Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 1. februára 2006

Vatikán: Ako každú stredu aj dnes sa v aule Pavla VI. konala pravidelná generálna audiencia Benedikta XVI. Zúčastnilo sa na nej 8000 pútnikov z 10 krajín. Témou dnešnej katechézy Svätého Otca bola prvá časť 144 žalmu: Oslava Božej velebnosti.

Drahí bratia a sestry!
Našou modlitbou sa teraz stal žalm 144., radostná chvála na Pána, ktorý je vyzdvihovaný ako láskyplný a nežný kráľ, starajúci sa o všetky svoje stvorenia. Liturgia hodín nám ponúka tento hymnus v dvoch odlišných chvíľach, ktoré zodpovedajú dvom poetickým a duchovným hnutiam samého žalmu. My sa teraz zastavíme nad prvou časťou, ktorá zodpovedá veršom 1. až 13.

Žalm je nadšený Pánom, ktorý je vzývaný a opísaný ako „kráľ“ (por. Ž 144,1), ide o božské zobrazenie, ktoré sa nachádza aj v iných žalmoch (por. Ž 46; 92; 95-98). Ústredný duchovný bod nášho chválospevu tvorí práve intenzívna a nadšená oslava božskej kráľovskej dôstojnosti. V nej sa štyrikrát opakuje – akoby označenie štyroch základných bodov bytia a histórie – hebrejské slovo malkut, „kráľovstvo“ (por. Ž 144, 11-13). Vieme, že táto kráľovská symbolika, ktorá bude aj centrálnym bodom Kristovho kázania, je výrazom spásonosného Božieho plánu: on nie je ľahostajný voči ľudskej histórii, práve naopak túži po tom, aby v ľudstve uskutočnil plán pokoja a harmónie. K uskutočneniu tohto plánu je povolané aj celé ľudstvo, aby sa tak pripojilo k spásonosnej Božej vôli, vôli, ktorá sa rozširuje na všetkých „ľudí“, „každú generáciu“ a „po všetky veky“. Má univerzálny účinok, ktorý vytrháva zlo zo sveta a nastoľuje „slávu“ Pána, čiže jeho účinnú a nadprirodzenú osobnú prítomnosť.

Smerom k srdcu žalmu, ktoré je položené priamo do stredu kompozície, smeruje chvála modliaceho sa žalmistu, ktorý je hlasom všetkých veriacich. Najvyššou biblickou modlitbou je oslava spásnych diel, ktoré odhaľujú Pánovu lásku voči jeho stvoreniam. Žalm pokračuje velebením božského „mena“, teda jeho osoby (por. v. 1-2), ktorá sa prejavuje pôsobením v dejinách: hovorí sa o „dielach“, „zázrakoch“, „moci“, „veľkosti“, „spravodlivosti“, „trpezlivosti“, „milosrdenstve“, „milosti“, „dobrote“ a „nežnosti“. Ide o istý druh litániovej modlitby, ktorá ohlasuje vstup Boha do ľudského osudu, aby celé stvorenstvo priviedol k spásonosnej plnosti. My nie sme v moci temných síl, ani osamotení s našou slobodou, ale sme zverení činnosti mocného a silného Pána, ktorý má s nami plán, ustanoviť „kráľovstvo“ (por. v.11). Toto „kráľovstvo“ nie je veľmocou a nadvládou, triumfom a útlakom, ako to často býva v pozemských kráľovstvách, ale je sídlom prejavu milosrdenstva, nežnosti, dobroty, milosti, spravodlivosti, ako sa to viackrát zdôrazňuje vo veršoch chválospevu. Súhrn tohto Božieho obrazu sa nachádza vo ôsmom verši: Pán je „milostivý a milosrdný“. Sú to slová, ktoré pripomínajú samo predstavenie, ktoré sám Boh vykonal na Sinaji: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Máme tu prípravu Jánovho vyznania viery k Bohu, ktorý je láska (por. 1 Jn 4, 8.16).

Naša pozornosť sa zameriava aj na následný deviaty verš: „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“. V tejto súvislosti sa svätý Peter Chrizológ (380 – 450) v Druhom príhovore o pôste vyjadruje takto: „Veľké sú diela Pánove: ale túto veľkosť presahuje veľkosť milosrdenstva. Prorok povedal: „Veľké sú diela Pánove“ a v ďalšej časti dodáva: „Jeho milosrdenstvo je väčšie, ako všetky jeho diela“. Milosrdenstvo bratia, naplňuje nebo, naplňuje zem... Hľa preto veľké, štedré, jedinečné Kristovo milosrdenstvo, ktoré vyhradilo každý súd na jediný deň, stanovilo celý život človeka ako priestor k pokániu... Hľa preto prorok, ktorý nemal dôveru vo vlastnú spravodlivosť, sa vrhá do milosrdenstva: „Zmiluj sa nado mnou, ó Bože – hovorí – pre tvoje veľké milosrdenstvo“ (Ž 50,3) (42,4-5: Sermoni 1-62bis, Scrittori dell´Area Santambrosiana, 1, Milano-Roma 1996, s. 299.301).

(RV, 010206, lm)