Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu, 26. októbra 2005
„On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol
sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho
zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť
na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno,
aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý
jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.” (Fil 2,6 – 11)
Drahí
bratia a sestry, ešte raz, sledujúc priebeh modlitby vešpier s rozličnými žalmami
a spevmi, sme si vypočuli úžasný a dôležitý hymnus, ktorý svätý Pavol vložil do listu
Filipanom (2, 6 – 11). Už v minulosti sme zdôraznili, že text možno chápať v dvojitom
pohybe: zostupnom a vzostupnom. V prvom prípade, Ježiš Kristus v pokore zostupuje
z božskej nádhery, ktorá mu prirodzene patrí, až na „smrť na kríži“. Zjavuje sa ako
opravdivý človek a náš Vykupiteľ, s autentickou a plnou účasťou na skutočnosti našej
bolesti a smrti.
Druhý, vzostupný pohyb, zjavuje veľkonočnú slávu Krista,
ktorý sa po svojej smrti opäť zjavuje v žiare svojho božského majestátu. Nebeský Otec,
ktorý prijal od svojho Syna v jeho vtelení a utrpení skutok poslušnosti, ho teraz
„povyšuje“ význačným spôsobom, ako o tom hovorí grécky text. Toto povýšenie nie je
vyjadrené iba pozdvihnutím na trón po pravici Boha, ale tiež tým, že Kristovi dal
„meno,ktoré je nad každé iné meno“ (v. 9). „Meno“ v biblickom jazyku poukazuje na
skutočnú podstatu a na osobitné poslanie človeka. Zjavuje hlbokú a intímnu skutočnosť
o človeku. Synovi, ktorý sa ponížil až na smrť, Otec udeľuje hodnosť, ktorú nemožno
porovnať s ničím iným. Je to najvznešenejšie „meno“, meno „Pána“, vlastne samého
Boha.
Vyznanie viery, zborovo zaintonované z neba, pričom zem a podsvetie
sú na kolenách a klaňajú sa, je jasné a jednoznačné: "Ježiš Kristus je Pán!" (v.11).
V gréčtine sa zdôrazňuje, že Ježiš je Kyrios. Je to naozaj kráľovský titul, ktorý
grécky preklad biblie udeľuje menu Boha, ktorý sa zjavil Mojžišovi. Je to meno sväté
a nevysloviteľné. Na jednej strane je tu uznanie univerzálneho panstva Ježiša Krista,
ktorého uznáva celé stvorenie, skláňajúce sa pred ním na kolená. Na strane druhej,
vyznanie viery zároveň prehlasuje Krista v jeho božskej existencii, čím ho predstavuje
ako toho, ktorý je hodný poklony.
V tomto hymne sa odkazy na pohoršenie
kríža (por. 1 Kor 1, 23) a na opravdivé človečenstvo Slova, ktoré sa stalo telom
(por. Jn 1, 14) stretávajú a vrcholia v udalosti vzkriesenia. Po obetujúcej sa poslušnosti
Syna nasleduje Otcova oslavná odpoveď, a tak sa zjednocuje poklona zo strany ľudí
a stvorenia. Do popredia vystupuje Kristova jedinečnosť, jeho poslanie ako Pána
vykúpeného sveta, o čo sa zaslúžil svojou dokonalou poslušnosťou „až na smrť“. Plán
spásy má v Synovi svoje dokonalé naplnenie a veriaci sú pozvaní – hlavne v liturgii
– k vyznávaniu a prežívaniu ovocia tejto skutočnosti. Toto je cieľ, ku ktorému vedie
kristologický hymnus, o ktorom Cirkev už oddávna rozjíma, ktorý ospevuje a považuje
za sprievodcu životom: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“. (Fil 2,5)
Zahĺbme
sa teraz do meditácie, ktorú zostavil svätý Gregor Naziánsky k tomuto hymnu. Veľký
učiteľ Cirkvi IV. storočia na Kristovu počesť prehlasuje, že Ježiš Kristus „hoci sa
nevyzliekol zo žiadnej podstatnej časti svojej božskej prirodzenosti, aj tak ma zachránil
ako liečiteľ, ktorý sa skláňa k zapáchajúcim ranám... Bol z Dávidovho rodu, bol však
aj stvoriteľom Adama. Žil v tele, ale bol aj cudzincom voči telu. Bol splodený z matky,
ale zároveň z panny, bol ohraničený, ale aj bez hraníc. Prichýlili ho jasle, avšak
hviezda priviedla k nemu Murdcov, ktorí prišli, aby sa mu poklonili a priniesli mu
dary. Ako smrteľník zápasil s démonom, avšak on, neporaziteľný vo svojej podstate,
zvíťazil nad pokušiteľom v trojitom zápase... Bol obetou, ale aj veľkňazom, bol obetujúcim
sa, ale aj Bohom. Ponúkol Bohu svoju krv, a takto očistil celý svet. Bol vyzdvihnutý
zo zeme na kríž, ale pribitý klincami porazil hriech.... Zostúpil k zosnulým, ale
z podsvetia vystúpil a vzkriesil mnohých, ktorí boli mŕtvi. Prvá udalosť patrí ľudskej
biede, avšak druhá sa vzťahuje na bohatstvo netelesného bytia... Nesmrteľný syn vzal
na seba túto pozemskú podobu, pretože Ťa miluje“. (Carmina arcana, 2: Collana di Testi
Patristici, LVIII, Roma 1986, pp. 236-238).