Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 3. augusta 2005

Vatikán: Pápež Benedikt XVI. potom, čo vo štvrtok ukončil čas letného oddychu vo Valle d´Aosta a presťahoval sa do svojho letného sídla v Castel Gandolfo, dnes sa opäť prihovoril k pútnikom na generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. vo Vatikáne.
 
Bolo na nej prítomných vyše 6 tisíc pútnikov z 18 krajín. Témou dnešnej katechézy bol 124. žalm: Pán – ochranca svojho ľudu.
 
Drahí bratia a sestry, po mojej dovolenke, ktorú som prežil vo Valle d´Aosta, pokračujeme vo vysvetľovaní žalmov z modlitby Vešpier. Teraz tu máme výjav žalmu 124, ktorý je súčasťou silnej a sugestívnej zbierky s názvom „Spevy výstupu“, ktorá je ideálnou knihou modlitieb pre pútnika na ceste k Sionu, vo vízii stretnutia s Pánom v chráme (por. Ž 119-133).
 
To nad čím teraz budeme krátko meditovať je múdroslovný text, ktorý vzbudzuje dôveru v Pána a obsahuje krátku modlitbu (por. Ž 124,4). Prvá veta proklamuje istotu toho, „kto dôveruje v Pána“ (cfr. Ž 124,4), a porovnáva ju so „skalnou“ a bezpečnou pevnosťou „vrchu Sion“.
 
Ona je viditeľným dôsledkom prítomnosti Boha, ktorý je „skala, pevnosť, bralo, odpočinok, štít, bašta, mocná spása“, ako potvrdzuje iný žalm (por. Ž 17,3). Aj keď veriaci sa cíti izolovaný a obkľúčený rizikami a nevraživosťou, jeho dôvera môže byť pokojnou.
 
Aj prorok Izaiáš dosvedčuje, že počul tieto slová z Božích úst určené veriacim: „"Hľa ja položím na Sione kameň, kameň vyskúšaný, uholný, vzácny, pevne zasadený. Kto uverí, nezakolíše“ (28,16).
 
Avšak žalmista pokračuje. Dôvera veriaceho má ešte ďalšiu oporu: Pán je takmer utáborený pre obranu svojho ľudu, tak ako vrchy obklopujú Jeruzalem a vytvárajú z neho opevnené mesto s prírodnými baštami (por. Ž 124,2). V Zachariášovom proroctve, Boh hovorí o Jeruzaleme: „A ja, budem mu ohnivým múrom dookola a budem slávou uprostred neho“ (2,9).
 
V tejto atmosfére radikálnej dôvery žalmista ubezpečuje „spravodlivých“. Ich situácia, sama o sebe, môže vzbudzovať ustarostenosť, a to pre panovačnosť ničomníkov, ktorí chcú nastoliť svoje panstvo.
 
Pre spravodlivých by hrozilo aj pokušenie, stať sa spolupáchateľmi zla, aby sa vyhli ťažkým nepríjemnostiam. Avšak Pán ich ochraňuje od útlaku: „Veď žezlo ničomníka nedoľahne na krajinu spravodlivých“ (Ž 124,3), pričom ich chráni pred pokušením „aby nevystierali ruky za neprávosťou“ (ibid).
 
Žalm teda vzbudzuje hlbokú dôveru. Mocne pomáha vzdorovať ťažkým situáciám, keď k vonkajšej kríze, ktorá má svoj dôvod v izolácii, v irónii a v opovrhovaní veriacich, sa pripája vnútorná kríza spočívajúca v strate odvahy, v priemernosti a v únave.
 
Záver Žalmu obsahuje vzývanie adresované Pánovi v prospech „dobrých“ a „úprimných srdcom“ (por. v. 4) a ohlásenie nešťastia pre tých: čo sa na zlé cesty spúšťajú“ (v. 5).
 
Na jednej strane žalmista prosí Pána, aby sa ukázal ako láskavý otec voči spravodlivým a verným, ktorí vysoko držia pochodeň počestnosti života a dobrého svedomia. Na druhej strane, sa očakáva, že sa ukáže ako spravodlivý sudca voči tým, ktorí kráčali na krivolakej ceste zla, ktorej konečným vyústením je smrť.
 
Žalm je spečatením tradičného pozdravu shalom, „pokoj nad Izraelom“. Po-zdrav je rytmicky zladený so slovom Jerushalajim, - Jeruzalem (por. v. 2), mesto ktoré je symbolom pokoja a svätosti.
 
Je to pozdrav ktorý sa stáva prianím nádeje. Jasnejšie ho môžeme vysloviť prostredníctvom slov svätého Pavla: „A nad všetkými, čo sa budú riadiť týmto pravidlom, pokoj a milosrdenstvo, aj nad Božím Izraelom (Gal 6,16).
 
Svätý Augustín vo svojom komentári k tomuto žalmu stavia do protikladu „tých, ktorí sa spúšťajú na zlé cesty“ naproti tým, „ktorí majú srdce úprimné a nevzďaľujú sa od Boha“. Ak prví sú pripojení „k osudu ničomníkov“, aký bude osud tých, „čo majú srdce úprimné?“
 
V nádeji, že on sám spolu so svojimi poslucháčmi bude účastný osudu týchto šťastných, hipolitský biskup sa pýta: „Čo budeme vlastniť? Aké bude naše dedičstvo? Aká naša vlasť? Ako sa bude volať?“
 
A sám dáva odpoveď, keď poukazuje na meno: „Pokoj. Pozdravujeme vás s prianím pokoja. Ohlasujeme vám pokoj. Vrchy prinesú pokoj a na pahorkoch sa rozprestrie spravodlivosť (por. Ž 71,3).
 
Teraz je náš pokoj Kristus: „Veď on je náš pokoj! (Ef 2, 14)“ (Výklad žalmov, IV, Nuova Biblioteca Agostiniana, XXVIII, Roma 1977, p. 105).
 
Svätý Augustín ukončuje s povzbudením, ktoré je zároveň aj prianím: „Sme Božím Izraelom a úpenlivo si zachovávajme pokoj, pretože Jeruzalem znamená pohľad pokoja a my sme Izrael: ten Izrael, nad ktorým je pokoj“ (ibid, p. 107).