„Som tu, aby k ušiam dôležitých osôb doľahol plač detí, krik ich matiek a ich rodín.
... Niektorí opisujú túto vojnu ako zabudnutú; pre mnohých iných je to najmenej známy
konflikt planéty,“týmito slovami sa minulý týždeň obrátil na Bezpečnostnú
radu OSN v New Yorku predseda komisie pre spravodlivosť a pokoj pri Konferencii biskupov
Ugandy Mons. John Baptist Odama, arcibiskup z Gulu. Vyzval pritom medzinárodné spoločenstvo,
aby pomohlo ukončiť vojnu, ktorá už dve desaťročia sužuje severnú časť Ugandy.
Biskup
zároveň požiadal OSN, aby sa stala „prostredníkom“, ktorý by uľahčil dialóg medzi
ugandskou vládou a vzbúrencami z tzv. Armády božieho odporu (LRA – Lord´s Resistance
Army). Naliehal takisto na vytvorenie „koridoru“, ktorý by zaručil pracovníkom humanitárnych
organizácií bezpečnostnú cestu k civilnému obyvateľstvu, ktoré čaká na ich pomoc. Tisíc
obetí denne
Ako informovala agentúra Zenit, občianska vojna v Ugande si
podľa odhadov vyžiadala 200-tisíc ľudských životov a evakuáciu približne poldruha
milióna obyvateľov. Nevinnými obeťami konfliktu sú hlavne deti. Počet mladistvých,
násilne unesených rebelmi, nútených bojovať alebo odvádzaných do otroctva, sa pohybuje
okolo 30-tisíc. Dráma detských vojakov je súčasťou zla, ktoré znáša obyvateľstvo severu
krajiny už od roku 1986. Odvtedy trvá boj vzbúrencov pod vedením fanatika Josepha
Konyho proti vláde sídliacej v hlavnom meste Kampale. Civilné obyvateľstvo, evakuované
z nepokojnej oblasti, prichyľujú tzv. „chránené dediny“, v skutočnosti osady schátralých
chatrčí, ktoré ojedinele strážia malé oddiely vojakov a kde sú výtržnosti na dennom
poriadku. V týchto táboroch každý týždeň umrie približne tisíc ľudí, či už ako obete
násilností alebo nákazy AIDS, mnohí si dokonca sami siahnu na život, uvádza sa v správe
ugandskej vlády, zverejnenej v auguste minulého roka, vypracovanej v spolupráci s
OSN a rôznymi mimovládnymi organizáciami.
Tu máš palicu!
Vrátiť
úsmev na tvár bývalých detských vojakov je cieľom projektu, ktorý v tomto čase rozvíja
v Ugande talianska nadácia Mago Sales, zameraná na pomoc deťom v krajinách tretieho
sveta. Koordinátor projektu, saleziánsky páter Don Silvio Mantelli, mal možnosť spoznať
zblízka osudy mnohých detských vojakov. O tejto svojej skúsenosti v rozhovore pre
Vatikánsky rozhlas povedal: „Tieto deti si zvykli byť zlé, zvykli si nenávidieť.
Je to hrozný vstup do života... Už odmala im hovoria: ´To že je tvoj priateľ? Tu máš
palicu, rozbi mu hlavu.´ Myslím, že i vo vojne je možné zachovať si aspoň trocha
rešpektu voči ľudskej dôstojnosti. Ale v tomto prípade naozaj ťažko hovoriť o dôstojnosti.“
Čo
sa týka dodržiavania ľudských práv, situácia na severe Ugandy je jednou zo „zabudnutých
katastrof“ sveta, uviedla v januári tohto roka vysoká komisárka OSN pre ľudské práva
Louise Arbourová. Podľa nej ľudia v tamojších utečeneckých táboroch žijú ako väzni
a sú terorizovaní rovnako zo strany rebelov, ako aj vojakov vládnej armády. Podobne
je to aj v prípade detských vojakov, tvrdí don Mantelli: „Rebeli sa osobitne zameriavajú
na unášanie detí. Ale stáva sa, že aj vo vládnom vojsku stretnete, tak ako ja, deti
mladšie ako pätnásť rokov. A pritom medzinárodné právo zakazuje využívanie chlapcov
mladších ako päťnásť rokov na vojenské účely.“
Pomoc deťom
Ugandské
deti, ktorým sa podarí uniknúť zo zajatia rebelov, skončia v najlepšom prípade v utečeneckých
táboroch OSN, kde počiatočnú radosť zo slobody čoskoro vystrieda úzkosť zo začínajúcej
tragédie života bez budúcnosti. Niektorým sa však podarí vyhnúť takémuto osudu. Napríklad
vďaka projektu finančnej podpory na diaľku, ktorý rozvíja spomínaná nadácia, dostalo
už približne 500 mladých v Ugande šancu študovať alebo naučiť sa nejakú prácu, vysvetľuje
páter Mantelli: „Približne tritisíc bývalých detských vojakov v súčasnosti žije
v utečeneckých táboroch zriadených OSN na hranici so Sudánom. Tieto deti sa nemajú
kam vrátiť, pretože ich rodné dediny zničili a ich rodičov a príbuzných povraždili.
A ony to vedia. Takže, prakticky v týchto táboroch iba pasívne prežívajú a nevenujú
sa nijakej činnosti. Pomoc našej nadácie spočíva v tom, že týmto deťom dávame možnosť
chodiť do školy, v ktorej sú zároveň ubytované. Dostanú tam najesť, majú tam posteľ,
na ktorej sa môžu vyspať, teda je tam o ne postarané. To všetko je možné vďaka pomoci,
ktorú nazývame finančná podpora na diaľku.“
V školách podporovaných nadáciou
Mago Sales môžu deti zostať štyri až päť rokov, kým si neurobia maturitu alebo si
nenájdu prácu. Už počas prvých dvoch mesiacov pobytu sa život týchto detí od základov
zmení. Prezrádza to nádej, vyžarujúca z ich tvárí, tvrdí don Silvio Mantelli, ktorému
životné príbehy mnohých z nich utkveli hlboko v pamäti i v srdci. Tak ako napríklad
tento: „Jeden 15-ročný chlapec mi rozprával pri prevoze do nemocnice v Kampale
o svojom živote. Vravel, že sa mu podarilo ujsť povstalcom, ktorí ho uniesli, ale
nanešťastie pritom utrpel zranenie nohy. A tak sa asi týždeň schovával v nejakom lese
a čakal, že sa rebeli presunú a odídu niekam inam. Noha mu však začala hnisať. Je
to strašné. ... Prednedávnom mi tento chlapec poslal svoju fotografiu, na ktorej pracuje
za počítačom. Sníva o tom, že sa raz stane inžinierom...“
Uganda
Ugandaleží vo východnej Afrike, hraničí so Sudánom, Keňou, Demokratickou republikou
Kongo, Rwandou a Tanzániou. Z vyše 27 miliónov obyvateľov krajiny je asi 42 percent
katolíkov, žijúcich v devätnástich diecézach. Tridsať percent populácie sa hlási k
anglikánskej cirkvi, 16 percent je moslimov a zvyšok vyznáva rôzne domorodé náboženstvá.
Z
histórie Cirkvi v Ugande
Katolícka cirkev v Ugande je pomerne mladá.
Prví misionári prišli na juh krajiny z Francúzska v druhej polovici 19. storočia.
Na sever Ugandy priniesli Kristovo evanjelium talianski misionári okolo roku 1910.
V tom čase už krajina mala svojich prvých kresťanských mučeníkov: Karola Lwangu a
21 spoločníkov. Boli to zároveň prví mučeníci na africkom kontinente. Pápež Pavol
VI. ich v roku 1964 vyhlásil za svätých. Cirkev v Ugande i na celom svete si ich mučeníctvo
pripomína 3. júna. Sv. Karol Lwanga je zároveň patrónom africkej mládeže.
V
roku 1962 Uganda získala nezávislosť od koloniálnej nadvlády Veľkej Británie. Úradným
jazykom je angličtina, v krajine s množstvom etnických skupín sa však hovorí i rôznymi
domorodými jazykmi.
V 70-ych rokoch a v 1. polovici 80-ych rokov 20. storočia
okúsili kresťania v Ugande, ako katolíci tak aj anglikáni, kruté prenasledovanie.
Najprv počas diktatúry Idiho Amina, potom za neľudského režimu prezidenta Miltona
Oboteho. Kresťania sa v tých časoch tajne, v malých skupinách schádzali na modlitbách
po domoch, mnohí ušli do džungle. Za vlády Oboteho sa v krajine konalo tajné stretnutie,
na ktoré prišlo asi 10-tisíc kresťanov. Osemdesiat percent z nich sa zaviazalo, že
sa budú nepretržite, vo dne i v noci modliť za ukončenie jeho režimu. Ich modlitby
boli vyslyšané. Obote bol zosadený v januári 1986. Radosť z konca tyranie však netrvala
dlho, v tom istom roku vypukla v Ugande občianska vojna. Začiatkom deväťdesiatych
rokov zase v krajine prepukla nákaza AIDS. Podľa štatistík patrí Uganda k štátom s
najvyššou mierou tohto smrteľného ochorenia. Projekty na pomoc obetiam AIDS v Ugande,
ktoré rozvíjajú rôzne miestne katolícke mimovládne organizácie a tiež Kongregácia
misionárok lásky Matky Terezy, podporuje o. i. aj Pápežská rada Cor Unum, zameraná
na starostlivosť o núdznych.
Radostné udalosti
K
radostnejším udalostiam v živote ugandskej cirkvi patrilo blahorečenie dvoch mladých
mučeníkov: Daudi Okelo a Jildo Irwa položili svoj život za vieru okolo roku 1918 na
severe Ugandy, kde pôsobili ako katechéti. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež Ján
Pavol II. 20. októbra 2002, deväť rokov po svojej pastoračnej návšteve v Ugande. Vo
svojej homílii počas blahorečenia, na ktorom sa zúčastnili pútnici z Ugandy v sprievode
kardinála Emanuela Wamalu, Ján Pavol II. vyzdvihol vernosť oboch mladých mučeníkov
Kristovi: „Títo dvaja odvážni svedkovia boli ešte chlapci, keď pokorne a s vierou
vyliali svoju krv pre Krista a jeho Cirkev. ... Sú darom pre celé kresťanstvo ako
príklady svätosti a cnosti, ako vzory a orodovníci za katechétov na celom svete, najmä
na tých miestach, kde katechéti ešte stále trpia pre vieru a neraz sú vystavení sociálnemu
útlaku a osobnému nebezpečenstvu. Kiež by život a svedectvo týchto oddaných služobníkov
evanjelia podnietol mnohých mužov a ženy v Ugande, Afrike a inde veľkoryso odpovedať
na volanie stať sa katechétmi tým, že budú pomáhať iným spoznávať Krista a posilňovať
vieru cirkevných spoločenstiev, ktoré ešte len nedávno prijali evanjelium spásy.“