Príhovor Benedikta XVI. počas audiencie v stredu 13. októbra 2005

Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa konala na námestí svätého Petra vo Vatikáne, Benedikt XVI. sa prihovoril k 50 tisíc pútnikom z 24 krajín. Témou katechézy bol 121. žalm.
Zaradoval som sa, ked mi povedali: "Pôjdeme do domu Pánovho." Naše nohy už stojav tvojich bránach, Jeruzalem. Jeruzalem je vystavaný ako mesto spojené v jeden celok. Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove, aby podla obycaje Izraela velebili meno Pánovo. Lebo sú tam súdne stolice, stolice domu Dávidovho. Pre Jeruzalem proste o pokoj: "Nech sú bezpecní, co ta milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch. Kvôli svojim bratom a priatelom budem hovorit: "Pokoj s tebou!" Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosit o štastie pre teba.
Drahí bratia a sestry,
spev, ktorý sme práve poculi a vychutnali si ako modlitbu, je jeden z najkrajších a najvrúcnejších žalmov. Ide o 121. žalm, o živú oslavu v Jeruzaleme, svätom meste, do ktorého prichádzajú pútnici. Už v úvode sa stretajú dva momenty, ktoré prežívajú veriaci: ten prvý sa týka dna, v ktorý sa prijíma pozvanie: „Pôjdeme do domu Pánovho“ (v. 1) a ten další sa vztahuje na radostný príchod k „bránam“ Jeruzalema (por. v. 2). Teraz už konecne nohy krácajú po zemi svätej a milovanej, a ústa sa otvárajú, aby zaspievali slávnostnú piesen na pocest Siona, ktorý sa vníma vo svojom hlbokom duchovnom význame.
„Jeruzalem je vystavaný ako mesto, spojené v jeden celok“ (v. 3), symbol bezpecnosti a stability, je srdcom jednoty dvanástich kmenov Izraela, ktoré sa don zhromaždujú ako do centra svojej viery a kultu. Vystupujú, v skutku, na miesto, kde „zákon Izraela“ (Dt 12, 13 – 14, 16, 16) ustanovil takúto oprávnenú a dokonalú svätynu, „aby velebili meno Pánovo“ (v. 4),
V Jeruzaleme je aj dalšia významná skutocnost, ktorá je znamením Božej prítomnosti v Izraeli: sú tam „súdne stolice domu Dávidovho“ (por. Ž 121, 5). Vláda Dávidovej dynastie predstavuje Božie skutky v dejinách, ktoré budú do-vršené v Mesiášovi (2 Sam 7, 8 – 16).
“Stolice domu Dávidovho” sa zároven oznacujú ako “súdne stolice” (por. Ž 122,5), pretože král bol aj najvyšším sudcom. Tak i Jeruzalem bol nielen hlavným mestom a politickým centrom, ale i najvyšším sídlom právnej moci, posledným miestom, na ktorom sa riešili spory: hebrejskí pútnici, zostupujúci zo Siona, sa potom vracali do svojich dedín spravodlivejší a zmierení.
Žalm nám takto nacrtol ideálnu podobu svätého mesta, ktoré splna svoju náboženskú a sociálnu funkciu, a pritom nám ukazuje, že biblické náboženstvo nie je abstraktné, ani to nie je nieco, co si nechávame iba sami pre seba, ale že je kvasom spravodlivosti a solidarity. Po spolocenstve s Bohom nutne nasleduje spolocenstvo s bratmi.
Zastavme sa teraz pri záverecnej invokácii: (por. verše 6-9), ktorá je celá popretkávaná hebrejským slovom šalom, “pokoj”. Toto slovo sa tradicne považuje za základ pomenovania svätého mesta Jerušalajim, ktoré sa prekladá ako “mesto pokoja”. Ako je známe, šalom je zároven náznakom mesiášskeho poko-ja, ktorý v sebe zahrna radost, blaho, štastie, hojnost. Tak aj v záverecnom pozdrave na rozlúcku, ktorým sa pútnik obracia ku chrámu, “domu Pána, nášho Boha”, sa k slovu pokoj pripája ešte “dobro” ci “štastie”: ”Budem prosit o štastie pre teba” (verš 9). Tieto slová istým spôsobom anticipujú františkán-sky pozdrav: “Pokoj a dobro!” Je to akási predzvest požehnania vysloveného nad veriacimi, ktorí milujú sväté mesto, nad jeho fyzickou existenciou, nad jeho hradbami a palácmi, v ktorých pulzuje život ludu, nad všetkými brami a priatelmi. Jeruzalem sa tak stáva ohniskom harmónie a pokoja.
Našu meditáciu nad Žalmom 121 uzavrieme úryvkom z úvahy, ktorý odporúcali cirkevní Otcovia tým, pre ktorých bol staroveký Jeruzalem znamením iného Jeruzalema, a síce toho, ktorý je “vystavaný ako mesto spojené v jeden celok”. Ako pripomína Svätý Gregor Velký vo svojich káznach ku knihe proroka Ezechiela, toto mesto, “jeho velká stavba, je už tu, a sú nou cnosti svätých. V celej stavbe jeden kamen podopiera druhý, pretože kamene sa kladú jeden na druhý, a ten, kto podopiera druhého, sa zároven opiera o niekoho iného. Práve takýmto spôsobom i v svätej Cirkvi je každý tým, kto podopiera a zároven tým, koho podopierajú iní. Tí, ktorí sú najbližšie pri sebe, sa striedavo navzájom podopierajú, a tak sa prostredníctvom nich týci do výšky budova bratskej lásky. To je presne to, k comu nás nabáda svätý Pavol, ked hovorí: “Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.” (Gal 6,2). Zdôraznujúc silu tohto zákona, dalej apoštol Pavol hovorí: “Naplnením zákona je láska.” (Rim 13, 10). Ak sa ja nebudem skutocne usilovat prijat vás takých, akí ste, a ak sa vy nebudete snažit prijat mna takého, aký som, nebude sa môct rozvinút stavba lásky medzi nami, pretože sme spojení vzájomnou a trpezlivou láskou. A, na doplnenie tohto obrazu, nezabudnime, že “existuje jeden základ, ktorý podopiera celú váhu stavby, a tým je náš Vykupitel, ktorý sám znáša slabosti nás všetkých. To o nom hovorí apoštol Pavol: “Nik nemôže položit iný základ okrem toho, co je už položený, a je ním Ježiš Kristus” (1Kor 3,11). Základ nesie kamene, kamene však nenesú základ; to znamená, že náš Vykupitel nesie bremeno všetkých našich hriechov, ale v nom niet nijakého hriechu, ktorý by bolo treba niest.” (2,1,5: Opere di Gregorio Magno, III/2, Roma 1993, pp. 27.29). (rv, 131005, ls - mv)