Cirkev a svet: Vojnou zničená Angola potrebuje cesty a školy

V afrických krajinách, ktoré v nedávnej minulosti trpeli vojnovými konfliktmi, plní Katolícka cirkev nezastupiteľné poslanie. Jej dlhodobú pomoc v Angole, najmä v sociálnej oblasti, oceňujú a uznávajú aj svetské úrady.

Sociálne aktivity Cirkvi v Angole vyzdvihuje aj Medzinárodná organizácia pre ďalšie vzdelávanie a rozvoj InWEnt. Podľa nej je miestna katolícka cirkev jedinou organizáciou, ktorá v tomto čase rozvíja kontakty po celej krajine a je schopná aktívne pracovať v tejto oblasti. Podarilo sa jej získať rôzne občianske združenia na spoluprácu s miestnou organizáciou OPSA, ktorá sa zasadzuje predovšetkým za pokoj a rozvoj, dôležitú úlohu zohrala tiež pri mierových úsiliach. Stála pri tých najbiednejších počas takmer tridsaťročnej občianskej vojny a stojí pri nich i dnes, v období postupnej obnovy zničenej krajiny.
 
Migrácia vážne zmenila štruktúru krajiny

Angola leží v juhozápadnej časti Afriky na pobreží Atlantického oceánu. Má viac ako 11 miliónov obyvateľov. Približne 90 percent z nich predstavujú Afričania, príslušníci vyše päťdesiatich národností, ktoré patria k deviatim veľkým jazykovým skupinám. Zvyšok tvoria prevažne európski prisťahovalci, najmä portugalského pôvodu. Úradným jazykom je portugalčina. Polovica obyvateľstva vyznáva tradičné africké náboženstvá, druhú polovicu tvoria kresťania, prevažne katolíci.

Občianska vojna v Angole, ktorá trvala od roku 1975 do roku 2002, zanechala po sebe obrovské škody. Ochromila hospodárstvo krajiny a zničila celé rodiny. Mnohí obyvatelia počas nej utiekli na vidiek, väčšina sa však presťahovala do miest, ktoré poskytovali viac bezpečia. Tieto veľké migračné pohyby spôsobili značné zmeny v štruktúre obyvateľstva krajiny.

Za najvážnejšie problémy povojnového obdobia považuje biskup diecézy Saurimo Eugenio dal Corso katastrofálny stav miestnej infraštruktúry – zničené mosty a cesty sťažujú dopravu v krajine –, ale aj úpadok školského systému: „Napríklad v hlavnom meste Luande štyridsať percent detí v školskom veku nechodí do školy, pretože je tam nedostatok školských budov a učiteľov. Na vidieku je situácia ešte horšia. ... Čo sa týka katolíckych škôl – tie, ktoré boli na vidieku, boli počas vojny úplne zničené, zatiaľ čo v mestách ich zabavil štát. Predčasom dostala Cirkev tieto budovy späť, žiaľ, nachádzajú sa vo veľmi zlom stave a potrebujú rekonštrukciu.“ povedal biskup dal Corso pre agentúru Fides.

Rozvoj v duchu dona Bosca

Jedenásť centier pre alfabetizáciu, dvadsaťtri dedinských škôl, dve centrá odbornej prípravy, úrad práce, osem zdravotníckych centier, dve laboratóriá pre klinické analýzy – všetky tieto zariadenia vybudovala v uplynulých rokoch v Angole mimovládna organizácia s názvom Medzinárodné dobrovoľnícvo pre rozvoj, známe pod skratkou VIS (Il Volontariato internazionale per lo sviluppo).
Táto organizácia, inšpirovaná kresťanskými princípmi, osobitne charizmou dona Bosca, je súčasťou saleziánskej rodiny. V Angole, kde pôsobí od roku 1991, zrealizovala spolu s pátrami saleziánmi množstvo projektov – ako v hlavnom meste Luande, tak i na vidieku. Okrem vybudovania spomínaných školských a zdravotníckych zariadení odštartovala program vzdelávania miestnych učiteľov a zriadila stále didaktické centrum. Ročne poskytuje školské vzdelanie 700 deťom, na jej večerných kurzoch alfabetizácie sa každý rok zúčastní 500 dospelých.

Viac ako tri roky po ukončení občianskej vojny tvoria 70 percent obyvateľstva Angoly ľudia mladší ako 24 rokov. Väčšina z nich je negramotná. Riešiť problém negramotnosti v krajine pomáhajú práve školy, ktoré vznikli z iniciatívy organizácie Medzinárodné dobrovoľnícvo pre rozvoj. Jej viceprezident, saleziánsky misionár Ferdinando Colombo, v tejto súvislosti v telefonickom rozhovore pre Vatikánsky rozhlas uviedol: „Keď sme v roku 1991 prišli do Angoly, v krajine bola v tom čase občianska vojna. Chvíľu tu bola nádej na mier, ale tá čoskoro zhasla. Toto obdobie sprevádzal fenomén úteku do miest, ktoré spravidla kontrolovala centrálna vláda, a vyľudnenie vidieka, ktorý mali v rukách rebeli. K tomu sa pridali ekonomické problémy a takmer úplné prerušenie činnosti škôl a zdravotníckych zariadení. Ľudia sa hromadili v barakoch, na miestach, kde by nikto nechcel bývať: ako napríklad verejné smetisko v hlavnom meste Luande, na ktorom v súčasnosti žije 700 tisíc ľudí. Uprostred neho sme vybudovali počas uplynulých rokov školu Dona Bosca.“

Hodnota vzdelania

Táto škola, hoci vznikla v neobvyklom prostredí, priniesla už svoje prvé ovocie. Vďaka nej sa od roku 2002 zvýšila gramotnosť miestneho obyvateľstva o viac ako 300 percent, tvrdí páter Colombo: „Udivuje ma, keď vidím nadšenie, s akým traja - štyria saleziáni pripravujú dvesto až tristo miestnych animátorov, ktorí cez deň pracujú a večer sú ochotní sa učiť, malí spolu s veľkými. Tých málo saleziánov, ktorých je v celej krajine asi štyridsať, v súčasnosti poskytuje vzdelanie asi dvadsiatim tisícom Angolčanov. ... Toto je konkrétny príklad toho, že aj málo ľudí dobrej vôle, ktorí veria v hodnotu vzdelania – môže zmeniť tvár nejakého miesta, dokonca celej štvrte, a verím, že aj národa.“

Alfabetizácia – čiže zavádzanie povinného školského vzdelávania – je podľa dona Colomba jednou z nevyhnutných podmienok na zlepšenie situácie v krajine, akou je Angola: „Pokrok a napredovanie národa sa rodí z jeho kultúry, z jeho schopnosti byť slobodným vo svojich rozhodnutiach. Negramotný človek si volí to, čo mu povie niekto iný, nečíta, nie je schopný rozhodovať sa. Nepremýšľa o zlepšení úrovne svojej práce, bývania, osobnej hygieny a ani o zdieľaní všetkých problémov svojho národa.“

Vďaka osobnej skúsenosti života misionára v Angole si salezián Fernando Colombo stále nesie túto krajinu vo svojom srdci: „Strávil som v spomínanej ´smetiskovej štvrti´ niekoľko rokov – štyri roky som tam okrem vzdelávacích kurzov robil i katechézy. Pretože ľudia, ktorých sme učili písať a čítať, nás žiadali, aby sme im pomohli hlbšie spoznávať vieru, ktorá im bola odopieraná počas rokov vojny. Tak sa sformovala prvá skupina mladých chlapcov a dievčat, ktorí nielen získali základné vzdelanie, ale aj prijali sviatosť krstu a prvé sväté prijímanie. Jeden z týchto mladých ľudí vtedy vyjadril radosť, ktorou boli všetci naplnení, takto: ´Dnes skutočne cítim, že som dieťaťom Božím, a teda cítim aj plnosť svojej ľudskej dôstojnosti.´ Počuť tieto a podobné slová z úst tých, ktorí naďalej žijú v biednych barakoch, ale majú odvahu každý deň znova bojovať za dôstojnejší život a za to, aby mohli dať svojim deťom a svojej rodine lepšiu budúcnosť – je ozaj ten najkrajší obraz, ktorý si uchovávam v srdci a ktorý mi pomáha pochopiť, že skutočne stojí za to budovať mosty, čo spájajú naše európske komunity s komunitami týchto chudobných krajín.“

(RV, Fides, InWEnt, 060306, mv)