Gréckokatolíci: sviatok Stretnutia Pána

O niekoľko dní budeme sláviť sviatok Stretnutia Pána a Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Je to posledná udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš z Ježišovho útleho detstva.

Stretnutie Pána je sviatkom, ktorý sa slávil v Jeruzaleme už od štvrtého storočia. Na sviatok Kristovho Narodenia sme oslavovali Vtelenie Božieho Slova. To isté tajomstvo oslavujeme iným spôsobom aj na sviatok Stretnutia Pána. Cirkev tak múdro rozdeľuje oslavu tohto veľkého tajomstva počas celého liturgického roka.

Druhého februára, štyridsať dní po Ježišovom narodení, sa v tejto ešte posvätnej atmosfére, slávia udalosti vzťahujúce sa na detstvo Božieho dieťaťa. Jeho rodičia sú zbožní židia a vypĺňajú povinnosti Pánovho Zákona o prvorodenom mužského rodu.
Na veľkej večierni sa čítajú tri starozákonné čítania: Prvé z knihy Exodus a Leviticus hovorí o zasvätení Pánovi všetkého prvorodeného mužského rodu. Druhé čítanie z knihy proroka Izaiáša opisuje videnie Pánovej slávy v chráme so serafínmi, a poslanie zasväteného proroka k svojmu ľudu. Tretie čítanie je proroctvom o Pánovom novom kulte, ktorý sa bude s požehnaním Pánovým sláviť v Egypte.

Na utierni sa číta časť Evanjelia, ktoré sa potom číta na Božskej Liturgii. Text Lukášovho Evanjelia na tento sviatok začína s vyplnením prikázania rodičmi, ktorým sa narodil chlapec. Podľa knihy Levitikus 12 – tej kapitoly, mala matka vyplniť prikázania na svojom prvorodenom synovi, dať ho na ôsmy deň obrezať a dať mu meno, čo sme slávili na sviatok Obrezania Pána, prvého januára. Ďalej podľa tohto istého príkazu mali nasledovať obrady úplného očisťenia, na konci ktorých mohla matka vstúpiť do liturgického zhromaždenia Božieho ľudu. Po štyridsiatich dňoch od pôrodu, mala matka po príchode do svätyne obetovať Pánovi prostredníctvom kňaza baránka, alebo holubicu, či hrdličku. Ak bola chudobná, obetovala dve hrdličky alebo holubice. S jednou sa urobila celostná žertva na znak chvály a vďaky voči Pánovi a s druhou obeta očisťovania. Takto bola žena opäť uvedená do rituálnej čistoty, kedy sa mohla zaradiť do občianskeho a náboženského života.

Pre Matku božieho Dieťaťa sa „podľa Mojžišovho Zákona“ naplnilo štyridsať dní. Spolu s Jozefom prinášajú Syna, aby ho predstavili Pánovi. Mária vypĺňa, čo bolo napísané v Zákone: “každý chlapec, ktorý otvára lono matky bude zasvätený Pánovi“. Predpis pochádza z druhej knihy Mojžišovej a vzťahuje sa na všetko prvorodené mužského rodu, na ľudí aj na zvieratá. Okrem toho, ako sme už povedali, Jozef s Máriou prichádzajú vyplniť tiež boží príkaz o obete, priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky.
Do popredia tu vystupujú dve skutočnosti. Prvou je tá, že rodičia chcú zasvätiť Dieťa Pánovi vo svätyni jeho božskej, nevýslovnej Prítomnosti. Znakom čoho je obeta, ktorou sa Syn daruje nebeskému Otcovi v spoločenstve lásky. Toto je prvé a podstatné STRETNUTIE, Otca so Synom, ktoré sa uskutočňuje v ten istý deň, kedy aj ďalšie STRETNUTIA. Týmto sviatkom si pripomíname túto dôležitú skutočnosť. Neskôr sa v Lukášovom evanjeliu môžeme dočítať, ako dvanásťročný Ježiš vysvetľuje svojim rodičom, že takého božie Stretnutie je stále, kde On, Boží Syn, má byť navždy v prítomnosti svojho Otca.

Druhou skutočnosťou je odhalenie chudoby Ježišových rodičov, ktorí nemajú možnosť obetovať baránka. Oni však so srdcom plným pohnutia obetujú všetko čo majú, dva malé, nevinné a čisté holúbky.

Sviatkom Stretnutia Pána oslavujeme aj stretnutie Božieho dieťaťa so svojim ľudom, ktorý prichádza svojou smrťou a zmŕtvychstaním zachrániť. Predovšetkým s jednou osobou, nikdy predtým nepoznanou a ani potom nespomínanou, ktorou je Simeon. Jeho meno znamená „poslušný na počúvanie Pána“. Je známy ako človek spravodlivý a nábožný, rovnako ako Noe, či snúbenec Jozef. Pre svoju spravodlivosť boli navštívení z Výsosti. Simeon, rovnako ako ďalší zbožní Židia, očakával „útechu Izraela“. Tá bola ešte veľmi dávno prisľúbená prorokom Izaiášom: „Utešujte, utešujte môj ľud!...Kňazi rozprávajte srdcu Jeruzalema“. Očakávanie tohto spravodlivého a zbožného muža bolo riadené a posilňované Svätým Duchom, ktorý na ňom spočíval. A nielen to, ale ten istý Duch mu oznámuje svoje božie proroctvo, podľa ktorého Simeon prv než umrie, uvidí „Krista Pána“, čiže Pomazaného Mesiáša, mesiášskeho Kráľa, Spasiteľa svojho ľudu. Vidieť Mesiáša bolo najväčšou túžbou veľkej časti Izraela v časoch Ježiša Krista, ako ovocie prorockých prisľúbení.

Svätý Duch teda privádza Simeona do chrámu, ktorý často navštevuje. A v tom istom čase prinášajú rodičia malého Ježiša, aby splnili príkazy Zákona. Starec dostane Dieťa do svojho náručia a dvíha ho k Pánovi so svojím biblickým židovským požehnaním, ktoré je chválou a vzdávaním vďaky Pánovi, jeho menu za jeho diela. Liturgia tohto sviatku na večierni a utierni v stichirách a v kánone ospevuje túto udalosť, považujúc Simeona za kňaza a za toho ktorý sa prihovára za ľud. Tradičná formula požehnania začínala slovami: „Požehnaný si Pane Bože náš, Kráľ celého sveta“. Dôvodom pre požehnanie môže byť skutok z minulosti, alebo z prítomnosti v konkrétnej situácii veriaceho. Simeon mohol teda začať svoju modlitbu práve týmito slovami: Požehnaný si Ty, Pane Bože náš, Kráľ celého sveta, pretože si nám daroval život a dožičil si nám dožiť sa až tejto chvíle. K svojmu požehnaniu svätý starec dodáva svoju osobitnú modlitbu: Teraz prepustíš Pane svojho služobníka podľa svojho Slova v pokoji, lebo moje oči videli tvoju Spásu, ktorú si pripravil pred tvarou všetkých národov. Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu. Vo všeobecnosti sa slová „Teraz prepustíš Pane“ vykladajú ako povel, ktorým akoby Simeon dával Pánovi dovolenie, aby ho už povolal k sebe. Pretože prísľub znel, že nezomrie, kým najprv neuvidí Pánovho Mesiáša. Teraz sa predpoveď naplnila a on „podľa božieho Slova v pokoji“ môže zomrieť.

Je zrejmé, že Ježišovi rodičia sú pri vypočutí toho všetkého užasnutí a môžu len tušiť tajomný zmysel obsahu slov o božích skutočnostiach, ktoré im neskôr dvanásťročný Ježiš vysvetlí.
Simeon prednesie ešte ďalšiu modlitbu požehnania pre rodičov. Ako prorok naplnený Svätým Duchom sa obráti k Matke, ktorej oznámi Zázračného Syna: „Hľa on je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ Sú to slová tajomné a ťažké. Predznačujú tragédiu tých v Izraeli, ktorí neprijmú Slávu, ktorá ich prišla navštíviť, čiže nový a definitívny život – Vzkriesenie pre toho, kto bude chcieť prijať do srdca Slávu Izraela, ktorou je Kristus. Je to nevyhnutné znamenie, ktoré Boh vyzdvihuje, aby ho videli všetci, a aby sa rozhodli či budú tými, ktorí mu budú protirečiť, alebo budú rovnako poslušní na počúvanie ako Simeon, čo ukazuje aj jeho symbolické meno. Nie je to teda znak odsúdenia, ale znak ponuky.

Práve v tomto je zmysel sviatku Stretnutia Pána, či aj my rovnako ako spravodlivý Simenon, či prorokyňa Anna, chceme prijať túto božiu ponuku a tak sa stať večne účastnými jeho Slávy.

P. Milan Lach SJ