Sviatok svätého Ignáca

Rím: Na dnešný deň pripadá sviatok svätého Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej, ktorý zomrel v Ríme 31. júla 1556.

Rehoľa jezuitov sa vyznačuje vysokým počtom svätých a blahoslavených. Mnohí z nich sú mučeníci.

Najbližšie za svätého bude vyhlásený blahoslavený čílsky jezuita, Alberto Hurtado. Stane sa tak 23. októbra tohto roku, v posledný deň Synody biskupov, ktorá prebehne vo večnom meste a bude venovaná Eucharistii. Eucharistii, ktorá v živote budúceho svätého bola ohniskom jeho intenzívneho duchovného života, ktorý okolo seba šíril teplo a svetlo Kristovej lásky. (K 1.1.2005 mala rehoľa 19.850 členov. 13.966 kňazov, 3.051 scholastikov, 1.921 bratov a 909 novicov.)

Zdá sa to možno neuveriteľné, ale túžba ľudí po duchovných veciach, po špiritualite nevymrela ani v dnešnom pretechnizovanom svete poznačenom materializmom a hedonizmom.

Naopak, je živá ba čo viac, narastá a silnie. Túto túžbu sa snažia uspokojovať rôzne rehoľné kongregácie a rády. Spoločnosť Ježišova je medzi nimi na poprednom mieste a to aj napriek silnému poklesu počtu jej členov.

Jezuiti totiž odpovedajú na hlad po špiritualite spôsobmi a prostriedkami, z ktorých osobitne štyri sa ukazujú byť nanajvýš účinné. Sú to: duchovné cvičenia, Apoštolát modlitby, komunity kresťanského života a duchovné vedenie.

Duchovné cvičenia sa uskutočňujú zväčša v osobitných jezuitských domoch, slúžiacich na tento účel. Každá z 85-ich provincií Spoločnosti Ježišovej vlastní aspoň jeden takýto dom a majú ho dokonca aj tie najmenšie ako je napríklad rumunská provincia.

Ich správcovia pri duchovných cvičeniach uplatňujú zvyčajne metódu Sv. Ignáca z Loyoly, ktorá je vysoko oceňovaná nielen v Katolíckej cirkvi, ale aj v protestantskom svete.

Duchovné cvičenia však nie sú výhradnou záležitosťou len Spoločnosti Ježišovej , ale vecou celej Cirkvi. Preto si nemálo diecéz, ale aj iných reholí, ako to je napríklad v Taliansku, zriadilo takéto „domy špirituality“. Počet ľudí, ktorí vo svete prešli skúsenosťou duchovných cvičení je nevyčísliteľný.

Druhý spôsob, ktorý používajú Jezuiti na utíšenie hladu po duchovnom je Apoštolát modlitby.

Je to hnutie, ktoré má už 150 rokov. Zrodilo sa z podnetu poslucháčov jezuitského kolégia vo francúzskom Vals, ktorí si po dokončení štúdia vrúcne želali odísť na misie.

Ich duchovný predstaviteľ, páter František Xaver Gautrelet, našiel riešenie ako zosúladiť horúcu túžbu jeho zverencov po misionárskej činnosti s povinnosťou venovať sa duchovnému životu a štúdiu teológie.

Vysvetlil im, že roky strávené štúdiom by nemali považovať za stratené, že ich túžby po apoštoláte sa môžu plne realizovať aj v modlitbách, v ktorých budú prosiť Boha o spásu všetkých ľudí a v ktorých Mu ponúknu svoju každodennú aktivitu.

Z tohto prvého jadra, vytvoreného jezuitskými študentmi sa potom hnutie postupne šírilo, dozrievalo a obohacovalo sa. K rastu Apoštolátu modlitby prispeli v nemalej miere aj živé skúsenosti so špiritualitou, akých sa dostalo mnohým kresťanom.

Teológovia ho neskôr ešte zdokonalili, pričom im k tomu napomohla aj séria pápežských dokumentov a samotný život Katolíckej cirkvi. Dnes dochádza k znovuobjavovaniu hodnoty modlitby.


Svedčia o tom nové duchovné hnutia - charizmatikov, neokatechumenov, fokolarínov atď., ktoré ak sú na jednej strane reakciou na smäd po špiritualite, na strane druhej dávajú Cirkvi aspekt modernej a otvorenej ustanovizne. Spoločným menovateľom týchto hnutí je biblický výrok: „lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“(Jn 5,5).

Jezuiti, ktorí sú aktívne činní v Apoštoláte modlitby úzko spolupracujú s týmito hnutiami na hasení smädu po špiritualite. Pripájajú sa k nim ženy a muži, ktorí skutočne veria a žijú v presvedčení, že modlitba má obrovskú silu a moc pred Bohom.

Modlitba povznáša človeka k výšinám mysticizmu. Nie náhodou jeden z najväčších nemeckých jezuitských teológov, Karl Rahner, v tejto súvislosti napísal že: „kresťan budúcnosti bude alebo mystik, alebo nebude viac kresťanom“.

Ďalšou formou odpovede na hlad po duchovne sú komunity kresťanského života. Sú to spoločenstvá, ktoré sa inšpirujú vo svojej aktivite špiritualitou sv. Ignáca z Loyoly.

Komunity tohto typu - kedysi ich volali aj „mariánske kongregácie“ – združujú v Európe okolo 8 tisíc osôb. Ich poslaním je oslavovať Boha a jeho veľkosť v každej ľudskej bytosti, napomáhaním jej plnému ľudskému a duchovnému rastu a rozvoju.

Príslušníci týchto komunít sú činní v oblasti sociálnej starostlivosti, pracujú v politických a kultúrnych kruhoch, na univerzitách, poskytujú pomoc chudobným a núdznym.

Mariánske kongregácie, ktoré začali vznikať v jezuitskom prostredí už na konci 16. storočia boli nazývané aj tretími rádmi Spoločnosti Ježišovej. Právne to však nezodpovedá skutočnosti, aj keď sa riadia špiritualitou sv. Ignáca z Loyoly.

Po pravde tieto spoločenstvá totiž fungovali a prekvitali aj samostatne, pretože vždy vychádzali a vychádzajú v ústrety duchovným potrebám ľudí. Najlepším spôsobom utišovania smädu po špiritualite, ktorý pociťuje človek súčasnej doby, je aj dnes duchovné vedenie a usmerňovanie.

Je to mimoriadne dôležitý apoštolát, pretože bez neho by nemohli vyvierať nové pramene tak prepotrebných kňazských povolaní, ktorých poslaním je pomáhať ľuďom postihnutým sekularizáciou, znovu nájsť Boha a duchovný rozmer ich života.

O každom jezuitovi by malo platiť, tak ako tomu bolo v minulosti, že je dobrým duchovným vodcom veriacich ľudí. Tí, čo pomocou takéhoto vedenia napredujú na ceste k plnému kresťanskému životu začnú časom doslova túžiť po účasti na trojdňových, celotýždenných a niekedy, zvlášť ak ide o kňazov, aj celomesačných duchovných cvičeniach.

Pobyty s duchovnými cvičeniami v domoch špirituality, ktoré vedú jezuiti - a tí sú na ne špecialisti - sa ukazujú byť najuprednostňovanejšími zo strany osôb pociťujúcich potrebu duchovného vedenia, a usmerňovania.

Rozkvet špirituality, ktorý možno pozorovať aj dnes, na začiatku XXI. storočia je nádejou pre budúcnosť Cirkvi a sveta. Aj napriek znameniam a gestám, ktoré by mohli našepkávať nedôveru, dáva dôvod k utvrdzovaniu sa v presvedčení, že Boh môže pôsobiť na srdcia neodolateľným spôsobom, pretože, ako hovorí prorok Izaiáš:

„Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil a Jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul“. (Iz 59,1)

František Sočufka SJ