Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 30. novembra 2005

Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na námestí svätého Petra, bolo prítomných 23 tisíc pútnikov z 12 krajín. Témou katechézy Benedikta XVI. bola prvá časť 136. žalmu: Na brehu Babylonských riek.
 
Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. Na vŕby tejto krajiny vešali sme svoje citary. Lebo tí, čo nás zajali, žiadali od nás spevy a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť: "Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!" Akože môžeme spievať pieseň Pánovu v cudzej krajine? Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba, nech mi odumrie pravica. Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie, keby som nepamätal na teba, keby som Jeruzalem nepovýšil za vrchol svojej radosti.
 
Drahí bratia a sestry!
Dnes na prvú stredu v advente, ktorý je liturgickým časom ticha, bdenia a modlitby v príprave na Vianoce, rozjímame nad žalmom 136 známym svojim latinským začiatkom Super flumina Babylonis. Text nám predstavuje tragédiu, ktorú prežil židovský národ počas zničenia Jeruzalema v roku 586 pred Kristom a následné babylonské vyhnanstvo. Stojíme pred spevom bolesti národa poznačeného spomienkami na to, čo stratil.
 
Toto skľúčené vzývanie Pána, aby oslobodil svojich verných z babylonského otroctva, dobre vyjadruje aj pocity nádeje a očakávania spásy s ktorými sme začali našu cestu adventom.
 
V prvej časti žalmu (por. v. 1-4) vystupuje na pozadí krajina vyhnanstva, s jej riekami a kanálmi, ktoré zavlažovali babylonskú nížinu – sídlo židovských vyhnancov. Ide tu skoro o symbolickú predzvesť koncentračných táborov v ktorých židovský národ – v storočí, ktoré sme práve skončili – musel prejsť hanebnou cestou smrti, ktorá zostala nezmazateľnou škvrnou v histórii ľudstva.
 
Druhá časť žalmu (por. v. 5-6) je naopak preniknutá ľúbostnou spomienkou na Sion, stratené mesto, no živé v srdci vyhnancov.
 
Žalmista do svojich slov zahŕňa ruku, jazyk, podnebie, hlas, slzy. Ruka je nevyhnutná pre hráča na citare, aj keď je už skoro paralyzovaná (por. v. 5) bolesťou aj preto, že citary sú zavesené na vŕbach.
 
Jazyk potrebuje spevák, ale on je prilepený na podnebie (por. v. 6). Úplne zbytočne babylonskí žalárnici „žiadajú od nás spevy... piesne radosti“ (v. 3). „Sionské piesne“ sú „Pánove piesne“ (v. 3-4) nie je to folklór, alebo divadlo. Iba v liturgii a v slobode ľudu môžu vystúpiť k nebesiam.
 
Boh, ktorý je posledným sudcom histórie, bude vedieť pochopiť a prijať podľa svojej spravodlivosti aj nárek obetí, ktorý sa niekedy stáva trpkým. V ďalšom rozjímaní nad našim žalmom dáme slovo svätému Augustínovi. Veľký Otec Cirkvi k nemu uvádza jednu prekvapujúcu poznámku: on vie, že aj medzi obyvateľmi Babylónie sú ľudia, ktorí pracujú na dosiahnutí dobra a pokoja, aj keď nezdieľajú rovnakú biblickú vieru. Boh ale nakoniec aj ich uvedie do nebeského Jeruzalema a udelí im odmenu za ich čisté svedomie.
 
„Ak sme obyvateľmi Jeruzalema... a musíme žiť na tejto zemi, v zmätku súčasného sveta, v dnešnej Babylónii, kde nebývame ako občania, ale ako väzni, musíme žalm nielen spievať, ale ho aj žiť. Ide tu o hlboké úsilie srdca, ktoré naplno a s vierou túži po večnom meste“.
 
K „pozemskému mestu nazvanému Babylónia“ svätý Augustín dodáva: ono „má ľudí, ktorí pohnutí láskou k nemu sa snažia zabezpečiť mu pokoj – pokoj dočasný – neživia v srdci inú nádej a vkladajú do neho celú svoju radosť, a neželajú si iné. My vidíme, že vynaložia akúkoľvek námahu, aby boli užitoční spoločnosti. Ak svoje povinnosti budú plniť s čistým svedomím, Boh nedovolí, aby zomreli s Babylóniou, pretože ich predurčil stať sa obyvateľmi Jeruzalema: za podmienky, že žijúc v Babylónii nebudú túžiť po pýche, pominuteľnom prepychu a arogantnosti... On vidí ich otroctvo a ukáže im iné mesto, na dosiahnutie ktorého musia zamerať všetky svoje sily“. (Esposizioni sui Salmi, 136, 1-2: Nuova Biblioteca Agostiniana, XXVIII, Roma 1977, s. 397-399).
 
Po pozdravoch v rôznych jazykoch Svätý Otec adresoval výzvu medzinárodnému spoločenstvu, aby pri príležitosti zajtrajšieho Svetového dňa boja proti AIDS, obnovilo úsilie v oblasti prevencie a zdravotníckej pomoci ľuďom, postihnutým touto smrteľnou chorobou.
 
„Nasledujúc zblízka Kristov príklad, Cirkev vždy považovala starostlivosť o chorých za neoddeliteľnú časť svojho poslania. Povzbudzujem iniciatívy, ktoré majú za cieľ poraziť túto chorobu, predovšetkým zo strany cirkevného spoločenstva. Cítim sa byť blízko chorým na AIDS a ich rodinám, pre ktoré vyprosujem Pánovu pomoc a potechu“.
 
(RV, 301105, lm)