Slovo pre chorých: Život v radosti aj po Vianociach

Drahý brat, sestra, pred časom skončilo jedno z liturgických období roka - Vianoce. Viac ako inokedy si v tomto období počul o hodnote a dare ľudského života. Mnohí uvažujú o akejsi nostalgii za Vianocami. V nasledujúcich okamihoch ťa chcem pri spoločnom stretnutí na rozhlasových vlnách povzbudiť k tomu, aby si nepatril medzi tých, ktorí prežívajú vo svojom srdci smútok za vianočným obdobím... U kresťanov totiž nostalgia nemá priestor... Každé z prežitých období liturgického roka nech sa stane pre teba výzvou.

V úvode som spomenula, že počas Vianoc si viac ako inokedy počul o úcte k životu a o jeho hodnote. V tejto línii by som chcela pokračovať možno práve preto, aby som ťa zbavila prípadnej nostalgie a povzbudila k odvahe a sile žiť svoj život zo všetkých síl... Verím, že sa mi môj zámer podarí. Tieto myšlienky sú adresované ľuďom, ktorí vo svojom živote prežívajú utrpenie v rôznych formách a podobách. Iste máš aj ty za sebou osobnú skúsenosť, ktorá ťa presviedča o tom, že tvoje okolie má sklon k prejavom ľútosti nad tvojim stavom. Nezriedka sa stretneš aj s úvahou: „Má vôbec zmysel, aby človek, ktorý trpí žil v radosti a bol skutočne šťastný?“ Brat, sestra, želám ti, aby si mal vždy dosť síl dokázať svojmu okoliu, že žiješ rád a že môžeš byť pre mnohých povzbudením. Počas Vianoc mnohí prichádzali k jasličkám, aby vzdali hold životu. V nich totiž ležalo dieťa Ježiš, ktorý silou svojej slabosti požehnával svet a ľudí v ňom. Práve pre tento život sa začali písať dejiny našej spásy. Pre tento život máš aj ty právo na dôstojné prežívanie vlastného života, ktorému patrí v istom zmysle patričná úcta.

Naozaj, nie je rozhodujúce, či prežívaš utrpenie, alebo si relatívne zdravým človekom. Rozhodujúce je, že si do daru dostal život. Nie si tu teda z vlastnej vôle, ale z vôle Nebeského Otca, ktorý chcel, aby si tu bol. Aj teraz počas dní života, ktoré prežívaš, má s tebou svoj veľkolepý plán... Sviatosťou krstu si bol včlenený do spoločenstva Cirkvi. V tomto spoločenstve máš teda ako Božie dieťa účasť na Božom živote. Toto je najvzácnejšia výsada, ktorá ti patrí. Môžeš svoju dušu nasycovať Božím slovom a sviatosťami. Z účasti na Božom živote však nevyplýva len právo, ale aj povinnosť. Za základnú povinnosť v tvojom prípade možno označiť svedectvo osobného života. Toto tvoje svedectvo nech je prežiarené pokorou a odovzdanosťou do vôle Pána. Kto v plnej miere nemá skúsenosť s utrpením a bolesťou, nemôže ich ani celkom dobre pochopiť.

Je však veľmi dôležité, aby si v spomínanej pokore a odovzdanosti spoznal vôľu Pána, zachoval si pokoj vlastného vnútra, ktorý ti pomôže udržať sviatostný život. Niesť bremeno kríža na svojich pleciach, to často vyvoláva obavy, strach a neistotu, ale neľakaj sa, lebo všetko zmôžeš v tom, ktorý ťa posilňuje. Invalidný vozík, či nemocničné lôžko, to je niekedy pre teba väčšie pole pôsobnosti, než zdravé nohy, či relatívne zdravé telo, ktoré je z času na čas udržiavané nejakou športovou aktivitou.
Bola to vôľa Pána, že máš účasť na Jeho kríži a utrpení. Toto bol prejav Jeho lásky k tebe, lebo dobre vedel, že práve ty si schopný prijať túto úlohu. Týmto darom utrpenia však neochudobnil tvoje srdce o čnosť lásky. Zdá sa, že by bolo vrúcnym prianím milujúceho Otca, aby si bol nositeľom tejto čnosti vo svojom srdci. Ak sa ti to podarí nemusíš prežívať nostalgiu za obdobím Vianoc, ktoré pred časom skončilo. Ty môžeš prežívať Vianoce vo svojom srdci vždy, keď to budeš naozaj chcieť. Vtedy, ak si nájdeš čas pre zarmútených, aby si ich povzbudil. Ak daruješ úsmev bez toho, aby si niečo očakával... Ak prijmeš bolesť bez reptania. Budeš nositeľom svetla, ktoré je pre tvoje okolie veľmi potrebné... Všemohúci Pane, svetlo môjho života. Ďakujem ti za dar života, ktorý žijem, lebo si to chcel... Ak je to možné, obdaruj ma potrebnými milosťami, aby som svoj život mohla prežívať v úplnej dôvere a odovzdanosti. Len ak sa zbavím strachu a obáv, budem nositeľom svetla a lásky, do životov ľudí v mojom okolí.

Ivana Mochorovská