Cirkev a svet: Cirkev v Sudáne

„Vysoký komisár OSN pre utečencov Antonio Guterres požiadal Bezpečnostnú radu OSN, aby sa urýchlene zaoberala situáciou v sudánskom regióne s cieľom zabrániť novej humanitárnej katastrofe.“ … „Rád trinitárov chce zriadiť v Chartúme útulok pre deti z ulice a detských vojakov, vykúpených z otroctva“… „Úsilie medzinárodného spoločenstva o dosiahnutie mieru v krízovom regióne Darfúr stroskotalo, tvrdí osobitný vyslanec OSN pre Sudán Jan Pronk …“ Týchto niekoľko urývkov správ, ktoré priniesli tlačové agentúry uplynulý týždeň, svedčí o tom, že v Sudáne ani rok po podpísaní mierovej dohody ešte stále nevládne pokoj.

Najdlhšia africká vojna

Mierová dohoda z januára 2005, podpísaná medzi islamskou vládou v Chartúme a Sudánskou oslobodzovacou armádou (SPLA), pôsobiacou na juhu krajiny, mala dať definitívnu bodku za občianskou vojnou v Sudáne – najdlhšou vojnou na africkom kontinente. 22 rokov násilia a približne dva a pol milióna ľudských životov – to je bilancia konfliktu, ktorý vypukol v roku 1983, odkedy sa arabský sever pokúšal politicky ovládnuť juh krajiny, kde žije černošské obyvateľstvo. Napätie medzi etnikami umocňovali i náboženské rozdiely. Zatiaľ čo prevažná väčšina obyvateľstva severnej časti krajiny vyznáva islam, obyvatelia juhu sú kresťania alebo sa hlásia k prírodnému africkému náboženstvu animizmu.

Avšak: „to, čo v mnohých prípadoch vyzerá ako náboženská vojna medzi severom a juhom, medzi islamom a animizmom, resp. kresťanstvom, je v podstate skôr otázkou politickej nadvlády a hospodárskej moci. Vďaka náleziskám ropy v južných oblastiach krajiny totiž vzrástol význam tohto regiónu pre hospodárstvo Sudánu. Svoju úlohu tu zohrali aj zahraničné záujmy, ktoré celú situáciu ešte viac komplikujú,“ tvrdia predstavitelia nemeckej organizácie Netzwerk Afrika, združujúcej vyše 40 rehoľných spoločenstiev, ktorých členovia sa venujú misijnej činnosti a rozvojovej pomoci v afrických krajinách.

Počas občianskej vojny ušli z južného Sudánu podľa odhadov viac ako 4 milióny ľudí na sever a asi pol milióna za hranice krajiny. Obrovské utečenecké tábory vznikli na severe Sudánu, napr. na okraji hlavného mesta Chartúm, alebo mesta Omdurman. Nedostatok potravín a pitnej vody, katastrofálne hygienické podmienky, prístrešky z kartónu a slamy, nezamestnanosť, negramotnosť – to je každodenná realita tých, čo v nich žijú. Či skôr prežívajú, vďaka humanitárnej pomoci z rôznych krajín.

Cirkev vyzývala na zodpovednosť

Katolícka cirkev, ktorá v Sudáne patrí k menšinovým náboženstvám, stála pri svojich veriacich i v tých najťažších a najdramatickejších momentoch. Ako informuje tlačová agentúra Fides, keď bola v januári 2005 v krajine podpísaná mierová dohoda, sudánski biskupi vydali pastiersky list, v ktorom upozornili, že skutočný mier znamená niečo viac ako len neprítomnosť zbraní. „To, čo je teraz potrebné,“ uviedli v liste biskupi, „sú naše neustále modlitby, osobné i spoločné, za to, aby bolo mierové úsilie účinné. (...) Nastolenie mieru má sociálne, ekonomické, politické, kultúrne a náboženské aspekty. Prosíme všetkých, aby prispeli ako zodpovední občania k budovaniu mieru podľa schopností a talentov, ktoré dostali od Boha.“

Sudánski biskupi tiež vyzvali veriacich, aby rešpektovali náboženské cítenie a slobodu svedomia každého jednotlivca: „Naše komunity sú multietnické a multináboženské. Ako katolíci povzbudzujeme všetkých, aby počúvali hlas svojho svedomia a rešpektujeme naboženskú vieru všetkých. Nabádame svojich veriacich, aby spolupracovali s inými náboženskými skupinami v rámci spoločných iniciatív v prospech nášho ľudu. Zároveň sa musíme cítiť povolaní žiť svoju vieru s hrdosťou a bez strachu, ako najväčší dar, ktorý môžeme rozvíjať v období mieru.“

V závere svojho pastierskeho listu biskupi Sudánu pripomenuli veriacim, aby postavili modlitbu a Eucharistiu do centra svojho života, a pozvali ich k účasti na obnove vojnou zničenej občianskej spoločnosti: „Prevezmite zodpovednosť za pomoc pri ochrane a podpore základných práv iných, a myslite pritom osobitne na chorých, starých a všetky ostatné sociálne najslabšie skupiny.“

Mier ešte nevládne

V súvislosti s úsilím cirkvi pomáhať pri zmierňovaní následkov násilia v Sudáne stojí za zmienku projekt, ktorý tento mesiac na pôde Vatikánskeho rozhlasu predstavili členovia rádu mercedárov. Tento rád vznikol pred takmer 800 rokmi v Španielsku. Jej zakladateľ, svätý Peter Nolasco, vykupoval kresťanov zo zajatia moslimských Maurov. Rád sa v priebehu storočí rozšíril do 18 krajín a je dodnes zameraný na boj proti otroctvu. Mercedári chcú spolu s rádom trinitárov v tomto roku v sudánskom hlavnom meste Chartúme vybudovať útulok pre deti z ulice, najmä tie, ktoré majú po skončení vojny ťažkosti pri návrate do svojich rodných dedín alebo už nemajú žiadnych príbuzných, a tiež pre deti, vyslobodené za výkupné zo zajatia ozbrojených moslimských skupín, ktorým boli predané do otroctva a v ktorých boli nútené bojovať.

Mierovou zmluvou síce vojna v Sudáne oficiálne skončila, no podľa medzinárodnej charitatívnej organizácie Cirkev v núdzi (Kirche in Not) v krajine i tak ešte stále nevládne mier. Na zdanlivo pozitívny vývoj situácie v krajine vrhajú tieň nepokoje v západosudánskom regióne Darfúr na hranici s Čadom. Tamojšie etnické boje medzi černošskými povstaleckými skupinami a chartúmskou vládou si od roku 2003 vyžiadali približne 300 tisíc životov. Bez domova ostalo okolo dvoch miliónov ľudí. Mnohí z nich utiekli do susedného Čadu.

V súvislosti s Darfúrom pozorovatelia čoraz viac hovoria o genocíde a obchode s otrokmi. Podľa informácii medzinárodného katolíckeho misijného diela missio v Darfúre žije aj približne 80 tisíc kresťanov, utečencov z južného Sudánu. V tomto regióne sú však cudzincami, využívanými ako lacná pracovná sila, predovšetkým v poľnohospodárstve. Ako ďalej uvádza menovaná organizácia, spolužitie miestneho obyvateľstva s utečencami z juhu bolo relatívne bezproblémové až do začiatku útokov moslimskej vlády na Darfúr.

Sudán je najväčšou krajinou afrického kontinentu, leží v jeho severovýchodnej časti, na pobreží Červeného mora. Hraničí s Egyptom a Líbyou, Eritreou a Etiópou, Keňou, Ugandou a Konžskou demokratickou republikou a ako aj s Čadom a Stredoafrickou republikou. Podľa odhadov má Sudán okolo 33 miliónov obyvateľov. 74 percent z nich vyznáva islam. Katolíci, roztrúsení v deviatich diecézach, predstavujú asi 9 percent populácie, ostatné kresťanské cirkvi majú asi 4-percentné zastúpenie. K tradičným miestnym náboženstvám sa hlási približne 13 percent obyvateľov.

Ukrižovali katechétu

Náboženská sloboda v Sudáne, hoci je zaručená ústavou, v praxi ostáva na papieri.
Svedčia o tom mnohé príklady systematického prenasledovania kresťanov zo strany islamskej vlády: ničenie kostolov, cirkevných škôl, unášanie žien a detí do otroctva. Podľa odhadov miestnych úradov bolo od roku 1989 až 200 tisíc žien a detí z južného Sudánu odvlečených na islamský sever, predaných do otroctva a násilne obrátených na islam.

Jedným z prvých, kto informoval svet o porušovaní ľudských práv vo svojej vlasti, bol katolícky biskup Macram Gassis z diecézy El Obeid na severe Sudánu. Jeho život bol preto neustále v nebezpečí: „Nie je to pekné, ak človek musí hovoriť o svojej krajine zlé veci. Ale ja som biskup a tak musím hovoriť vždy pravdu. Preto ma v Sudáne volali ´zlý´ biskup,“ povedal v biskup Gassis rozhovore pre katolícku agentúru Kathnet počas svojej návštevy vo Švajčiarsku v septembri minulého roka. O utrpení, ktorým prešiel a stále prechádza jeho ľud, hovorí otvorene: „Mnohí kresťania v mojej krajine umreli pre vieru. Napríklad jeden môj katechéta, volal sa Agostino, bol pre svoju vieru ukrižovaný. V Sudáne je otroctvo realitou. A keď sa opýtate: ´Je to vôbec v dnešných časoch možné?´, odpoviem vám: ´Áno, v Sudáne máme otroctvo. Máme tu džihád, svätú vojnu. Máme tu násilie proti mladým dievčatám a ženám. Ničia naše kostoly a kaplnky. Ľuďom odopierajú potraviny, aby ich prinútili prejsť na moslimskú vieru.. (...),“ opisuje situáciu biskup Gassis a dodáva: „Keď som sa vzoprel režimu, aby som bránil dôstojnosť svojho ľudu a jeho ľudské práva, dané od Boha, vedel som, že okúsim rovnaký osud a rovnaké prenasledovanie. Skúsenosť svojho ľudu som zdieľal, tým, že som nemohol viesť pohodlný život. Nemal som pokoj, žiadnu identitu, žiadnu tečúcu vodu, žiaden dopravný prostriedok – iba vlastné nohy,“ spomína biskup, ktorý viac ako desať rokov žil v exile a do svojej diecézy sa vrátil až po podpísaní spomínanej mierovej dohody v januári 2005. No i dnes, keď cestuje po svojej diecéze El Obeid, sprevádza ho pritom telesná stráž, pretože veriaci majú strach o jeho život.

Napriek všetkých úskaliam, s ktorými je spojená jeho služba, sa biskup Macram Gassis teší, že v jeho diecéze vyrástla silná katolícka komunita. „Maximálny počet osôb, ktorým som udelil sviatosť birmovania počas jednej jedinej omše je 503, inokedy som zase počas jednej omše pokrstil naraz viac ako 250 dospelých. ... Sme duchovne bohatí. V takejto izolácii je Cirkev veľmi životaschopná, ale potrebuje pomoc,“ zdôrazňuje biskup Macram Gassis. Sudánska cirkev však podľa neho nie je cirkvou, ktorá iba prijíma pomoc, najmä prostredníctvom organizácie Cirkev v núdzi, ale aj cirkvou, ktorá dáva. Dáva cirkvi na Západe svedectvo o trpiacej láske, vyjadrené aj týmito slovami biskupa Gassisa: „Je to križovanie našich ľudí, slzy našich žien, zotročenie našich detí, znásilnenia našich dievčat. Sme Ježišom na kríži a prinášame cirkvi zmierenie a vykúpenie. Toto je vzájomné dávanie a prijímanie.“

(Netzwerk Afrika, missio, SITA, Kathnet, Fides, Cirkev v núdzi, 300106, mv)