Benedikt XVI. poskytol rozhovor poľskej televízii

16. októbra 1978 sa kardinál Karol Wojtyla stal pápežom - a od toho dňa Ján Pavol II. viedol dlhých 26 rokov Cirkev ako Petrov nástupca spolu s biskupmi a kardinálmi, medzi ktorých ste patrili aj Vy, Vaša Svätosť. Váš predchodca si Vás výnimočne vážil, vo svojej knihe „Vstaňte, poďme!“ o Vás napísal, citujem: „Ďakujem Bohu za prítomnosť a pomoc kardinála Ratzingera. Je to osvedčený priateľ.“ Svätý Otče, ako začalo toto priateľstvo a kedy ste sa zoznámili s kardinálom Karlom Wojtylom?


Osobne som ho spoznal až počas dvoch zasadnutí kardinálov pred konkláve a počas konkláve v roku 1978. Samozrejme, aj predtým som už počul o kardinálovi Wojtylovi, spočiatku najmä v súvislosti s korešpondenciou medzi poľskými a nemeckými biskupmi z roku 1965. Nemeckí kardináli mi rozprávali o tom, akú veľkú zásluhu a podiel na tejto skutočne historickej korešpondencii mal krakovský arcibiskup a že bol vlastne jej dušou. Od priateľov na univerzite som počul o jeho filozofii a o jeho veľkosti ako mysliteľa. Ale, ako som povedal, naše prvé osobné stretnutie sa odohralo počas konkláve v roku 1978. Od začiatku som cítil veľké sympatie voči vtedajšiemu kardinálovi Wojtylovi, a – vďaka Bohu! – i on mi od začiatku, celkom nezaslúžene, daroval svoje priateľstvo. Som vďačný za túto dôveru, ktorú mi prejavil, bez mojich zásluh. Predovšetkým, keď som ho videl modliť sa, videl som, a nielen pochopil, ale naozaj som videl, že je to Boží muž. To bol môj základný dojem: muž, ktorý žije s Bohom, ba ešte viac, žije v Bohu. Potom na mňa zapôsobila aj jeho srdečnosť bez predsudkov, s akou sa so mnou stretol. Počas týchto zasadaní kardinálov pred konkláve sa často ujímal slova a tu som mal tiež možnosť počuť ho ako mysliteľa. Bez veľkých slov sa takto zrodilo priateľstvo, ktoré vychádzalo priamo zo srdca. Pápež ma hneď po svojom zvolení viackrát pozval na rozhovory do Ríma a napokon ma vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery.


Teda toto menovanie a povolanie do Ríma pre Vás nebolo prekvapením?


Pre mňa to bolo trochu ťažké, pretože od začiatku mojej biskupskej služby, teda od slávnostnej biskupskej vysviacky v mníchovskej katedrále, som mal záväzky v Mníchove. S touto diecézou ma spájalo takmer manželské puto. Totiž, zdôrazňovalo sa aj to, že som bol po desaťročiach prvým biskupom, ktorý pochádzal z tejto diecézy. Cítil som sa teda veľmi zaviazaný a zároveň naviazaný na túto diecézu. Okrem toho, boli tam závažné problémy, nechcel som opustiť diecézu, v ktorej boli nevyriešené problémy. O tomto všetkom som hovoril so Svätým Otcom veľmi otvorene a s dôverou, akú mal Svätý Otec, ktorý sa voči mne správal veľmi otcovsky. Dal mi teda čas na rozmyslenie, i on sám chcel premýšľať. Nakoniec ma presvedčil, pretože to bola Božia vôľa. Takto som mohol prijať toto povolanie – a tiež túto veľkú, neľahkú zodpovednosť, ktorá sama o sebe prevyšovala moje schopnosti. Ale v dôvere v otcovskú priazeň pápeža a s vedením Ducha Svätého som mohol povedať áno.


Táto skúsenosť trvala viac ako dvadsať rokov ...


Áno, prišiel som vo februári 1982 a trvalo to až do smrti pápeža v roku 2005.


Ktoré okamihy pontifikátu Jána Pavla II. sú podľa Vás, Svätý Otče, najvýznamnejšie?


Povedal by som, že sa nám núkajú dva druhy pohľadu: jeden ad extra, smerom navonok – na svet, a druhý ad intra, smerom dovnútra – na Cirkev. Čo sa týka sveta, zdá sa mi, že Svätý Otec svojími príhovormi, svojou osobnosťou, svojou prítomnosťou, svojou schopnosťou presvedčiť, priniesol nový cit pre morálne hodnoty, pre význam náboženstva vo svete. To umožnilo, aby sa zrodila nová otvorenosť, nová citlivosť na náboženské problémy, na potrebu náboženského rozmeru v človeku, a predovšetkým nepredstaviteľne vzrástla dôležitosť Rímskeho biskupa. Všetci kresťania opäť uznali – napriek rozdielom a napriek ich neuznaniu Petrovho nástupcu – že on je hovorcom kresťanstva. Ale aj pre nekresťanov a predstaviteľov iných náboženstiev bol hlásateľom veľkých ľudských hodnôt. Treba tiež spomenúť, že sa mu podarilo vytvoriť ovzdušie dialógu medzi veľkými náboženstvami a zmysel pre spoločnú zodpovednosť nás všetkých za tento svet, ale aj pre to, že násilie je nezlučiteľné s náboženstvom a že máme spolu hľadať cesty pokoja – v spoločnej zodpovednosti za ľudstvo.


Presuňme teraz pozornosť na situáciu v Cirkvi. Povedal by som, že Ján Pavol II. predovšetkým dokázal nadchnúť mladých pre Krista. Toto je niečo nové v porovnaní s mládežou roku 1968 a rokov sedemdesiatych. Vzbudiť v mladých nadšenie pre Krista a pre Cirkev ako aj pre hodnoty, ktoré sa ťažko presadzujú, mohla iba osobnosť s jeho charizmou. Iba jemu sa podarilo takto zmobilizovať mládež sveta pre Božiu vec a pre lásku Krista. V Cirkvi, myslím si, vzbudil novú lásku k Eucharistii. Ešte máme Rok Eucharistie, ktorý si s toľkou láskou želal; vytvoril nový zmysel pre veľkosť Božieho milosrdenstva; a tiež veľmi prehĺbil lásku k Božej Matke a takto nás priviedol k zvnútorneniu viery a zároveň k jej väčšej účinnosti. Samozrejme, treba spomenúť – ako všetci vieme – aký dôležitý bol jeho podiel na veľkých revolučných zmenách vo svete v roku 1989, na páde takzvaného reálneho socializmu.


Vaša Svätosť, čo na Vás urobilo najväčší dojem počas Vašich osobných
stretnutí a rozhovorov s Jánom Pavlom II.? Mohli by ste nám porozprávať o Vašich posledných stretnutiach s ním v tomto roku?


Áno. Prvé z mojich dvoch posledných stretnutí s ním bolo na poliklinike Gemelli okolo 5.- 6. februára tohto roka; a druhé pred jeho smrťou, v jeho izbe. Pápež viditeľne trpel, ale mal jasnú myseľ a bol pri plnom vedomí. Prišiel som k nemu iba na pracovnú schôdzku, pretože som od neho potreboval nejaké rozhodnutia. Svätý Otec – hoci trpel – ma veľmi pozorne sledoval, keď som rozprával. Len niekoľkými slovami mi oznámil svoje rozhodnutia, dal mi svoje požehnanie, pozdravil ma po nemecky, a tým mi prejavil plnú dôveru a svoje priateľstvo. Bolo to pre mňa veľmi dojímavé, keď som videl, ako sa na jednej strane vo svojom utrpení zjednotil s trpiacim Pánom, ako niesol svoje utrpenie s Pánom a pre Pána; ale na strane druhej, keď som videl, ako z neho vyžarovala vnútorná radosť a úplná jasnosť. Druhé stretnutie sa odohralo deň pred jeho smrťou: očividne už viac trpel, bol obklopený lekármi a priateľmi. Bol ešte pri vedomí, dal mi požehnanie, no už veľmi nemohol rozprávať. Táto jeho trpezlivosť v utrpení bola pre mňa veľkou lekciou, predovšetkým, keď som videl a počul, ako sa zveril do Božích rúk a odovzdal do Božej vôle. Napriek viditeľným bolestiam bol pokojný, pretože ho objímala Božia Láska.


Svätý Otče, pri svojich príhovoroch často vyzdvihujete postavu Jána Pavla II., hovoríte o ňom, že je veľkým pápežom, oplakávaným a uctievaným predchodcom. Stále myslíme na Vaše slová, vyslovené počas svätej omše 20. apríla tohto roku, venované práve Jánovi Pavlovi II. Boli ste to Vy, Svätý Otče, kto povedal, citujem: „Zdá sa, akoby ma pevne držal za ruku, vidím jeho usmievavé oči a počujem jeho slová, ktorými sa v tejto chvíli na mňa obracia a hovorí: „Neboj sa!“ Svätý Otče, nakoniec ešte jedna, veľmi osobná otázka: Cítite i naďalej prítomnosť Jána Pavla II., a ak áno, akým spôsobom?


Zaiste. Najprv odpoviem na prvú časť Vašej otázky. Keď som na začiatku hovoril o dedičstve Jána Pavla II., zabudol som spomenúť množstvo dokumentov, ktoré po sebe zanechal: štrnásť encyklík, mnoho Pastoračných listov a ďalšie – a to všetko predstavuje nesmierne bohatstvo, ktoré Cirkev ešte dostatočne neuviedla do praxe. Jedno zo svojich hlavných a osobných poslaní vidím v tom, že nebudem vydávať veľa nových dokumentov, ale skôr sa budem usilovať o to, aby sa tieto dokumenty uvádzali do praxe, pretože sú obrovským pokladom, sú autentickou interpretáciou Druhého Vatikánskeho koncilu. Vieme, že pápež bol mužom Koncilu, ktorý vnútorne prijal ducha a literu Koncilu a svojimi textami nám umožňuje skutočne pochopiť, čo Koncil skutočne chcel a čo nechcel. Pomáha nám byť skutočnou Cirkvou našej doby i budúcnosti.
Teraz prejdem k druhej časti vašej otázky: Pápež mi bol vždy blízky prostredníctvom svojich textov: počujem a vidím ho, ako hovorí, a môžem viesť so Svätým Otcom nepretržitý dialóg, pretože skrze tieto slová so mnou stále hovorí, poznám aj pôvod mnohých jeho textov, pamätám si naše rozhovory nad tým či oným textom. Prirodzene, že táto blízkosť cez jeho slová je nielen blízkosťou vo vzťahu k textom, ale aj voči osobe, za textami cítim samotného Pápeža. Muž, ktorý odchádza k Pánovi, neodchádza preč: stále viac cítim, že aj keď je u Pána, je mi nablízku; pokiaľ som ja blízko Pána, som aj blízko pápeža, a on mi teraz pomáha byť blízko Pána. Pokúšam sa vstúpiť do jeho atmosféry modlitby, jeho lásky k Nebeskému Otcovi, k Matke Božej, a zverujem sa do jeho modlitieb. Je to taký nepretržitý dialóg a zároveň neustála vzájomná blízkosť, ktorú prežívam novým, ale veľmi hlbokým spôsobom.


Svätý Otče, teraz očakávame Vašu návštevu v Poľsku. Mnohí ľudia sa pýtajú, kedy príde Pápež do Poľska?


Áno, úmysel navštíviť Poľsko, ak dá Boh a dovolí mi to čas, tu je. Hovoril som s Mons. Dziwiszom o dátume, a povedal mi, že najvhodnejším obdobím by bol jún budúceho roka. Samozrejme, všetko treba ešte zorganizovať na príslušných miestach. V tomto smere je to len predbežný dátum, ale zdá sa, že v júni budúceho roka, ak dá Pán, by som mohol prísť do Poľska.


Svätý Otče, zo srdca Vám ďakujem za tento rozhovor.


Aj ja ďakujem Vám.


Zhováral sa: Andrej Majewski SJ
Preložil: Miriam Varšová


© Vatikánsky rozhlas, SK