodnosťou
a oni ho nasledujú: budú z nich „rybári ľudí“ (por. Mk 1,17; Mt 4,19). Lukáš
vo svojom rozprávaní sleduje rovnakú tradíciu, aj keď je viac prepracovaná (Lk 5,
1-11). On ukazuje cestu viery prvých učeníkov a upresňuje, že pozvanie na nasledovanie
prichádza potom, ako si vypočuli prvé Ježišove kázanie a zakúsili prvé zázraky, ktoré
vykonal. Zázračný rybolov tu okamžite ponúka symbol poslania rybárov ľudí, ktoré im
zveril. Osud týchto „povolaných“ bude odteraz intímne spojený s Ježišovým.
Apoštol je vyslancom, ale ešte predtým Ježišovým „odborníkom“.
Práve
tento aspekt je zvýraznený evanjelistom Jánom už od prvého Ježišovho stretnutia s
budúcimi apoštolmi. Tu je scenár rozdielny. Stretnutie sa uskutoční na brehu rieky
Jordán. Prítomnosť budúcich učeníkov, ktorí rovnako ako Ježiš prišli z Galiley, aby
prežili skúsenosť krstu, vyslúženého Jánom Krstiteľom, osvetľuje ich duchovný svet.
Boli to muži, ktorí očakávali Božie kráľovstvo, túžili spoznať Mesiáša, ktorého príchod
bol blízko. Stačia im slová Jána Krstiteľa, ktorými označil Ježiša za Božieho baránka
(por. Jn 1, 36), aby sa v nich objavila túžba osobného stretnutia s učiteľom. Dialóg
Ježiša s prvými dvoma budúcimi apoštolmi je veľmi expresívny. Na otázku: „Koho
hľadáte?“ oni odpovedajú ďalšou otázkou: „Rabbi, kde bývaš?“. Ježišova
odpoveď je pozvaním: „Poďte a uvidíte“ (por. Jn 1, 38-39). Dobrodružstvo apoštolov
sa začína ako stretnutie ľudí, ktorí sa vzájomne otvoria. Pre učeníkov tak začína
priame spoznávanie Majstra. Oni nemajú byť ohlasovateľmi myšlienky, ale svedkami osoby.
Predtým, než začali evanjelizovať, musia „byť“ s Ježišom (por. Mk 3,14), vytvoriť
s ním osobný vzťah. Na tomto základe evanjelizácia nebude ničím iným, ako ohlasovaním
toho, čo už zakúsili a pozvaním vstúpiť do tajomstva spoločenstva s Kristom (por.
1 Jn 13).
Ku komu budú poslaní apoštoli? Zdá sa, že Ježiš v evanjeliu sa obracia
iba k Izraelitom: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“ (Mt 15, 24).
Podobným spôsobom opisuje poslanie zverené Dvanástim: „Týchto dvanástich Ježiš
vyslal a prikázal im: ‚K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte;
choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!’“ (Mt 10, 5s). Istá moderná kritika,
inšpirovaná racionalizmom, videla v týchto vyjadreniach chýbajúce univerzálne povedomie
Nazaretského. V skutočnosti ich musíme pochopiť vo svetle jeho vzťahu s Izraelom,
spoločenstvom zmluvy. Podľa mesiášskeho očakávania Božie prísľuby by sa uskutočnili,
keď sám Boh, prostredníctvom svojho vyvoleného, zhromaždí svoj ľud, ako to robí pastier
so svojim stádom: „Nuž ochránim svoje ovce, že nebudú viac napospas... I postavím
nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť,
on im bude pastierom. Ja, Pán im budem Bohom a môj sluha Dávid bude medzi nimi kniežaťom“
(Ez 34, 22-24). Ježiš je eschatologickým pastierom, ktorý zhromažďuje stratené ovce
domu Izraela a hľadá ich, pretože ich pozná a miluje (por. Lk 15, 4-7 a Mt 18, 12-14;
por. aj postavu dobrého pastiera v Jn 10,11). Prostredníctvom tejto žatvy sa Božie
kráľovstvo ohlasuje všetkým ľuďom: „Zanesiem svoju slávu medzi národy a uvidia
všetky národy môj súd, ktorý prevediem, a moju ruku, ktorú na nich položím“ (Ez
39, 21).
Tak dvanásti, ktorých prijal, aby sa zúčastnili na Ježišovom poslaní,
spolupracujú s pastierom posledných dní a idú predovšetkým medzi stratené ovce Izraelovho
domu, obracajúc sa na ľud zmluvy, ktorého zhromaždenie je znamením spásy pre všetky
národy. Ježiš je ďaleko od toho, aby sa neotvoril univerzálnemu mesiášskemu poslaniu,
a počiatočné ohraničenie jeho misie iba na Izrael a Dvanástich sa tak stáva najúčinnejším
prorockým znakom. Po Kristovom utrpení a zmŕtvychvstaní bude toto znamenie objasnené:
univerzálny charakter poslania apoštolov sa stane jednoznačným. Kristus pošle apoštolov
„do celého sveta“ (Mk 16, 15) ku „všetkým národom“ (Mt 28, 19; Lk 24,
47) „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).