Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu, 14. decembra 2005

Vatikán: Na pravidelnej generálnej audiencii s pápežom Benediktom XVI. sa dnes na Námestí svätého Petra zúčastnilo približne 18 tisíc pútnikov z 9 krajín. Témou katechézy Svätého Otca bol 138-9. žalm: „Boh vidí všetko“.
„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.
A všetky moje cesty sú ti známe.
Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať.
Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku.
Obdivuhodná je pre mňa tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.
Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou?
Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si.
I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori,
ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica.
Keby som si povedal: "Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,"
pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň.”

 
„Drahí bratia a sestry, liturgia vešpier, ktorá nám ponúka na meditáciu žalmy a spevy, nám predstavuje 138. múdroslovný žalm, charakteristický svojou krásou a silným emotívnym podtónom. Je rozdelený na dve časti. Dnes máme pred sebou prvú časť tejto kompozície (por. verše 1 – 12), teda prvé dve strofy, ktoré vyzdvihujú Boha, ktorý je vševediaci, (por. verše 1 – 6) a všadeprítomný v priestore a v čase (por. verše 7 – 12). Dôraz týchto obrazov a výrazov má za cieľ oslavu Stvoriteľa: „Ak sú už diela stvorenia také veľké – tvrdí kresťanský spisovateľ z V. storočia, Teodor z Círu, - aký veľký musí byť ich Stvoriteľ!“ (Discorsi sulla Provvidenza, 4: Collana di Testi Patristici, LXXV, Roma 1988, p. 115). Meditácia žalmistu smeruje hlavne k preniknutiu do tajomstva Boha, ktorý, hoci je transcendentný, zároveň je nám aj blízky.
Podstata ponúkaného posolstva je priama: Boh všetko vie a je prítomný vo svojom stvorení, ktoré sa od neho nemôže odlúčiť. Jeho prítomnosť však nie je hrozivá, nie je dozorcom, aj keď jeho pohľad je prísny v konfrontácii so zlom, voči ktorému nie je ľahostajný. Predsa však, základným aspektom je jeho spásonosná prítomnosť, schopná objať všetko bytie a celé dejiny. Je to prakticky duchovná scéna, o ktorej hovorí svätý Pavol vo svojej reči na Areopagu v Aténach, keď sa odvoláva na citát gréckeho básnika: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28).
„Prvá časť (por. Ž 138, 1 – 6), ako sme už povedali, je oslavou Boha, ktorý je vševediaci: opakujú sa tu slovesá poznania, ako „skúmať“, „poznať“, „vedieť“, „vnímať“, „chápať“ či slovo „múdrosť“. Ako je známe, biblické poznanie presahuje čisto jednoduché intelektuálne pochopenie, je to druh akéhosi spoločenstva medzi tým, ktorý poznáva a tým, ktorý je poznávaný: Pán teda vstupuje s nami do intímneho vzťahu počas nášho myslenia a konania.
Bohu, ktorý je všade prítomný, je venovaná druhá časť nášho žalmu (por. verše 7 – 12). Živým spôsobom sa v nej opisuje iluzórna snaha človeka vymaniť sa z tejto prítomnosti. Prechádza sa pritom celým priestorom: predovšetkým je tu vertikálna os, ktorá predstavuje „nebo a podsvetie“ (por. v. 8) do ktorej vstupuje horizontálna dimenzia, tá, ktorá začína na úsvite, teda na východe a siaha až po „najvzdialenejšie more“, Stredozemné, teda až po západ (por. v. 9). Každá časť priestoru, aj toho najskrytejšieho, obsahuje v sebe aktívnu Božiu prítomnosť.

Žalmista pokračuje tým, že uvádza aj ďalšiu skutočnosť, do ktorej sme ponorení, totiž čas. Ten je symbolicky vyjadrený prostredníctvom noci a dňa, tmy a svetla (por. verše 11 – 12). Aj temnota, cez ktorú nie je jednoduché prechádzať a vidieť, je preniknutá pohľadom a zjavením Pána, ktorý je Pánom bytia a času. Jeho ruka je vždy pripravená zachytiť nás a viesť nás našou pozemskou púťou (por. v. 10). Je to teda blízkosť, ktorá poskytuje podporu a oslobodenie, nie súd, ktorý vzbudzuje hrôzu.“
„Začali sme citáciou kresťanského spisovateľa Teodora z Círu. Našu katechézu ukončíme opäť slovami z jeho príhovoru o Božej prozreteľnosti, pretože v ňom hovorí o téme nášho žalmu. Pozastavuje sa nad šiestym veršom v ktorom modliaci volá: „Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.“ Teodor komentuje tento krok obrátením sa na svedomie a osobnú skúsenosť a prehlasuje: „Obrátil som sa k sebe samému stal sa to mojou dôvernosťou, odtiahol som sa od vonkajšieho hluku, chcel som sa ponoriť do kontemplácie mojej prirodzenosti... Keď som rozmýšľal nad týmito vecami a zamyslel som sa nad harmóniou medzi smrteľnou a nesmrteľnou prírodou, som premožený takým veľkým zázrakom, a keďže som nedokázal kontemplovať toto tajomstvo, uznávam svoju porážku; naviac ohlasujem víťazstvo Stvoriteľskej múdrosti, spievam jej hymny chvál a volám: „Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.“ (Collana di Testi Patristici, LXXV, Roma 1988, pp. 116.117). (RV, 141205, ls-lm)