Príhovor Benedikta XVI. v Kolínskej synagóge

Kolín nad Rýnom: Svätý Otec dnes na poludnie navštívil Kolínsku synagógu a pri tejto príležitosti predniesol tento príhovor:

Dámy a Páni,
Drahí bratia a sestry!

Shalom lechem!

Od mojej voľby za nástupcu Apoštola Petra bolo mojou najhlbšou túžbou, aby som počas svojej prvej návštevy Nemecka navštívil židovskú komunitu v Kolíne a predstaviteľov židovskej obce v Nemecku.

Touto návštevou by som sa rád vrátil v duchu k stretnutiu v Mainzi 17. novembra 1980, ktoré sa uskutočnilo medzi mojím ctihodným predchodcom pápežom Jánom Pavlom II. počas jeho prvej návštevy tejto krajiny s členmi Ústrednej Židovskej Komisie v Nemecku a Konferenciou Rabínov.

Dnes chcem znova potvrdiť, že mám v úmysle pokračovať v ceste budovania lepších vzťahov a priateľstva so Židovským národom, nasledujúc tak pevný príklad, ktorý zanechal pápež Ján Pavol II. (porov. Address to the Delegation of the International Jewish committee on Interreligious consultations, 9. jún 2005: L´Osservatore Romano, 10. jún 2005, s. 5)

Židovská komunita v Kolíne sa skutočne môže cítiť v tomto meste „doma“. Kolín je v skutočnosti najstaršie miesto židovskej komunity na pôde Nemecka, ktoré sa datuje až do čias Rímskej ríše. História vzťahov medzi Židovskými a Kresťanskými komunitami je zložitá a často bolestivá.

Boli časy keď obe komunity nažívali v pokoji, ale bol tu tiež rok 1424, kedy boli židia z Kolína vyhnaní. A v XX. storočí, najtemnejšom období Nemecka a Európskych dejín, šialená rasistická ideológia a zrodenie novopohanstva, dali vznik pokusu plánovane a systematicky, podporovaný režimom, vyplieniť európske židovstvo. Výsledok sa zapísal do histórie ako Shoah.

Zoznam obetí tohto nevysloviteľného a predtým nepredstaviteľného zločinu, dosahuje počet 7 tisíc mien zo samotného Kolína; skutočné číslo bolo v skutočnosti oveľa vyššie. Božia svätosť už viac nebola rešpektovaná, a preto sa ukázala neúcta voči posvätnosti ľudského života.

Tohto roku si pripomíname 60. výročie oslobodenia Nacistických koncentračných táborov, v ktorých milióny Židov – mužov, žien a detí – bolo odoslaných na smrť do plynových komôr a pecí. Prisvojil som si slová, ktoré napísal môj ctihodný predchodca pri príležitosti 60. výročia oslobodenia Auschwitzu, a tiež hovorím: „Skláňam hlavu pred všetkými tými, ktorí zakúsili túto manifestáciu misterium iniquitatis “ – tajomstva bezprávia.

Hrozné udalosti tých čias, musia „neprestajne prebúdzať svedomia, odstraňovať konflikty a vyzývať k pokoju“. (Posolstvo k oslobodeniu Auschwitzu: 15.1.2005) Spoločne musíme pamätať na Boha a jeho múdry plán pre svet, ktorý stvoril. Ako čítame v knihe Múdrosti, je ten, ktorý je „priateľ života“ (Mud 11,26).

Tohto roku si tiež pripomíname 40. výročie vyhlásenia Deklarácie Druhého Vatikánskeho koncilu Nostra Aetate, ktorá otvorila nové vyhliadky pre Židovsko-Kresťanské vzťahy, termínmi dialógu a solidarity. Táto Deklarácia, v štyroch kapitolách, znovu pripomína spoločné korene a nesmierne bohaté duchovné dedičstvo, ktoré spoločne zdieľajú Židia aj Kresťania.

Obaja, Židia aj Kresťania spoznávajú v Abrahámovi svojho otca viery (porov. Gal 3,7; Rim 4,11nn) a hľadia na učenie Mojžiša a prorokov. Židovská spiritualita, ako aj tá kresťanská, sa živí Žalmami.

So svätým Pavlom sú kresťania presvedčení, že „dary a Božie vyvolenie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29; prov. 9,6.11; 11,1nn). Vzhľadom na židovské korene kresťanstva (porov. Rim 11,16-24), môj ctihodný predchodca citujúc vyhlásenie Nemeckých Biskupov potvrdil, že: „ktokoľvek stretá Ježiša Krista, stretá Židovstvo“. (Insegnamenti, vol. III/2, 1980, s. 1272)

Koncilové vyhlásenie Nostra Aetate preto „vyslovuje svoje poľutovanie nad nenávisťou, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany proti židom“ (čl. 4). Boh stvoril všetkých „na svoj obraz“ (por. Gn 1,27), a tak nás poctil nadprirodzenou dôstojnosťou.

Pred Bohom majú všetci ľudia rovnakú dôstojnosť, bez rozdielu národa, kultúry, alebo náboženstva. Z tohto dôvodu vyhlásenie Nostra Aetate hovorí s veľkou úctou aj o moslimoch (porv. čl. 3) a príslušníkoch ostatných náboženstiev (por. čl. 2).

Na základe spoločnej ľudskej dôstojnosti Katolícka cirkev „zavrhuje akúkoľvek diskrimináciu medzi ľuďmi alebo prenasledovanie pre rasový pôvod, farbu pleti, spoločenské postavenie alebo náboženskú príslušnosť, pretože sa to protiví duchu Kristovmu“ (Ibid., čl. 5)

Cirkev si je vedomá svojej povinnosti odovzdávať v katechéze, ako aj v každom aspekte svojho života, túto náuku novým generáciám, ktoré neboli svedkami strašných udalostí ku ktorým prišlo pred a počas druhej svetovej vojny. Ide o úlohu osobitného významu, pretože bohužiaľ v súčasnosti opätovne povstávajú znamenia antisemitizmu a prejavujú sa rôzne formy všeobecného nepriateľstva voči cudzincom. Ako v tom nevidieť dôvod k znepokojeniu a ostražitosti?

Katolícka cirkev sa snaží – potvrdzujem to aj pri tejto príležitosti – o toleranciu, rešpekt, priateľstvo a pokoj medzi všetkými národmi, kultúrami a náboženstvami.

Počas 40-tich rokov, ktoré ubehli od koncilového vyhlásenia Nostra Aetate, v Nemecku a na medzinárodnej úrovni bolo vykonané veľa pre zlepšenie a prehĺbenie vzťahov medzi kresťanmi a židmi. Okrem nadviazania diplomatických vzťahov, vďaka spolupráci medzi odborníkmi v biblických vedách sa zrodili mnohé priateľstvá.

V tejto súvislosti si spomínam na rôzne vyhlásenia Nemeckej biskupskej konferencie a dobročinnú aktivitu „Spoločnosti pre kresťansko-židovskú spoluprácu v Kolíne“, ktoré prispeli k tomu, že židovská komunita sa od roku 1945 mohla opäť cítiť v Kolíne „ako doma“ a vybudovala si dobré vzťahy s kresťanskými komunitami.

Napriek tomu, je potrebné urobiť ešte veľa. Musíme sa navzájom ešte lepšie a viac spoznať. Preto povzbudzujem k dialógu medzi židmi a kresťanmi, ktorý by bol úprimný a navzájom dôverujúci.

Iba tak bude možné dosiahnuť spoločnú interpretáciu v historických otázkach, ktoré sú ešte predmetom diskusií a predovšetkým urobiť kroky vpred v hodnotení, z teologického pohľadu, vzťahu medzi židovstvom a kresťanstvom.

Tento dialóg, ak má byť úprimný nesmie prejsť mlčaním popri existujúcich rozdieloch, alebo ich minimalizovať: a to aj vo veciach, ktoré kvôli našej osobnej viere, odlišujú jedny od druhých. Práve naopak práve v nich sa musíme navzájom rešpektovať.

Nakoniec náš pohľad by sa nemal obracať iba späť, do minulosti, ale mal by smerovať aj dopredu, k úlohám dneška a zajtrajška. Naše spoločné bohaté dedičstvo a náš bratský vzťah inšpirovaný rastúcou dôverou nás nútia spoločne vydať ešte jednotnejšie svedectvo a spolupracovať na praktickom pláne obrany a podpory ľudských práv a posvätnosti ľudského života, za hodnoty rodiny, sociálnej spravodlivosti a pokoja vo svete.

Desatoro (por. Ex 20; Dt 5) je pre nás spoločným dedičstvom a záväzkom. Desatoro Božích prikázaní nie je bremenom, ale návodom na cestu, smerom k vydarenému životu. Osobitne sú takými pre mladých, s ktorými sa stretávam v týchto dňoch a ktorí mi veľmi ležia na srdci.

Mojim želaním je, aby vedeli rozpoznať v desatore lampáš pre ich kroky, svetlo pre ich cestu (por. Sal 119, 105). Dospelí majú voči mladým povinnosť odovzdať im pochodeň nádeje, ktorú Boh dal ako Hebrejom, tak aj kresťanom, aby „nikdy viac“ sily zla nevládli a budúce generácie s Božou pomocou mohli vybudovať spravodlivejší a pokojný svet v ktorom by všetci ľudia mali rovnaké právo na občianstvo.

Môj príhovor ukončím slovami 29. žalmu: „Pán dá silu svojmu ľudu, Pán požehná svoj ľud pokojom“.

Nech sa splní Jeho vôľa!

© Vatikánsky rozhlas, SK