Katechéza Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu, 28. decembra 2005
Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii Benedikta XVI. na Námestí svätého
Petra sa zúčastnilo približne dvadsaťtisíc veriacich. Témou katechézy Svätého Otca
bola druhá časť 138. žalmu: Boh vidí všetko.
„Veď ty si stvoril moje útroby,
utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky
tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred
tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli,
keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len
pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.” (Ž 139, 13-16) „Drahí
bratia a sestry! Na tejto stredajšej generálnej audiencii počas vianočnej oktávy a
v deň liturgického sviatku Svätých neviniatok, sa opäť zamyslíme na 138. žalmom, ktorého
čítanie nám predkladá liturgia vešpier v dvoch odlišných časových úsekoch. Po tom,
čo sme v prvej časti (v.1-12) uvažovali o vševediacom a všemohúcom Bohu, Pánovi bytia
a dejín, teraz tento múdroslovný hymnus, veľmi krásny a ľúbezný, mieri k najvyššej
a najobdivuhodnejšej bytosti v celom vesmíre: k človeku, definovanom ako Boží «zázrak»
(por. v. 14). Ide skutočne o tému, ktorá je v hlbokom súlade s atmosférou Vianoc,
ktorú prežívame v týchto dňoch, keď slávime veľké tajomstvo Božieho Syna, ktorý sa
stal človekom pre našu spásu.
Po tom, čo sme uvažovali
o pohľade a prítomnosti Stvoriteľa, ktoré prenikajú celým obzorom vesmíru, v druhej
časti žalmu, nad ktorou sa zamyslíme dnes, sa milujúce oči Boha obracajú na ľudskú
bytosť, ktorú od začiatku považuje za úplnú. Táto bytosť je ešte «nestvárnená» v
lone matky: hebrejské slovo, ktoré sa tu používa, istý biblista chápe ako odraz «embrya
» , opísaný v tomto výraze ako malá, oválna, zvinutá bytosť, nad ktorou však už bdie
dobrotivý a milujúci pohľad Božích očí (v.16).”
Žalmista
na označenie Božieho pôsobenia na vnútro materského lona siaha po klasických biblických
obrazoch, keď plodnú dutinu v tele matky prirovnáva k «hlbinám zeme » , čiže k stálej
životaschopnosti matky zeme. Je to predovšetkým symbol nádoby a tvorcu, ktorý ju «formuje»´,
tvárni svoje umelecké dielo, svoje majstrovské dielo, tak ako sa hovorí v knihe Genesis
o stvorení človeka: ´Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka´ (Gn 2,7). Potom je tu
symbol «tkania», ktorý v nás vyvoláva predstavu jemnosti pokožky, tela, nervových
vláken a šliach, ktoré sú «utkané» na kostiach. Takisto Jób nám silne pripomína tieto
a iné obrazy na zvelebovanie majstrovského diela, ktorým je človek, i keď zasiahnutý
a zranený utrpením: «Tvoje ruky ma urobili a stvárnili ... Len sa rozpomeň, že si
ma urobil z hliny ... Či ako mlieko nepozlieval si ma a sťaby syru zhustnúť nedal
mi? ... Kožou, telom ty sám odel si ma a votkal si mi kosti, šľachy tiež. » (Jób 10,
8–11) Osobitne silnou myšlienkou nášho žalmu je tá, že Boh u tohto embrya,
ktoré ešte «nie je stvárnené»: už vidí celú jeho budúcnosť: v Pánovej knihe života
sú už zapísané dni, ktoré bude toto stvorenie prežívať a diela, ktoré dovŕši počas
svojej pozemskej existencie. Takto sa pred nami opäť vynára veľkosť božského poznania,
ktoré všetko presahuje a ktoré neobjíma iba minulosť a prítomnosť ľudstva, ale aj
to, čo je ešte len ukryté v budúcnosti.“
Teraz sa
zahĺbme do úvahy svätého Gregora Veľkého z jeho «Homílií o Ezechielovi» , popretkávanú
veršami žalmu, nad ktorým sme dnes uvažovali: «Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol
stvárnený a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni» (v. 16). K týmto slovám
vytvoril tento pápež a cirkevný otec originálnu a nežnú meditáciu, vzťahujúcu sa na
tých členov kresťanského spoločenstva, ktorí sú vo svojej duchovnej ceste najslabší.
Hoci netvoria najdokonalejšiu časť duchovnej stavby Cirkvi, «predsa len sú k nej
pripočítaní … z moci dobrej túžby. Je pravda, sú nedokonalí a malí, no nakoľko sú
schopní chápať, milujú Boha a blížneho a nezanedbávajú konanie dobra, ktoré môžu konať.
Aj keď ešte nedospeli k duchovným darom natoľko, aby sa ich duša otvorila dokonalému
pôsobeniu a vrúcnej kontemplácii, neuzatvárajú sa pred láskou k Bohu a blížnemu, do
takej miery, do akej ju dokážu pochopiť. Aj oni, i keď postavení na menej dôležité
miesto, sa podieľajú na budovaní Cirkvi, a hoci nie sú takí dôležití, čo sa týka doktríny,
prorokovania, milosti zázrakov a úplného pohŕdania svetom, jednako sa opierajú o základy
bázne a lásky, v ktorých nachádzajú svoju pevnosť. » Odkaz svätého Gregora sa takto
stáva pozvaním k nádeji, ktoré je adresované všetkým, aj tým, ktorí s námahou kráčajú
po ceste duchovného a cirkevného života.“ (2,3,12-13, Opere di Gregorio Magno,
III/2, Roma 1993, pp. 79.81). Po katechéze Benedikt XVI. pozdravil
prítomných pútnikov v rôznych jazykoch. Vo svojom príhovore v taliančine pripomenul
aj minuloročné obete tsunami: „Pripájam sa k spomienke, ktorá v týchto dňoch navzájom
spája národy, postihnuté minulý rok prílivovou vlnou tsunami, ktorá si vyžiadala nespočetné
obete na životoch a spôsobila závažné ekologické škody. Prosme Pána za tieto obete
a za všetkých, ktorí museli znášať prírodné katastrofy v iných častiach sveta a ktorí
ešte čakajú na konkrétnu a účinnú solidaritu.”