Cirkev a svet: Cirkev v Konžskej demokratickej republike

V našej pondelňajšej rubrike budeme hovoriť o bolestiach a nádejách Cirkvi v krajine, ktorej národ po rokoch občianskych vojen hľadá cestu k nastoleniu trvalého pokoja. Konžská demokratická republika, bývalý Zair, patrí k oblasti tzv. Veľkých jazier, dlhodobo sužovanej nepokojmi a násilím. Osobitnú pozornosť krajinám tejto oblasti prednedávnom venoval i pápež Benedikt XVI., keď vo svojom príhovore počas tradičného novoročného stretnutia s veľvyslancami akreditovanými pri Svätej stolici, s bolesťou poznamenal, že tam „ešte stále možno cítiť tragické následky bratovražedných vojen uplynulých rokov.“

Ad limina na dve fázy

O svojich pastoračných aktivitách i problémoch uprostred zložitej situácie vo svojej krajine majú možnosť hovoriť konžskí biskupi so Svätým Otcom ako aj s predstaviteľmi vatikánskych dikastrérií v týchto dňoch v rámci úradnej návštevy ad Limina Apostolorum. Tá sa mala pôvodne uskutočniť už v apríli roku 2005, pre úmrtie pápeža Jána Pavla II. však bola odložená na neskôr. Konžská demokratická republika má v súčasnosti 52 biskupov. Vzhľadom na tento vysoký počet vykonávajú návštevu Ad Limina v dvoch fázach: prvá skupina biskupov z provincií Kinshasa, Kananga a Mbandaka v termíne od 16. do 30. januára, a druhá, z provincií Kisangani, Kubavu a Lubumbashi, od 1. do 14. februára.

Konžská demokratická republika,

v minulosti nazývaná Belgické Kongo, neskôr Zair, sa rozprestiera v centrálnej časti afrického kontinentu. Svojou rozlohou viac ako 2 milióny 340 tisíc km2 je treťou najväčšou krajinou Afriky.

Krajina získala nezávislosť od Belgicka 30. júna 1960. Po krvavom vojenskom prevrate v roku 1965 sa moci ujal plukovník Mobutu Sese Seko, ktorý zaviedol v krajine jednu z najdlhších a najukrutnejších diktatúr v novodobej histórii Afriky.
V roku 1990 bol v Kongu zrušený systém jednej politickej strany, naďalej sa však hrubo porušovali ľudské i politické práva. V roku 1996 v krajine vypukla občianska vojna, o rok neskôr sa k moci dostal Laurent-Désiré Kabila, ktorý rozpustil parlament a vládu, premenoval Zair na Konžskú demokratickú republiku, vyhlásil sa za prezidenta a všetky právomoci vlády a parlamentu podriadil svojej kontrole. Sľuby o uskutočnení demokratizačných zmien však nesplnil. Reakciou na jeho autoritatívne vládnutie bol pokus o štátny prevrat v januári 2001, pri ktorom bol na Kabilu spáchaný atentát. Novým prezidentom sa stal jeho syn Joseph Kabila, ktorý sa snaží o stabilizáciu situácie v krajine, kde doposiaľ pôsobí tzv. prechodná vláda. Tá by mala ostať vo funkcii do termínu konania všeobecných a prezidentských volieb. Hoci občiansku vojnu ukončila mierová dohoda z r. 2003, v krajine nepokoje ešte stále celkom neutíchli. Najmä na východe republiky naďalej pretrvávajú zrážky medzi vládnymi vojskami a povstaleckými skupinami.

Cirkev predchádza morálnej kríze

V dnešnej Konžskej demokratickej republike sú stále živé spomienky na dve pastoračné návštevy pápeža Jána Pavla II., ešte v období bývalého Zairu: prvá sa uskutočnila v roku 1980 a druhá v roku 1985, počas ktorej blahorečil zairskú rehoľníčku Mariu Clementinu Anuarite Nengapeta, ktorá zomrela mučeníckou smrťou v roku 1964. Nezabudnuteľné boli aj mierové výzvy, s ktorými sa pápež Wojtyla obracal na medzinárodné spoločenstvo, aby zastavilo občiansku vojnu v tejto krajine. Dnes, desať rokov po vypuknutí tohto násilia, rozsievajúceho skazu, konžský ľud dúfa, že dlhoočakávané prvé demokratické voľby, ktoré sa majú uskutočniť v júni tohto roku, ukončia dlhé a ťažké obdobie prechodu k stabilite a mieru.

K úsiliu uzavrieť tragickú kapitolu v histórii krajiny významnou mierou prispieva tamojšia Cirkev. „Cirkev v Kongu nestráca odvahu,“ tvrdia konžskí biskupi, ktorých nádejou neotriasli ani roky násilia a krvavých konfliktov ani politická nestabilita. „Cirkev v našej krajine sa usiluje poskytnúť duchovnú a materiálnu pomoc obyvateľstvu, s úmyslom zabrániť tomu, aby sa materiálna kríza, vedúca až k neľudskému zbedačeniu, zmenila na krízu morálnu , ktorá sa dá len ťažko vykoreniť,“ uviedol prednedávnom predseda Biskupskej konferencie Konga Laurent Monsengwo Pasinya, arcibiskup z Kisangani. Súčasnú situáciu vo svojej krajine Mons. Pasinya opísal v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas takto:

„Je to situácia národa, dúfajúceho v zavŕšenie procesu demokratizácie, ktorý začal v roku 1990. Teda, už takmer 16 rokov prechádzame fázou politickej transformácie. Referendum o ústave vlani v decembri otvorilo nášmu ľudu priamu cestu k voľbám. Môžeme povedať, že teraz vidíme svetlo na konci tunela. A to samo o sebe je už nádejou na stabilitu, nielen politickú, ale aj ekonomickú a teda aj na nastolenie mieru, ... pretože, ak sa nastolí právny štát, v ktorom sa dodržiavajú zákony, bude tu nádej, že každý bude môcť uplatniť svoje práva ..., čo je základným predpokladom mieru.“

Nepoddať sa

Kristovo evanjelium na konžskú pôdu priniesli v druhej polovici 15. storočia portugalskí misionári. Dnes predstavujú katolícki veriaci, rozptýlení v 47-ich diecézach, polovicu z celkového počtu takmer 60 miliónov obyvateľov. Je to veľmi dynamická cirkev, ktorá vytrvalo čelí realite v Kongu:

„Počas vojny, sme sa, prirodzene, snažili klásť dôraz na hodnotu ľudského života, na evanjelium života, bratstva a pokoja, na to, že Kristov pokoj neznamená iba to, že zmĺknu zbrane, ale predovšetkým pokoj v srdciach a v mysliach ľudí. ... Pre nás, kresťanov, ľudská dôstojnosť vyplýva z toho, že sme boli stvorení na obraz Boží. ...
Dalo by sa povedať, že Cirkev neprestala pracovať ani v tom najtemnejšom období. Skutočne, biskupi a kňazi zotrvávali na svojich miestach, naďalej navštevovali kresťanské spoločenstvá, naďalej zabezpečovali pre obyvateľov základné veci, ktorých bol nedostatok z dôvodu vojny. Teda, cirkev v Kongu neprestala ohlasovať evanjelium, neprestala podporovať rozvoj tejto krajiny, nepoddávala sa ťažkej situácii. Kresťanské komunity a kostoly boli prakticky stále miestami stretnutí, miestami, kam prichádzali mnohí obyvatelia, aby načerpali posilu a navzájom sa povzbudzovali, aby obetovali Pánovi svoje utrpenia, aby ich On mohol premeniť. ... Jedným z dôležitých posolstiev Cirkvi v tých časoch bolo posolstvo biskupov o tom, že územná integrita a zvrchovanosť krajiny nie sú na predaj. Štatistické údaje ukazujú, že katolícka komunita v Kongu neustále rástla a bola stále viac dynamická i vtedy, keď obyvateľstvo upadalo do čoraz väčšej chudoby.“

Podľa arcibiskupa z Kisangani Cirkev v Konžskej demokratickej republike urobila veľa v prospech zmierenia v tejto spoločnosti, hlboko poznačenej utrpením:

„Cirkev sa vždy pokúšala poukazovať všetkým na to, že na oboch znepriatelených stranách sú kresťania, teda, že sme bratmi a sestrami v Kristovi. Univerzálne bratstvo ľudí v Ježišovi Kristovi je to, čo sme neustále zdôrazňovali, aby všetci pochopili, že ak nejaký štát vyhlási vojnu inému, národ tejto krajiny nie je vinný za politické rozhodnutia svojich vlád. Takisto sme sa vždy pokúšali vysvetľovať, že nie je možné byť kresťanom bez odpustenia a bez zmierenia.“

Najkrvavejšia vojna

Medzinárodná organizácia „Lekári bez hraníc“ nedávno upozornila na to, že „humanitárna kríza v Kongu je jednou z najzávažnejších vo svete, ale tiež jednou z najviac opomínaných“. Podľa predstaviteľov americkej humanitnej organizácie International Rescue Comitee bola kríza v Konžskej demokratickej republike vzhľadom na počet obetí najkrvavejšou na svete za uplynulých 60 rokov. S akým odkazom by sa v tejto súvislosti obrátil predseda Konferencie biskupov Konga Laurent Monsengwo Pasinya na medzinárodné spoločenstvo?

„Povedal by som iba jednoducho to, že sedemročná vojna v Kongu, od roku 1996 do roku 2003, si vyžiadala takmer 4 milióny ľudských životov, čo je prakticky 5 percent populácie! A o tomto nikto nehovorí. Zdá sa, ako keby to bolo niečo normálne. Všetci hovoria o Kongu, hovoria o zdrojoch surovín, ktoré u nás máme a ktoré by chceli všetci využívať. Mnohí prichádzajú do našej krajiny, aby tu obchodovali so zbraňami, s ľahkými zbraňami ... o boji proti ich šíreniu prednedávnom hovoril aj Svätý Otec. No zdá sa, akoby všetci zabudli na to obrovské množstvo ľudských obetí. Musíme ešte viac naliehať na medzinárodné spoločenstvo, aby vzalo do rúk tieto záležitosti, preto, aby najvyššie obete týchto ľudí nepadli do zabudnutia, ale naopak, aby všetkým pripomenuli, že pre tieto vojny treba nájsť definitívne riešenie. Už je na čase urobiť koniec tomuto neporiadku, je na čase, aby tí, ktorí môžu niečo urobiť, urobili to, čo je možné pre ukončenie tejto situácie. Opäť treba pripomenúť nedávne slová pápeža Benedikta XVI. o tom, že skutočný pokoj je v pravde, no bohužiaľ, túto pravdu veľmi nevidieť v postojoch voči situácii v Kongu.“

(RV, MZV SR, Ansa, Reuters, 230106, mv)