Kríza otcovstva

Milí mladí priatelia, dnešný svet žije veľmi rýchlo. Denne v ňom dochádza k zmenám, ktoré nie sme schopní postrehnúť a uvedomiť si ich. Mnohé zmeny sa prejavia až po rokoch, keď naplno vyplávajú na povrch prostredníctvom správania spoločnosti. To, čo kedysi bolo isté a pevné, je v súčasnosti spochybnené. Tieto zmeny sa dotýkajú všetkých častí ľudského spoločenstva, no najviac asi rodiny. So zmenami prichádzajú krízy, krízy identity. V jednej z takýchto kríz sa dnes nachádza aj muž, či otec rodiny.
 
V roku 2002 vyšla na slovenskom knižnom trhu kniha od poľského jezuitu Jozefa Augustyna s názvom: „Otcovstvo“. Autor sa v nej venuje práve kríze otcovstva a jeho predchádzaniu. Pátra Augustyna oslovil počas jeho nedávnej návštevy na Slovensku náš spolupracovník, jezuita Jozef Šofranko, ktorý sa s ním rozprával práve na tému krízy otcovstva.
 
„V súčasnosti sa hovorí o kríze otcovstva, či kríze mužskej identity. Je to spojené s istou krízou prítomnosti muža v civilizácii. Veľmi hlboké spoločenské zmeny otriasli obrazom muža, ktorý o ňom dovtedy existoval. V minulosti vo veľkej miere bola identita muža ohraničená aj spoločenstvom. V spoločenstve bolo známe, že otec je hlavou rodiny, že on zarába na živobytie celej rodiny. Samozrejme musíme si uvedomiť, že muži ešte na začiatku 19. a 20. storočia zarábali toľko, že mohli uživiť niekoľko detí a zabezpečiť pokojný chod celého domu. Ženy nemuseli pracovať. Hlboké zmeny, ktoré nastúpili v 20. storočí, predovšetkým po II. svetovej vojne spôsobili, že spoločenský obraz muža sa zmenil. A muž stratil isté privilegované postavenie, ktoré dovtedy mal. Aj keď bol muž slabý, napriek tomu, keď sa oženil bolo to spoločenstvo, ktoré mu zaručovalo jeho identitu ako muža, ako otca.“
 
Zmeny, ku ktorým prišlo v spoločnosti za uplynulých 50 rokov, sú veľmi hlboké. Sami si to môžeme všimnúť na našich rodinách. Napríklad v regiónoch, z ktorých muži odchádzajú za prácou. Po viacerých rokoch takýchto týždňoviek často zistíme, že takýto otec či manžel je už vlastne iným človekom. Jozef Augustyn uvádza dve príčiny tejto krízy:
 
„Po zmenách prišlo k tomu, že muž si musí sám vybojovať vlastnú autoritu, ako v spoločenstve, tak aj v rodine. Kvôli tomu veľa mužov akoby zablúdilo a preto sa tiež hovorí o spoločenstve bez otcov. To je ale iba jedna z príčin krízy, druhá pravdepodobne oveľa hlbšia je spochybnenie náboženstva, spochybnenie Boha ako Otca. Pri základoch ľudského otcovstva je totiž Božie Otcovstvo. Boh robí človeka mužom, Boh robí človeka ženou, Boh je základom medziľudských vzťahov. Poľský mysliteľ Leszek Kolakowski povedal, že pretrhnutie pút s Bohom spôsobilo, že boli spochybnené medziľudské väzby. Samozrejme vtedy, keď sa pretrhne spojenie s Bohom zostanú zničené predovšetkým väzby medzi mužom a ženou a to podľa mňa je základnou príčinou krízy otcovstva. Ide tu teda o pretrhnutie spojenia s Bohom čo znamená pretrhnutie pút s veľkou kultúrnou a náboženskou tradíciou. O prerušenie spojenia s istým spôsobom myslenia, istou predstavou rodiny, manželstva, ženskosti, mužskosti. A celé nešťastie spočíva v tom, že skúšame vymyslieť od základu všetko: kto je muž, kto je žena a to je, povedal by som až šialené skúšať všetko vymyslieť od začiatku. Ako môžeme odvrhnúť niekoľko tisícročnú tradíciu? Celú židovsko-kresťanskú tradíciu, ktorá zápasila s problémom mužskej a ženskej identity. Túto tému si vo svojom učení osvojil aj Ján Pavol II., pretože zničenie rodiny, zničenie manželstva, to je jednoducho koniec človeka.“
 
Príčiny krízy otcovstva, ktoré pomenoval páter Augustyn, sa musia prejaviť nielen v živote samého muža, ale aj v rodine, v ktorej žije. To všetko sa prenáša do medziľudských vzťahov a spôsobu riešenia konfliktov:
 
„Kríza otcovstva sa prejavuje každodenne. Ide často o emocionálnu dezorientáciu, ktorú spôsobujú rôzne strachy, obavy s ktorými muž nevie čo má urobiť. Prejavom krízy je tiež istá bezradnosť voči ženám, veľa mužov sa totiž bojí žien. Boja sa, že žena ich ovládne a tak ovládne ich slobodu, že žena oslabí ich mužskosť. Z jednej strany je to strach pred ženou, a na druhej strane tohto strachu je hrubosť ženy a jej predstava muža ako neohrozeného chlapa, ktorý berie ženu silou. Môžeme to vidieť v reklamách, ktoré predstavujú mužov, ktorí sú chladní, nikdy o nič neprosia, len berú silou. A to je prejav mužskej krízy. Ak sa muž správa takým spôsobom, a všetko berie silou, alebo bezradne so strachom uteká od ženy, tak si vieme predstaviť akým bude otcom? Muž, ktorý sa bojí ženy, bude sa báť aj rodičovstva, zodpovednosti za deti. Preto bude utekať napríklad do práce, budovať kariéru, zarábať čoraz viac peňazí, jednoducho bude utekať z vlastného domu. Vo vlastnom dome bude iba hosťom, dom bude pre neho iba spálňou.“
 
Muži sa potom často uchyľujú k sile, rozkazovaniu, čo môže viesť k vnútorným zraneniam nielen manželky, ale predovšetkým synov:
 
„Z druhej strany, keď muž používa násilie, teda silu, všetko bude musieť byť tak ako si to želá on, deti sa nebudú môcť ozvať a z toho sa neskôr vyvinie boj medzi otcom a deťmi, osobitne synmi. Keď otec zápasí so svojim synom a chce si ho podriadiť, syna to veľmi zraňuje. Keď sa pozeráme na dnešnú mládež a úprimne s ňou rozprávame, veľakrát počujeme, že nie sú spokojní so svojim vzťahom k otcovi. Často sa cítia zranení. Prejavom krízy otca je často aj neschopnosť viesť dialóg, rozprávať sa. Rivalita medzi synom a otcom je prirodzená, pretože mladý muž chce dokázať svoju silu, svoju mužskosť a snaží sa zvíťaziť nad otcom, nie je to ale zápas na život a na smrť, syn nechce otca zničiť, alebo pokoriť, lebo intuitívne vie, že to je jeho otec, že on ako keby z neho vzišiel, ale chce si pri otcovi dokázať mužskú silu. A otec by mu to mal dovoliť, nebáť sa, že syn bude lepší ako jeho otec. Ale ak muž má v sebe veľa obáv zo svojej vlastnej identity, keď sa bojí prehier, tak potom s dorastajúcim synom jedná veľmi vážne a neprijíma túto vzájomnú hru, ale berie syna ako rivala, či protivníka a všetky pokusy o akýsi lepší dialóg sa končia násilím, odsúvaním ho na okraj, či ponižovaním. Veľmi veľa otcov dnes ponižuje svojich synov. To, že sa syn chová neslušne, že odvráva, je samozrejmou vecou, pretože aj on sa učí žiť. Deti a hlavne synovia skúšajú a hľadajú hranice pokiaľ môžu zájsť, čo si môžu dovoliť. Otec by mal pokojným a zároveň vyrovnaným spôsobom ukázať, že existuje hranica a zareagovať by mal iba vtedy, keď syn prekročí hranicu, nie keď sa k tej hranici blíži, každý má právo prísť k tej hranici, ale neprekročiť ju. Chýbajúci dialóg medzi otcom a synom spôsobuje, že syn sa snaží komunikovať, ale keď nenachádza odozvu odchádza zranený a celé nešťastie často spočíva v tom, že túto ranu nesie so sebou v dospelosti a neskôr opakuje všetky zranenia vo vzťahu k svojim deťom.“
 
(RV, 061205, lm)