Gréckokatolíkom: Úcta k svätému krížu

Dnešná, 3. pôstna nedeľa v liturgickom kalendári gréckokatolíckej cirkvi nesie meno Krížupoklonná. Na záver dnešnej utierne, bol k verejnej úcte na celý nasledujúci týždeň vyložený kríž. Úcta ku svätému krížu má v dejinách cirkvi dlhú tradíciu. Vonkajšia, verejná úcta sv. Krížu nebola možná v čase prenasledovania. Avšak po získaní slobody Milánskym ediktom mohli kresťania už aj verejne prejavovať úkony svojej viery. Cisár Konštantín, pripisujúci svoje víťazstvá práve znaku kríža, ktorý podľa vnuknutia umiestnil na svoje zástavy, sa rozhodol postaviť na mieste Kristovho utrpenia, na Golgote kresťanský chrám. Roku 326 prišla do Jeruzalema jeho matka Helena. Na jej príkaz bol zbúraný Venušin chrám, aby tak bol obnovený prístup ku Kristovmu hrobu. Je známe, že v Palestíne za Kristových čias bolo zvykom zahrabávať nástroje popravy. Pri odkrytí Golgoty sa poblíž miesta exekúcie podarilo nájsť aj jamu s troma krížmi a ceduľu s nápisom, spomínaným v evanjeliu. Ktorý z troch krížov ale patril Kristovi, to sa zo samotného nálezu nedalo jednoznačne určiť. Jeruzalemský patriarcha Makarios sa vtedy s veľkou vierou rozhodol, žiadať si na rozriešenie tejto otázky viditeľné znamenie Božie. Prikázal aby nájdené pozostatky týchto troch krížov boli jeden po druhom priložené k telu istej ťažko chorej ženy. Po priložení tretieho kríža sa stav chorej náhle zlepšil a bola okamžite uzdravená - na základe toho Makarios a všetci prítomní usúdili, že práve tento kríž je tou vzácnou pamiatkou na ktorej priniesol Kristus svoju vykupiteľskú obetu. Zaiste, že nadšení veriaci chceli vzdať úctu tejto cennej relikvii, vidieť ju, dotknúť sa jej. Preto patriarcha Makarios sa aj s krížom odobral na Golgotu, kde bol kríž znovu vyzdvihnutý k verejnej úcte ľudu. Keď o deväť rokov neskôr, roku 335 bola 13. septembra posvätená veľkolepá Konštantínova bazilika Vzkriesenia na mieste Kristovho hrobu, nasledujúci deň, 14. septembra sa slávil sviatok.

O úcte ku sv. Krížu a k miestam Kristovho utrpenia sa dozvedáme aj z najstaršej patristickej literatúry. Zo známych katechéz sv. Cyrila Jeruzalemského vieme, že obľúbeným miestom jeho príhovorov a poučení bola práve Golgota. Tu sv. Cyril, povzbudzoval svojich poslucháčov, ale aj dnešných čitateľov jeho katechéz ku vrúcnemu vzťahu ku Kristovmu krížu:

“Vezmi zbrane a bojuj za víťazstvo Kristovho kríža, proti každému, kto je jeho nepriateľom, potom ho vyzdvihni ako víťaznú trofej, nad všetkých, ktorí nepriateľsky napádali vieru v neho. Keď musíš diskutovať o Kristovom kríži s neveriacimi, ešte prv ako ústami, zvestuj ho svojou rukou. Urob ňou znak Kristovho kríža a privedieš tvojho protivníka k zmæknutiu. (...)

 
Považuj teda kríž sa pevný základ všetkých ostatných článkov viery. Nezraď nikdy vieru v ukrižovanie: ak by si zradil, mnohí by ťa usvedčili o opaku (...) Ako svedkov kríža, spolu s dvanástimi apoštolmi tu máš aj celú zem a celý svet, ktorý už verí v Ukrižovaného. Aj samotná tvoja prítomnosť ti vydáva svedectvo o sile Ukrižovaného. Kto ťa vlastne pohol k tomu, aby si dnes prišiel tu? Akí vojaci ťa prinútili prísť na toto zhromaždenie a akými reťazami ťa zviazali? Vari ťa tu priviedol súdny výrok? Nie, ale všetkých vás tu zhromaždil kríž - táto víťazná trofej Krista, našej spásy.”

Doplňujúci a výrečný doklad úcty k posvätným miestam a zvlášť ku Kristovmu krížu je aj jeden zo vzácnych historických prameňov opisujúcich liturgické obrady v Jeruzaleme, spis pútničky Etérie z francúzskej Akvitánie, ktorá navštívila Jeruzalem roku 386. Pri správe o veľkonočných obradoch uvádza aj akým spôsobom vzdávali veriaci úctu Kristovmu krížu.

“Posviackou sa volajú dni, keď chrám pod menom Martýrium na Golgote a kostol Vzkriesenia (Anastasis) postavený na Božom hrobe, boli zasvätené Bohu. Posvätenie týchto dvoch chrámov sa slávi čo najveľkolepejšie, lebo v ten deň objavili Pánov kríž. ... Tieto slávnosti trvajú týždeň. (...)

 
Na veľký Piatok o ôsmej hodine ráno veriaci, čo strávili noc v Getsemanskej záhrade a už vyšli v procesii na Kalváriu, any počuli čítať pašie a biskupovu kázeň, zhromažďujú sa všetci pred kaplnkou kríža. Biskup si sadá na katedru. Pred neho dajú stôl, prikrytý obrusom. Prinesú veľký strieborný, pozlátený relikviár, vyberú z neho kríž a nápis, ktorý položia na stôl. Biskup drží oboma rukami konce vzácneho dreva; pri jeho boku z oboch strán diakoni držia prísnu stráž, zatiaľ čo veriaci s katechumenmi predstupujú po jednom, uklonia sa, pobozkajú kríž a sa vzďaľujú. Každý sa môže dotknúť kríža a nápisu čelom a očami a hneď sa vzdialiť. Nikto nesmie po nich siahnuť rukou.”

Ako teda vidíme, už od 4. storočia v Jeruzaleme existovala tradícia týždennej úcty sv. krížu po 14 septembri, ktorá je dnes typická pre východnú cirkev, i vzdanie úcty krížu zaradené do Veľkopiatočnej liturgie, ako je to zvykom v západnom obrade.

História pozostatkov sv. Kríža mala aj naďalej pohnuté osudy. Časť pozostatkov bola krátko po nájdení poslaná do Ríma, kde boli uložené v bazilike sv. Kríža. V rokoch 614-630 sa relikvie sv. Kríža nachádzali v Perzii, kam ich odniesol perzský kráľ Chozroes keď dobyl a vyplienil Jeruzalem Jeho nástupca kráľ Kovrad Široe bol nútený podpísať mierovú zmluvu s byzantským cisárom Herakliom, a jednou z jej bodov bolo aj vrátenie relikvie sv. Kríža.

Roku 630 bola sv. Kríž vrátený do Jeruzalema, cisár Heraklius ho chcel osobne zaniesť späť na Golgotu. Keď sa však nesúc relikviu priblížil k posvätným miestam, akoby ho zadržiavala akási neviditeľná sila, takže sa nemohol pohnúť. Vtedy k nemu pristúpil patriarcha Zachariáš hovoriac: “Hľa, ty kráčaš vo svojich cisárskych šatách a Kristus bol biedne zaodiaty. Ty máš na hlave drahocenný diadém a on bol ovenčený tŕňovou korunou, ty ideš obutý a on tu kráčal bosý”. Vtedy sa cisár zobliekol z kráľovských šiat, zobul sa a takto v prostom rúchu a naboso vyniesol kríž na Golgotu, kde bol opäť povýšený k verejnej úcte nábožných veriacich.

Ten istý cisár Heraklios však o niekoľko rokov nato prikázal preniesť pozostatky sv kríža do Konštantinopolu, pretože Jeruzalem už ohrozovali Arabi, šíriaci islam. Nie je možné detailne ďalej sledovať osudy jednotlivých častí pozostatkov sv. Kríža a nakoniec to nie je ani samo osebe najdôležitejšie.

Veď hoci drevo Kristovho kríža je zaiste vzácnou pamiatkou a relikviou, pri vzdávaní úcty každému krížu, klaniame sa v prvom rade samému Kristovi, ktorý podľa slov sv. Pavla “uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa nameno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: “Ježiš Kristus je Pán!” na slávu Boha Otca. (Fil 2, 8-11)

P. Cyril Vasiľ SJ