Cirkev a svet: Podľa biskupov Bosny a Hercegoviny Dayton nepriniesol pokoj

Zajtra ukončia svoju úradnú návštevu Ad Limina Apostolorum vo Vatikáne katolícki biskupi Bosny a Hercegoviny. Ich stretnutia s pápežom a predstaviteľmi Rímskej kúrie sa konali iba tri mesiace po tom, čo si krajiny bývalej Juhoslávie pripomenuli desiate výročie podpísania Daytonských mierových dohôd o ukončení vojnového konfliktu na Balkáne. Po viac ako desatich rokoch však biskupi Bosny a Hercegoviny otvorene hovoria o negatívnych dôsledkoch týchto dohôd na život v ich krajine. „Dayton prerušil vojnu, ale nepriniesol mier,“ uviedli na tlačovej konferencii v Ríme 22. februára, v predvečer začiatku svojej návštey Ad Limina. Dohody, uzavreté v novembri 1995 v Daytone, v USA, potvrdili integritu a zvrchovanosť Republiky Bosny a Hercegoviny. Rozdelili ju na dve entity s vlastným parlamentom a vládou: Federáciu Bosny a Hercegoviny, s moslimským a chorvátskym obyvateľstvom, ktorá zaberá 51 percent územia, a Republiku srbskú, ktorej patrí 49 percent územia.

Dve etniká namiesto troch

Toto rozdelenie podľa biskupov Bosny a Hercegoviny nie je spravodlivé. Pomocný biskup diecézy Vrhbosna-Sarajevo Pero Sudar v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas vysvetlil prečo: „Pretože, v prvom rade, dohody rozdelili Bosnu a Hercegovinu podľa etnického kritéria. Ale ak chceli postupovať podľa tohto kľúča, mali krajinu rozdeliť na tri entity. Rozdelili ju však iba na dve, čím ešte viac zvýšili napätie, ktoré tu prepuklo počas vojny. Podľa mňa je to schizofrenická situácia, ktorá ukazuje, že čosi v tomto riešení, morálne i politicky, nie je v poriadku.“

Ohrození sú najmä katolícki Chorváti

Nielen Daytonské dohody, ale aj súčasné politické rozhodnutia podľa katolíckych biskupov ohrozujú multietnický charakter Bosny a Hercegoviny, predovšetkým existenciu bosnianskych Chorvátov. O „nespravodlivosti voči chorvátskemu etniku, s ktorým sa neoddeliteľne spája príslušnosť ku katolíckej cirkvi,“ sa zmieňuje aj dokument Konferencie biskupov Bosny a Hercegoviny, s ktorým bol v rámci návštevy Ad Limina oboznámený pápež Benedikt XVI. Biskupi v ňom poukazujú na to, kam by mohla priviesť krajinu súčasná nespravodlivá situácia a zároveň navrhujú „jednotný, nerozdelený a decentralizovaný štát, bez súčasného rozdelenia na etniká.“

Dva omyly Bosny a Hercegoviny

V tejto súvislosti očakávajú, že ich návšteva u pápeža prinesie novú nádej na zmenu zložitej situácie v ich krajine, keďže, ako tvrdia, medzinárodné spoločenstvo doteraz ignorovalo všetky ich iniciatívy, návrhy a požiadavky rovnosti práv, osobných i občianskych slobôd pre všetky tri národy krajiny. Hovorí biskup Pero Sudar: „Očakávame, že naša návšteva prispeje k tomu, aby svet pochopil, že tak, ako nie je možné dosiahnuť spravodlivosť násilím, nie je možné dosiahnuť ani pokoj bez spravodlivosti. Toto sú dva omyly Bosny a Hercegoviny. Najprv sme si mysleli, že vojnou vyriešime nespravodlivé veci a zničili sme pritom aj to, čo bolo pozitívne a dobré. Medzinárodné spoločenstvo chce teraz v Bosne a Hecegovine zaručiť pokoj bez spravodlivosti. Myslím si, že na svete niet zodpovednejšej autority ako Svätý Otec, ktorá by v tejto situácii mohla zdvihnúť hlas i varovný prst.“

Najťažší problém je návrat bosniackych Chorvátov

Podľa biskupa diecézy Banja Luka Franja Komaricu boli Daytonské mierové dohody iba prvým krokom. Na zabezpečenie spravodlivosti v krajine sú však potrebné ďalšie kroky: najmä riešenie jedného z najboľavejších problémov: návratu bosnianskych Chorvátov, ktorí počas vojny utiekli z Bosny a Hercegoviny: „V Republike srbskej ich ostalo veľmi málo – pred vojnou ich bolo 80-tisíc, dnes už iba 6-tisíc, aj to všetko sú prakticky starí ľudia... Okrem toho, počas týchto desiatich rokov od ukončenia vojny pribúda nespravodlivostí voči tunajším katolíkom. V mojej diecéze, v Banja Luke, sa vraví: ´Vaša vina je, po prvé: že ste katolíci, po druhé: že ste Chorváti a po tretie: že chcete ostať v Banja Luke. Táto situácia je smutná pre katolícku cirkev, najmä v mojej diecéze, ale tiež v sarajevskej diecéze.“

Katolíkom pomohlo pripojenie k Rakúsku v 19. storočí

Prví misionári prišli na územie dnešnej Bosny a Hercegoviny z Dalmácie a Panónie. Rozhodujúcu úlohu v evanjelizácii tejto oblasti zohrali žiaci svätých Cyrila a Metoda. Politický, sociálny a náboženský život neskôr hlboko poznačila nadvláda Osmanskej ríše, ktorá trvala od roku 1463 do roku 1878. Mnohí kresťania v tomto období utiekli do okolitých krajín, niektorí konvertovali na islam. Moslimovia dnes tvoria najpočetnejšiu náboženskú skupinu v Bosne a Hercegovine – približne 43 percent obyvateľstva. Viac ako 30 percent predstavujú pravoslávni veriaci, zatiaľ čo katolíkov je okolo 11 percent. Pripojenie krajiny ku katolíckemu Rakúsku v druhej polovici 19. storočia prinieslo so sebou obnovu života miestnej cirkvi a nové administratívne usporiadanie jej štruktúr. V roku 1881 zriadil pápež Lev XVIII. arcidiecézu Vrhbosna-Sarajevo a jej podriadené diecézy Banja Luka a Mostar. Novodobé dejiny Bosny a Hercegoviny, poznačili tri vojny – najprv dve svetové a neskôr vojna občianska. Tá vypukla krátko po tom, čo Bosna v roku 1992 vyhlásila nezávislosť, a v dôsledku „etnických čistiek“ si vyžiadala 300-tisíc mŕtvych a takmer 2 milióny utečencov. Veľké straty počas vojny utrpela aj Katolícka cirkev. Bolo zavraždených 9 kňazov a jedna rehoľníčka, 99 zničených a 127 poškodených kostolov a asi 450 tisíc katolíkov opustilo svoje domovy. Znovuotvorenie Teologického inštitútu františkánskeho seminára v Nedjarici, jednej zo štvrtí Sarajeva, ktoré bolo počas vojny najviac zničené, patrilo k významným momentom v živote Cirkvi v Bosne a Hercegovine po skončení vojny.

Ján Pavol II.: "Kto pochopí tvoju históriu, Sarajevo?"

„Pokoj vám, muži a ženy Sarajeva! Pokoj tebe, ľud Bosny a Hercegoviny! Pokoj vám, bratia a sestry tejto milovanej krajiny! Sarajevo, Bosna a Hercegovina, vaše dejiny, vaše utrpenie, roky poznačené vojnou, ktorá sa, dúfajme, nikdy nevráti, majú zástancu od Boha: Ježiša Krista, ktorý jediný je spravodlivý. ... Kto iný môže úplne pochopiť túto stránku tvojej histórie, Sarajevo?“ Tieto pamätné slová z úst pápeža Jána Pavla II. odzneli na štadióne Koševo v Sarajeve 13. apríla 1997, počas jeho prvej návštevy Bosny a Hercegoviny. O tom, ako veľmi tomuto pápežovi záležalo na pokoji pre bývalú Juhosláviu, svedčí množstvo iniciatív, na ktoré dal podnet ešte pred touto návštevou: napr. špeciálny Svetový deň modlitby za pokoj na Balkáne, vyhlásený na 23. januára 1994. V tom istom roku mal Ján Pavol II. pricestovať na návštevu Bosny, tá sa však z bezpečnostných dôvodov nemohla uskutočniť. Svoju neúnavnú výzvu „Odpúšťajme a prosme o odpustenie,“ mohol ľudu tejto krajiny tlmočiť osobne až o tri roky neskôr. A potom opäť v júni roku 2003, keď navštívil Bosnu a Hercegovinu posledný raz. Po svojom prílete na vojenské letisko v Banja Luke sa takto prihovoril viac ako 50-tisícom veriacich z celej krajiny, ktorí ho vtedy prišlo privítať: „Poznám dlhú skúšku, ktorú ste prežili, utrpenie, ktoré sprevádza váš každodenný život, pokušenie stratiť odvahu. ... Iba vy sami ste strojcami svojej budúcnosti! ... Obnova je možná! ... Aby ste mohli s dôverou hľadieť do budúcnosti, je potrebné, obnoviť sa zvnútra, ... vykonať skutočnú očistu pamäte skrze vzájomné odpustenie.“

Benedikt XVI.: "Ste povolaní šíriť odpustenie."

„Blahoslavení tí, čo šíria pokoj!“ týmito Ježišovými slovami pozdravil minulý piatok biskupov Bosny a Hercegoviny na osobnej audiencii Benedikt XVI. „Po smutných rokoch nedávnej vojny,” uviedol Svätý Otec vo svojom príhovore, „ste dnes vy, ako tvorcovia pokoja, povolaní upevňovať spoločenstvo a šíriť milosrdenstvo, porozumenie a odpustenie v mene Krista, tak vo vnútri kresťanských komunít ako aj v celej spoločnosti.” Pápež ďalej povzbudil biskupov, aby, poháňaní Kristovou láskou, nestrácali dôveru zoči-voči pálčivým problémom, ktoré sužujú ich krajinu, pričom osobitne vyjadril svoju túžbu po priaznivom riešení situácie vyhnancov – bosnianskych Chorvátov. O tomto probléme sa vo svojom príhovore počas audiencie u Svätého Otca zmienil aj sarajevský arcibiskup kardinál Vinko Puljic: „Aby ste pochopili, aká hlboká je naša bolesť, stačí pripomenúť, že pred vojnou bolo v našich štyroch diecézach okolo 820-tisíc katolíckych veriacich, zatiaľ čo dnes ich ostalo už iba 466-tisíc. Mnohí opustili krajinu a zdá sa, že sa už nevrátia. Avšak tí, ktorí by sa chceli vrátiť, sa stretávajú s ľahostajnosťou a apatiou, ako zo strany miestnych politikov, tak aj predstaviteľov medzinárodného spoločenstva.“

Pápežovu priazeň dokazuje aj menovanie nuncia

Benedikt XVI. biskupov Bosny a Hercegoviny ubezpečil, že Apoštolská stolica im je uprostred ich problémov nablízku, ako o tom svedčí aj nedávne menovanie nuncia, ktorý môže byť v stálom kontakte s rôznymi inštanciami krajiny. „Drahí bratia, Petrov nástupca stojí po vašom boku a uisťuje vás o svojej trvalej podpore. ... Prosím Pána o hojnosť jeho milostí pre vašich kňazov a rehoľníkov, ako aj pre celý ľud vašej krajiny a ... zverujem túto modlitbu Panne Márii, Božej Matke a Matke Cirkvi, aby sa prihovárala za všetky jej deti.“

(VR, 270206, mv)