2006-02-06 16:47:19

Cirkev a svet: Dráma detských vojakov v Ugande


„Som tu, aby k ušiam dôležitých osôb doľahol plač detí, krik ich matiek a ich rodín. ... Niektorí opisujú túto vojnu ako zabudnutú; pre mnohých iných je to najmenej známy konflikt planéty,“ týmito slovami sa minulý týždeň obrátil na Bezpečnostnú radu OSN v New Yorku predseda komisie pre spravodlivosť a pokoj pri Konferencii biskupov Ugandy Mons. John Baptist Odama, arcibiskup z Gulu. Vyzval pritom medzinárodné spoločenstvo, aby pomohlo ukončiť vojnu, ktorá už dve desaťročia sužuje severnú časť Ugandy.

Biskup zároveň požiadal OSN, aby sa stala „prostredníkom“, ktorý by uľahčil dialóg medzi ugandskou vládou a vzbúrencami z tzv. Armády božieho odporu (LRA – Lord´s Resistance Army). Naliehal takisto na vytvorenie „koridoru“, ktorý by zaručil pracovníkom humanitárnych organizácií bezpečnostnú cestu k civilnému obyvateľstvu, ktoré čaká na ich pomoc.
 
Tisíc obetí denne

Ako informovala agentúra Zenit, občianska vojna v Ugande si podľa odhadov vyžiadala 200-tisíc ľudských životov a evakuáciu približne poldruha milióna obyvateľov. Nevinnými obeťami konfliktu sú hlavne deti. Počet mladistvých, násilne unesených rebelmi, nútených bojovať alebo odvádzaných do otroctva, sa pohybuje okolo 30-tisíc. Dráma detských vojakov je súčasťou zla, ktoré znáša obyvateľstvo severu krajiny už od roku 1986. Odvtedy trvá boj vzbúrencov pod vedením fanatika Josepha Konyho proti vláde sídliacej v hlavnom meste Kampale. Civilné obyvateľstvo, evakuované z nepokojnej oblasti, prichyľujú tzv. „chránené dediny“, v skutočnosti osady schátralých chatrčí, ktoré ojedinele strážia malé oddiely vojakov a kde sú výtržnosti na dennom poriadku. V týchto táboroch každý týždeň umrie približne tisíc ľudí, či už ako obete násilností alebo nákazy AIDS, mnohí si dokonca sami siahnu na život, uvádza sa v správe ugandskej vlády, zverejnenej v auguste minulého roka, vypracovanej v spolupráci s OSN a rôznymi mimovládnymi organizáciami.

Tu máš palicu!

Vrátiť úsmev na tvár bývalých detských vojakov je cieľom projektu, ktorý v tomto čase rozvíja v Ugande talianska nadácia Mago Sales, zameraná na pomoc deťom v krajinách tretieho sveta. Koordinátor projektu, saleziánsky páter Don Silvio Mantelli, mal možnosť spoznať zblízka osudy mnohých detských vojakov. O tejto svojej skúsenosti v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas povedal: „Tieto deti si zvykli byť zlé, zvykli si nenávidieť. Je to hrozný vstup do života... Už odmala im hovoria: ´To že je tvoj priateľ? Tu máš palicu, rozbi mu hlavu.´ Myslím, že i vo vojne je možné zachovať si aspoň trocha rešpektu voči ľudskej dôstojnosti. Ale v tomto prípade naozaj ťažko hovoriť o dôstojnosti.“

Čo sa týka dodržiavania ľudských práv, situácia na severe Ugandy je jednou zo „zabudnutých katastrof“ sveta, uviedla v januári tohto roka vysoká komisárka OSN pre ľudské práva Louise Arbourová. Podľa nej ľudia v tamojších utečeneckých táboroch žijú ako väzni a sú terorizovaní rovnako zo strany rebelov, ako aj vojakov vládnej armády. Podobne je to aj v prípade detských vojakov, tvrdí don Mantelli: „Rebeli sa osobitne zameriavajú na unášanie detí. Ale stáva sa, že aj vo vládnom vojsku stretnete, tak ako ja, deti mladšie ako pätnásť rokov. A pritom medzinárodné právo zakazuje využívanie chlapcov mladších ako päťnásť rokov na vojenské účely.“

Pomoc deťom

Ugandské deti, ktorým sa podarí uniknúť zo zajatia rebelov, skončia v najlepšom prípade v utečeneckých táboroch OSN, kde počiatočnú radosť zo slobody čoskoro vystrieda úzkosť zo začínajúcej tragédie života bez budúcnosti. Niektorým sa však podarí vyhnúť takémuto osudu. Napríklad vďaka projektu finančnej podpory na diaľku, ktorý rozvíja spomínaná nadácia, dostalo už približne 500 mladých v Ugande šancu študovať alebo naučiť sa nejakú prácu, vysvetľuje páter Mantelli: „Približne tritisíc bývalých detských vojakov v súčasnosti žije v utečeneckých táboroch zriadených OSN na hranici so Sudánom. Tieto deti sa nemajú kam vrátiť, pretože ich rodné dediny zničili a ich rodičov a príbuzných povraždili. A ony to vedia. Takže, prakticky v týchto táboroch iba pasívne prežívajú a nevenujú sa nijakej činnosti. Pomoc našej nadácie spočíva v tom, že týmto deťom dávame možnosť chodiť do školy, v ktorej sú zároveň ubytované. Dostanú tam najesť, majú tam posteľ, na ktorej sa môžu vyspať, teda je tam o ne postarané. To všetko je možné vďaka pomoci, ktorú nazývame finančná podpora na diaľku.“

V školách podporovaných nadáciou Mago Sales môžu deti zostať štyri až päť rokov, kým si neurobia maturitu alebo si nenájdu prácu. Už počas prvých dvoch mesiacov pobytu sa život týchto detí od základov zmení. Prezrádza to nádej, vyžarujúca z ich tvárí, tvrdí don Silvio Mantelli, ktorému životné príbehy mnohých z nich utkveli hlboko v pamäti i v srdci. Tak ako napríklad tento: „Jeden 15-ročný chlapec mi rozprával pri prevoze do nemocnice v Kampale o svojom živote. Vravel, že sa mu podarilo ujsť povstalcom, ktorí ho uniesli, ale nanešťastie pritom utrpel zranenie nohy. A tak sa asi týždeň schovával v nejakom lese a čakal, že sa rebeli presunú a odídu niekam inam. Noha mu však začala hnisať. Je to strašné. ... Prednedávnom mi tento chlapec poslal svoju fotografiu, na ktorej pracuje za počítačom. Sníva o tom, že sa raz stane inžinierom...“

 
Uganda

Uganda leží vo východnej Afrike, hraničí so Sudánom, Keňou, Demokratickou republikou Kongo, Rwandou a Tanzániou. Z vyše 27 miliónov obyvateľov krajiny je asi 42 percent katolíkov, žijúcich v devätnástich diecézach. Tridsať percent populácie sa hlási k anglikánskej cirkvi, 16 percent je moslimov a zvyšok vyznáva rôzne domorodé náboženstvá.

Z histórie Cirkvi v Ugande

Katolícka cirkev v Ugande je pomerne mladá. Prví misionári prišli na juh krajiny z Francúzska v druhej polovici 19. storočia. Na sever Ugandy priniesli Kristovo evanjelium talianski misionári okolo roku 1910. V tom čase už krajina mala svojich prvých kresťanských mučeníkov: Karola Lwangu a 21 spoločníkov. Boli to zároveň prví mučeníci na africkom kontinente. Pápež Pavol VI. ich v roku 1964 vyhlásil za svätých. Cirkev v Ugande i na celom svete si ich mučeníctvo pripomína 3. júna. Sv. Karol Lwanga je zároveň patrónom africkej mládeže.

V roku 1962 Uganda získala nezávislosť od koloniálnej nadvlády Veľkej Británie. Úradným jazykom je angličtina, v krajine s množstvom etnických skupín sa však hovorí i rôznymi domorodými jazykmi.

V 70-ych rokoch a v 1. polovici 80-ych rokov 20. storočia okúsili kresťania v Ugande, ako katolíci tak aj anglikáni, kruté prenasledovanie. Najprv počas diktatúry Idiho Amina, potom za neľudského režimu prezidenta Miltona Oboteho. Kresťania sa v tých časoch tajne, v malých skupinách schádzali na modlitbách po domoch, mnohí ušli do džungle. Za vlády Oboteho sa v krajine konalo tajné stretnutie, na ktoré prišlo asi 10-tisíc kresťanov. Osemdesiat percent z nich sa zaviazalo, že sa budú nepretržite, vo dne i v noci modliť za ukončenie jeho režimu. Ich modlitby boli vyslyšané. Obote bol zosadený v januári 1986. Radosť z konca tyranie však netrvala dlho, v tom istom roku vypukla v Ugande občianska vojna. Začiatkom deväťdesiatych rokov zase v krajine prepukla nákaza AIDS. Podľa štatistík patrí Uganda k štátom s najvyššou mierou tohto smrteľného ochorenia. Projekty na pomoc obetiam AIDS v Ugande, ktoré rozvíjajú rôzne miestne katolícke mimovládne organizácie a tiež Kongregácia misionárok lásky Matky Terezy, podporuje o. i. aj Pápežská rada Cor Unum, zameraná na starostlivosť o núdznych.

Radostné udalosti

K radostnejším udalostiam v živote ugandskej cirkvi patrilo blahorečenie dvoch mladých mučeníkov: Daudi Okelo a Jildo Irwa položili svoj život za vieru okolo roku 1918 na severe Ugandy, kde pôsobili ako katechéti. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež Ján Pavol II. 20. októbra 2002, deväť rokov po svojej pastoračnej návšteve v Ugande. Vo svojej homílii počas blahorečenia, na ktorom sa zúčastnili pútnici z Ugandy v sprievode kardinála Emanuela Wamalu, Ján Pavol II. vyzdvihol vernosť oboch mladých mučeníkov Kristovi: „Títo dvaja odvážni svedkovia boli ešte chlapci, keď pokorne a s vierou vyliali svoju krv pre Krista a jeho Cirkev. ... Sú darom pre celé kresťanstvo ako príklady svätosti a cnosti, ako vzory a orodovníci za katechétov na celom svete, najmä na tých miestach, kde katechéti ešte stále trpia pre vieru a neraz sú vystavení sociálnemu útlaku a osobnému nebezpečenstvu. Kiež by život a svedectvo týchto oddaných služobníkov evanjelia podnietol mnohých mužov a ženy v Ugande, Afrike a inde veľkoryso odpovedať na volanie stať sa katechétmi tým, že budú pomáhať iným spoznávať Krista a posilňovať vieru cirkevných spoločenstiev, ktoré ešte len nedávno prijali evanjelium spásy.“

(RV, Zenit, web vaticano, 060206, mv)







All the contents on this site are copyrighted ©.