Kolín nad Rýnom: Po vešperách so seminaristami sa Benedikt XVI. vrátil do sídla
arcibiskupa, kde nasledovalo stretnutie s predstaviteľmi ostatných kresťanských vierovyznaní
Nemecka. Benedikta XVI. v ich mene pozdravil luteránsky biskup Wolfgang Huber z Berlína.
Drahí
bratia a sestry v Kristovi našom spoločnom Pánovi!
Som rád, že pri príležitosti
mojej návštevy v Nemecku môžem stretnúť Vás, predstaviteľov iných cirkví a cirkevných
spoločenstiev. Všetkých Vás veľmi srdečne pozdravujem!
Keďže sám pochádzam
z tejto krajiny, poznám veľmi dobre bolestnú situáciu, ktorú pre mnohých jednotlivcov
a rodiny prinieslo narušenie jednoty vo vyznávaní viery. Aj z tohto dôvodu, hneď po
mojom zvolení za biskupa Ríma, nástupcu apoštola Petra, som si pevne zaumienil podujať
sa k obnove plnej a viditeľnej jednoty kresťanov, ako jednej z priorít môjho pontifikátu.
V
tomto úsilí som chcel nasledovať mojich veľkých predchodcov: Pavla VI., ktorý už pred
40 rokmi podpísal koncilový dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio, a tiež
Jána Pavla II., ktorý neskôr z tohto dokumentu vytvoril inšpiratívne kritérium svojho
napredovania.
Nemecko v ekumenickom dialógu zastáva miesto osobitnej dôležitosti.
Nie je len krajinou, v ktorej reformácia začala, ale je aj krajinou v ktorej začalo
ekumenické hnutie XX. storočia.
Následkom vplyvu prisťahovalcov minulého storočia,
aj kresťania ortodoxných a antických cirkví Východu našli v tejto krajine svoju novú
vlasť. Nepochybne to napomohlo vzájomnej konfrontácii a výmene.
Spolu sa radujeme
v konštatovaní, že dialóg, s odstupom času, podnietil znovu objavenie bratskosti a
vytvoril medzi kresťanmi atmosféru otvorenosti a dôvery. Môj ctihodný predchodca vo
svojej encyklike Ut unum sint (1995) poukázal práve na túto skutočnosť ako
na zvlášť významné ovocie dialógu (por. č. 41s., 64).
Bratskosť medzi kresťanmi
nie je jednoduchým, vágnym pocitom a už vôbec sa nerodí z ľahostajnosti voči pravde.
Je založená na nadprirodzenej skutočnosti jediného krstu, ktorý nás vovádza do jediného
Tela Kristovho (por. 1 Kor 12,12, Gal 3,28, Kol 2,12).
Spolu vyznávame Ježiša
Krista ako Boha a Pána. Spolu ho uznávame ako jediného prostredníka medzi Bohom a
ľuďmi (por. 1 Tim 2,5), zdôrazňujúc našu spoločnú príslušnosť k Nemu (por. Unitatis
redintegratio, 22, Ut unum sint, 42). Na tomto základe dialóg priniesol svoje ovocie.
Chcel
by som tu spomenúť prehodnotenie o vzájomných odsúdeniach, ktoré otvoril Ján Pavol
II. počas svojej prvej návštevy v Nemecku v roku 1980, a predovšetkým „Spoločné
vyhlásenie učenia o ospravodlivení“ (1999), ktoré bolo výsledkom tohto prehodnotenia
a prinieslo dohodu o základných otázkach, ktoré už od XVI. storočia boli predmetom
kontroverzie.
Okrem toho je potrebné s vďačnosťou uznať výsledky, ktoré sú
ovocím rozličných spoločne zaujatých stanovísk, pokiaľ ide o dôležité problémy, ako
sú základné otázky o obrane života či o napomáhaní spravodlivosti a pokoja.
Uvedomujem
si veľmi dobre, že mnohí kresťania v tejto krajine, a nielen v tejto, očakávajú ďalšie
konkrétne kroky zbližovania. Očakávam ich aj ja sám. V skutku je to Pánovo prikázanie,
ale aj výkričník prítomnej chvíle, pokračovať presvedčivým spôsobom v dialógu na všetkých
rovinách života Cirkvi.
To sa samozrejme musí uskutočňovať s úprimnosťou a
realizmom, s trpezlivosťou a vytrvalosťou, s vernosťou voči svedomiu. Nemôže ísť o
dialóg na úkor pravdy. Dialóg sa musí uskutočňovať v láske a v pravde.
Nemám
v úmysle rozvíjať program bezprostredných tém dialógu – to je úlohou teológov v spolupráci
s biskupmi. Mne pripadá len jedna poznámka: cirkevné otázky, a osobitne otázka posvätného
ministéria, totiž kňazstva, sú neoddeliteľne spojené s otázkou o vzťahu medzi Písmom
a Cirkvou, o kompetentnosti, teda o správnej interpretácii Božieho slova a jej rozvoja
v živote Cirkvi.
Jednu z naliehavých priorít ekumenického dialógu tvoria dôležité
etické otázky našich čias. V tejto oblasti hľadajúci ľudia dneška právom očakávajú
od kresťanov spoločnú odpoveď, ku ktorej, vďaka Bohu, v mnohých prípadoch sa už dospelo.
Avšak, žiaľ nie vždy.
Kvôli protirečeniam v tejto oblasti, evanjeliové svedectvo
a etická orientácia, ktorú predkladáme veriacim a spoločnosti, stráca silu a nezriedka
nadobúda vágne črty. Takto nenapĺňame našu povinnosť, poskytovať našim časom potrebné
svedectvo. Naše rozdelenia sú v rozpore s Ježišovou vôľou a stávame sa nedôveryhodnými
pred ľuďmi.
Čo znamená znovu obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi? Katolícka
cirkev má za cieľ dosiahnuť plnú, viditeľnú jednotu Kristových učeníkov podľa definície,
ktorú poskytol II. Vatikánsky koncil v rozličných svojich dokumentoch (por. Lumen
gentium, č.. 8,13, Unitatis redintegratio, č. 2,4 atď.).
Takáto jednota existuje,
podľa nášho presvedčenia, v Katolíckej cirkvi bez toho, že by mohla byť stratená (por.
Unitatis redintegratio, č. 4). Táto jednota neznamená uniformitu vo všetkých výrazoch
teológie a spirituality, v liturgických formách a disciplíne. Jednota v mnohosti a
mnohosť v jednote: v homílii na sviatok svätých Petra a Pavla, 29. júna, som vyzdvihol
skutočnosť, že plná jednota a pravá katolíckosť idú spolu.
Nevyhnutnou podmienkou
k tomu, aby sa táto koexistencia mohla uskutočniť je, že úsilie o jednotu sa neustále
očisťuje, rastie a dozrieva. K tomuto cieľu môže prispieť práve dialóg.
Je
viacej než výmenou myšlienok: je výmenou darov (por. Ut unum sint, č. 28), výmenou
prostredníctvom ktorej, cirkvi a cirkevné spoločenstvá môžu poskytnúť k dispozícii
svoje poklady (por. Lumen gentium, č. 8,15, Unitatis redintegratio, č. 3,14s, Ut unum
sint, č. 10-14).
Práve vďaka tomuto úsiliu putovanie môže postupovať krok
za krôčikom až po dosiahnutie plnej jednoty, „kým nedospejeme všetci k jednote viery
a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku“ (Ef 4,13).
Je
samozrejmé, že taký dialóg sa môže rozvíjať len v kontexte úprimnej a koherentnej
spirituality. Nemôžeme „robiť“ jednotu len svojimi silami. Môžeme ju dosiahnuť len
ako dar Ducha Svätého. Preto duchovný ekumenizmus, totiž modlitba, obrátenie a posväcovanie
života tvoria srdce ekumenického hnutia (por. Unitatis redintegratio, č. 8, Un unum
sint, č. 15s, 21 atď.). Mohlo by sa tiež povedať: najlepšia forma ekumenizmu spočíva
v živote podľa evanjelia.
Vidím dôvod k optimizmu, ktorý spočíva v skutočnosti
že dnes sa rozvíja istý druh „siete“ duchovného spojenia medzi katolíkmi a kresťanmi
rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev: každý sa usiluje o modlitbu, o revíziu
svojho života, o očistenie pamäte a o otvorenosť v láske.
Duchovný otec spirituálneho
ekumenizmu, Paul Couturier, z tohto hľadiska hovoril o „neviditeľnom kláštore“, ktorý
medzi svojimi múrmi zhromažďuje nadšené duše pre Krista a pre svoju Cirkev.
Som
presvedčený, že ak sa vzrastajúci počet ľudí zjednotí v Pánovej modlitbe, „aby všetci
boli jedno“ (por. Jn 17,21), takáto modlitbe v Ježišovom mene nepadne do prázdna (por.
Jn 14,13, 15,7.16 atď.).
S pomocou, ktorá prichádza zhora, nájdeme aj v rozličných
otázkach, ktoré sú nateraz ešte otvorené, praktické riešenia. Na konci túžba po jednote,
kedy a ako On bude chcieť, bude odmenená. Pozývam všetkých vás prejsť, spolu so mnou,
túto cestu.