Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 11. januára 2006

Vatikán: Ako každú stredu aj dnes sa vo Vatikáne konalo stretnutie Svätého Otca s veriacimi a pútnikmi. Generálnej audiencie, ktorá sa konala v aule Pavla VI., sa zúčastnilo 8000 pútnikov z deviatich krajín. Témou katechézy Benedikta XVI. bola prvá časť 143. žalmu: „Modlitba za víťazstvo a pokoj“

Nech je zvelebený Pán, môj ochranca, †
čo učí moje ruky zápasiť *
a moje prsty bojovať.
On je ku mne milosrdný a dodáva mi odvahy, *
on je moje útočište a môj osloboditeľ;
on je moja záštita, na ktorú sa spolieham; *
on mi podrobuje môj ľud.
Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš, *
a syn človeka, že myslíš na neho?
Preludu sa človek podobá, *
jeho dni sú ako letiaci tieň.
Pane, zníž nebesia a zostúp z nich; *
dotkni sa vrchov a budú chrliť dym.
Zablýskaj bleskom a rozpráš nepriateľov; *
vypusť šípy a vydes ich.
Vystri ruku z výsosti; †
vytrhni ma a vysloboď z prívalov, *
z rúk cudzincov;
ich ústa luhajú *
a ich pravica je krivoprísažná.

Drahí bratia a sestry! Počas našich katechéz v ktorých prechádzame žaltárom, používaným Liturgiou hodín, sme dnes prišli ku kráľovskému hymnu, žalmu 143 z ktorého sme si mohli vypočuť prvú časť. Liturgia ponúka tento chválospev rozdelený na dve časti. Prvá časť (por. v. 1-8) odhaľuje literárny charakter tejto skladby: žalmista uvádza citáty z iných žalmov a vytvára z nich nový chválospev a modlitbu.

Keďže žalm pochádza z nasledujúcej doby, je jednoduché domyslieť si, že kráľ, ktorý je v ňom velebený nemá dávidovský charakter. Židovské kraľovanie sa skončilo babylonským vyhnanstvom v VI. storočí pred Kristom. Žalm predstavuje ožarujúcu a slávnu postavu Mesiáša, ktorého víťazstvo nie je viac vojensko-politickou udalosťou, ale oslobodzujúcim zásahom proti zlu. Mesiáša – hebrejský jazyk, ktorý označuje „pomazaného“, ako panovníka – tak nahrádza Mesiáš, ktorý v kresťanskej interpretácii nadobúda tvár Ježiša Krista „syna Dávida, syna Abraháma“ (Mt 1,1).

Hymnus začína požehnaním, alebo zvolávaním chvál na Pána, ktorý je velebený krátkymi litániami spásonosných titulov: on je pevnou skalou, je láskavou milosťou, chránenou pevnosťou, útočiskom, oslobodením, ochranným štítom, ktorý bráni pred akýmkoľvek útokom zla (por. Ž 143, 1-2). Je tu aj vojenský obraz Boha, ktorý svojho verného cvičí pre boj, aby vedel čeliť prekážkam prostredia, temným silám sveta. Modliaci sa pred všemohúcim Pánom, napriek svojej kráľovskej dôstojnosti, cíti slabým a krehkým. On vyznáva svoju poníženosť slovami žalmov 8 a 38. On cíti, že je „ako dych“, podobný letiacemu tieňu, krehký a nepodstatný, ponorený do prílivu času, ktorý ubieha, poznačený obmedzením, vlastným stvoreniu (por. Ž 143,4).

Tu vyvstáva otázka: prečo sa Boh stará a myslí na tak slabé a nestále stvorenie? Na túto otázku (por. v.3) odpovedá veľkolepý božský vpád, tzv. teofania, ktorú sprevádza zástup kozmických živlov a historických udalostí zameraných na oslavu nadprirodzenosti Kráľa, ktorý vládne bytiu, vesmíru a histórii. Tu sú vrchy, ktoré dymia pri sopečných výbuchoch (por. v.5), blesky, ktoré sa podobajú šípom, ktoré rozprášia ničomníkov (por. v.6). Tu sú veľké vody oceánu, ktoré sú symbolom chaosu, z ktorého sa ale zachránil kráľ prostredníctvom samotnej Božskej ruky (por. v.7). Na pozadí zostávajú cudzinci, ktorí „klamú“ a „falošne prisahajú“ (por. v. 7-8). Ide o konkrétne zobrazenie modlárstva, ako ho predstavoval semitský štýl, o morálnu degeneráciu, o zlo, ktoré sa skutočne stavia proti Bohu a jeho veriacemu.

V našej meditácii sa zastavíme nad úvodným vyznaním pokory žalmistu. Origenes, ktorého komentár sa nám zachoval v latinčine u svätého Hieronýma píše: „Žalmista hovorí o krehkosti tela a podmienkach človeka“, pretože „čo sa týka stavu ľudí, človek je ničím. „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť“ – hovorí Kazateľova kniha. Vracia sa tu však otázka, ktorá vyjadruje údiv a uznanie: Pane, čože je človek, že sa k nemu priznávaš?“... Pre človeka je veľkým šťastím poznať vlastného Stvoriteľa. V tom sa odlišujeme od dravcov a ostatných zvierat, pretože vieme, že máme nášho Stvoriteľa, zatiaľ čo oni to nevedia“.

„Nebudeš môcť zachrániť biedneho človeka, ak ho ty sám nezoberieš na seba. Pane zníž tvoje nebo a zostúp. Tvoja osamotená ovca sa neuzdraví, ak nebude vyložená na tvoje plecia... Tieto slová smerujú na Syna: „Pane zníž tvoje nebo a zostúp“... Zostúpil si, znížil si nebesia, natiahol si tvoju ruku zhora a zobral si na seba telo človeka a mnohí v teba uverili „ (ORIGENE – GEROLAMO, 74 omelie sul libro dei Salmi, Milano 1993, s. 512-515). Žalm, ktorý začal objavom, že sme slabí a vzdialení Božskému jasu, na konci prichádza k prekvapeniu: vedľa nás máme Boha-Emanuela, ktorý u kresťana predstavuje milujúcu tvár Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom. (RV, 110106, lm)