Benedikt XVI. mladým počas vigílie

Drahí mladí!
 
Na našej púti sme spolu s tajomnými Mudrcmi od Východu dospeli k momentu, ktorý nám vo svojom evanjeliu opisuje svätý Matúš nasledovne: “Vošli do domu (nad ktorým sa zastavila hviezda) a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu.” (Mt 2,11).
 
Tým sa fyzické putovanie týchto mužov zavŕšilo. Dospeli do cieľa. Ale v tejto chvíli pre nich začína iné, nové putovanie, duchovná púť, čo mení celý ich život. Lebo oni si tohto novorodeného Kráľa predstavovali celkom inak. Veď preto sa aj zastavili v Jeruzaleme, aby sa od miestneho kráľa prezvedeli o prisľúbenom, a práve narodenom kráľovi.
 
Vedeli, že svet je postihnutý nesúladom a neporiadkom, preto bolo nepokojné aj ich srdce. Boli si istý, že Boh existuje a že je to Boh spravodlivý a dobrotivý. A možno počuli aj o veľkých proroctvách, ktorými izraelskí proroci predpovedali Kráľa, ktorý bude v hlbokom, osobnom spoločenstve s Bohom, v mene ktorého a pre ktorého znovu nastolí pôvodný poriadok sveta.
 
Kvôli nájdeniu tohto Kráľa sa vydali na cestu: z hĺbky duše sa vydali hľadať právo a spravodlivosť, pochádzajúce od Boha, a chceli slúžiť tomuto Kráľovi, padnúť k jeho nohám a tak mu osobne slúžiť pri obnove sveta.
 
Patrili k ľuďom “lačným a smädným po spravodlivosti” (Mt 5,6). Tento hlad a smäd nasledovali svojím putovaním - stali sa pútnikmi hľadajúcimi spravodlivosť, ktorú očakávali od Boha, aby sa mohli dať do jej služieb.
 
Aj keď ich azda ostatní ľudia, tí čo zostali doma, pokladali za utopistov a snílkov, oni v skutočnosti stáli “dvoma nohami na zemi”, a vedeli, že na zmenu sveta je nevyhnutné mať moc.
 
Preto nemohli prisľúbené dieťa hľadať inde ako v kráľovskom paláci. Teraz sa však skláňajú pred dieťatkom jednoduchých ľudí, a veľmi rýchlo sa dozvedia, že Herodes – ten kráľ, ktorého navštívili – sa ho svojou mocou pokúša úskočne ohroziť, takže rodine nezostane iné ako útek a vyhnanstvo.
 
Nový kráľ, pred ktorým v adorácii padli na zem, sa od ich predstáv veľmi líšil. Museli sa tak naučiť, že Boh je odlišný od našich obvyklých predstáv. Tu začala ich duchovná cesta. Začala v tom istom momente, ako padli pred týmto dieťaťom na zem a uznali ho za prisľúbeného Kráľa. Ale tieto radostné gestá museli ešte naplniť, vo svojom vnútri.
 
Museli zmeniť vlastné ponímanie moci, Boha i človeka, pričom museli zmeniť aj seba samých. Teraz to videli: Božia moc je iná ako moc “mocných tohto sveta”. A spôsob Božieho konania sa tiež odlišuje od našich predstáv, ktoré by sme chceli prisúdiť aj jemu.
 
Boh do tohto sveta nevstupuje ako konkurent pozemských foriem uplatňovania moci. Nestavia svoje oddiely proti iným oddielom. Ježišovi v Getsemanskej záhrade Boh neposlal na pomoc dvanásť plukov anjelov (por. Mt 26,53).
 
On proti hlučným a vládychtivým mocnárom tohto sveta stavia moc bezbrannej lásky, ktorá na kríži – a potom opakovane v priebehu dejín – podľahne, a predsa tým buduje čosi nové, Božie, čo sa potom postaví na odpor nespravodlivosti a tak zakladá Božie kráľovstvo.
 
Boh je iný – to je to, čo práve uznávajú. A to zasa znamená, že sú to oni, ktorí sa teraz musia zmeniť a naučiť sa Božiemu štýlu.
 
Prišli dať sa do služieb tohto Kráľa, aby sa stali kráľmi podľa jeho príkladu. Toto vyjadrovalo aj gesto ich úcty, ich klaňania, ich adorácie, ktorých súčasťou boli aj dary – zlato, kadidlo a myrha: dary, ktoré sa zvykli dávať kráľovi, ktorý bol považovaný za Božského. Klaňanie sa má svoj obsah a obnáša aj jeden dar.
 
Gestom klaňania, adorácie uznávali toto dieťa za svojho kráľa, do služieb ktorého chceli zapojiť svoju moc a možnosti – a tým títo muži, pochádzajúci z východu isteže nasledovali správnu líniu.
 
Slúžiac Mu a nasledujúc Jeho chceli spolu s Ním poslúžiť spravodlivosti a dobru vo svete. A v tom mali pravdu. Teraz sa však učia, že všetko toto sa nemôže uskutočniť prostredníctvom rozkazov z výšky nejakého trónu.
 
Práve sa dozvedajú, že musia darovať seba samých – akýkoľvek menší dar je pre ich kráľa nedostatočný. Teraz sa učia, že ich život sa má formovať podľa tohoto božieho spôsobu uplatňovania moci, priamo úmernému Božiemu bytiu samotnému. Majú sa stať mužmi pravdy, práva, dobra, odpustenia a milosrdenstva.
 
Už sa viac nebudú pýtať: toto mi na čo poslúži? Budú sa musieť naopak pýtať: čím ja poslúžim, prispejem k Božej prítomnosti vo svete? Musia sa naučiť stratiť seba samých a práve tým seba samých nájsť. Na ceste z Jeruzaleme musia kráčať po stopách skutočného Kráľa, a tak nasledovať Ježiša.
 
Drahí priatelia, pýtame sa, čo toto všetko znamená pre nás? Lebo všetko, čo sme práve povedali o odlišnosti Boha, ktorý musí usmerňovať náš život, znie síce pekne, ale zostáva aj trochu hmlisté a neurčité. Preto nám Boh daroval príklady.
 
Mudrci, či Mágovia z Východu sú len prvými v dlhom rade mužov a žien, ktorí počas svojho života vytrvalo upierali svoj hľadajúci pohľad na Božiu hviezdu; ktorí hľadali Boha, nám – ľudským bytostiam – blízkeho, ukazujúceho cestu. Ide o veľký zástup svätých, známych i neznámych, prostredníctvom ktorých nám Pán v priebehu dejín otváral Evanjelium a listoval jeho stránky; a toto Pán koná dodnes.
 
V ich životoch, ako vo veľkej ilustrovanej knihe, sa odhaľuje bohatstvo Evanjelia. Svätci sú žiarivou Božou stopou, ktorú Boh sám v priebehu dejín predznačil a označuje dodnes.
 
Môj ctený predchodca pápež Ján Pavol II. blahorečil a svätorečil mohutný zástup osôb z ranných či moderných dejín. Týmito postavami nám chcel ukázať, ako sa človek stáva skutočným kresťanom; ako človek môže žiť svoj život spravodlivo – žiť ho na Boží spôsob.
 
Blahoslavení a svätí boli osoby, ktoré nehľadali tvrdošijne vlastné šťastie, ale chceli sami seba jednoducho darovať, lebo boli zasiahnutí Kristovým svetlom. Tak nám ukazujú cestu ku skutočnému šťastiu, ukazujú nám možnosť stať sa osobami skutočne ľudskými.
 
Oni boli v rôznych okolnostiach skutočnými reformátormi dejín, ktoré toľkokrát pozdvihli z temných hlbín, stále plných nebezpečných prepadlísk; oni dejiny vždy znovu a znovu ožiarili, keď bolo nevyhnutné poukázať na možnosť prijať – hoci aj v bolesti – slovo dané Bohom pri zavŕšení stvorenia: “A videl, že je to dobré”.
 
Stačí pomyslieť na také postavy, ako bol sv. Benedikt, sv. František z Assisi, sv. Terézia Avilská, sv. Ignác z Loyoly, sv. Karol Boromejský, ako boli zakladatelia rehoľných spoločenstiev v devätnástom storočí, ktorý viedli a usmerňovali sociálne hnutie, alebo svätých našej éry – Maximilána Kolbeho, Editu Steinovú, Matku Terezu, Pátra Pia.
 
Rozjímajúc o týchto postavách sa učíme, čo znamená “adorovať, klaňať sa”, a čo znamená žiť podľa miery danej Betlehemským dieťaťom, Ježišom Kristom, Bohom samým.
 
Vymenovaní svätci – to sú skutoční reformátori. Chcem to teraz vyjadriť ešte radikálnejšie: len od svätcov a svätíc, len od Boha pochádza skutočná revolúcia, rozhodujúca premena sveta.
 
V storočí nedávno zavŕšenom sme prežili revolúcie, ktorých spoločným menovateľom bolo, že vôbec nepočítali s Božím zásahom a osud sveta sa pokúšali prevziať celkom do svojich rúk. A videli sme aj to, že týmto sa čisto ľudský, neúplný uhol pohľadu stal absolútnou mierou orientácie. Absolutizácia toho, čo nie je absolútne, ale iba relatívne, sa nazýva totalitarizmus.
 
Nielenže človeka neoslobodzuje, ale ho zotročuje a zbavuje ľudskej dôstojnosti. Ideológie nemôžu spasiť svet, ale iba naše obrátenie sa smerom k živému Bohu, nášmu Stvoriteľovi, garantovi našej slobody, skutočného dobra a pravdy.
 
Skutočná revolúcia spočíva výlučne v úplnej odovzdanosti Bohu, ktorý je súčasne i mierou všetkého opravdivého i večnou Láskou. A čo iné by nás mohlo spasiť, ak nie láska?
 
Drahí priatelia! Dovoľte mi ešte pripojiť dve krátke myšlienky. Sú mnohí, čo rozprávajú o Bohu; v mene Boha sa ohlasuje aj nenávisť a uskutočňuje násilie. Preto je dôležité objaviť pravú Božiu tvár.
 
Mudrci z Východu ju našli, keď padli na zem pred betlehemským dieťaťom. “Kto vidí mňa, vidí Otca”, vravel Ježiš Filipovi (Jn 14,9). V Ježišovi Kristovi, ktorý v záujme našej spásy dovolil, aby mu prebodli srdce, v ňom sa ukázala pravá Božia tvár. Jeho budeme nasledovať spolu s veľkým zástupom tých, čo nás predišli, a tak budeme kráčať po správnej ceste.
 
To znamená, že si nevytvárame akéhosi privátneho Boha, privátneho Ježiša, ale že veríme a padáme pred tým Ježišom, ktorého nám predstavuje Sväté písmo a ktorý sa v mohutnom zástupe veriacich, nazývaných Cirkev, zjavuje ako živý, vždy s nami - a súčasne pred nami - prítomný.
 
Iste, Cirkev je možné kritizovať pre mnohé. My to vieme, a aj sám Pán nám to povedal: cirkev je sieť s dobrými i zlými rybami, je poľom, na ktorom rastie pšenica i kúkoľ.
 
Pápež Ján Pavol II., ktorý cez toľkých svätých a blahoslavených ukázal pravú tvár Cirkvi, tiež prosil o odpustenie za všetko to zlo, čo sa v priebehu dejín stalo kvôli konaniu a vyjadrovaniu ľudí Cirkvi.
 
Tým nám ukázal aj náš skutočný obraz - s povzbudením pridať sa, so všetkými našimi chybami a slabosťami, k zástupu svätých, na počiatku ktorého stoja Mudrci z Východu.
 
Fakt, že v cirkvi jestvuje kúkoľ, je v skutočnosti upokojujúci: Tak môžeme predsa dúfať, že so všetkými našimi pokleskami môžeme ešte vykročiť za Ježišom, ktorý prišiel volať za sebou práve hriešnikov.
 
Cirkev je ako jedna ľudská rodina, ale súčasne je veľkou rodinou Božou, prostredníctvom ktorej Boh vytvára priestor pre život spoločenstva a jednoty, priestor zahŕňajúci všetky svetadiely, kultúry a národy. Preto sme radi súčasťou tejto veľkej rodiny; sme radi, že máme bratov a sestry, priateľov na celom svete.
 
Máme s tým práve teraz, tu v Kolíne, skúsenosť, aké je krásne patriť do rodiny širokej ako svet, ktorá obsiahne nebo i zem, minulosť, prítomnosť i budúcnosť i všetky časti sveta. V tomto veľkom spoločenstve pútnikov kráčame spolu s Kristom, kráčame s hviezdou, prežarujúcou dejiny.
 
“Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu” (Mt 2,11). Drahí priatelia, ide tu o viac, ako o príbeh z dávnych dejín, spred mnohých rokov: ide tu o prítomnosť.
 
Tu, v posvätnej Hostii, je On pred nami a medzi nami. Ako vtedy, aj teraz sa zahaľuje do tajomne posvätného ticha, a podobne ako vtedy, práve tým odhaľuje, zjavuje pravú tvár Boha.
 
Pre nás sa stal pšeničným zrnkom, ktoré padnúc do zeme odumiera a prináša úrodu až do konca sveta (por. Jn 12,24). Je prítomný ako vtedy v Betleheme. Pozýva nás na tú duchovnú, vnútornú púť, ktorej meno je „adorácia“. Vydajme sa teraz na pútnickú cestu a prosme Ho, aby nás viedol. Amen.
 
© Vatikánsky rozhlas, SK