Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 6. júla 2005

Vatikán: Na dnešnej generálnej audiencii bolo prítomných vyše 15 tisíc pútnikov z 19 krajín. Témou dnešnej katechézy bol Chválospev na milosť vykúpenia z listu Efezanom.
 
Tento hymnus z listu Efezanom (Ef 1,3-14), ktorý sa opakuje v modlitbe Vešpier každý týždeň, je chválospevom adresovaným Bohu Otcovi. Jeho priebeh vymedzuje rozličné etapy plánu spásy, ktorý sa uskutočňuje prostredníctvom činnosti Krista.
 
V centre chválospevu zaznieva grécke slovo „mysterion“, termín, ktorý sa zvyčajne spája so slovesami zjavenia: zjaviť, poznať, ukazovať. Toto je totiž veľký tajomný plán, ktorý Otec uchovával v sebe samom od večnosti (por. v. 9) a ktorý sa rozhodol uskutočniť a zjaviť „v plnosti času“ (por. v. 10) v Ježišovi Kristovi, svojom Synovi.
 
Etapy tohto plánu sú výrazne vyjadrené v Chválospeve v spásonosných skutkoch Boha, skrze Krista v Duchu Svätom. Otec si nás vyberá predovšetkým preto, aby sme kráčali svätí a nepoškvrnení v láske (por. v. 4), a potom nás predurčuje stať sa jeho synmi. (por. vv. 5-6)
 
Okrem toho nás vykupuje a odpúšťa nám hriechy (por. vv. 7-8), plne nám zjavuje tajomstvo spásy v Kristovi. (por. vv. 9-10) Nakoniec nám darúva večné dedičstvo, (por. vv. 11-12) ponúkajúc nám závdavok daru Ducha Svätého v očakávaní konečného vzkriesenia (por. vv. 13-14).
 
Mnohonásobné sú teda spásonosné udalosti, ktoré za sebou nasledujú v priebehu hymnu. Zaťahujú pritom tri Osoby Najsvätejšej Trojice: začína sa Otcom, ktorý je iniciátorom a zvrchovaným tvorcom plánu spásy, upiera sa pohľad na Syna, ktorý realizuje plán uprostred dejín, prichádza sa k Duchu Svätému, ktorý vtláča svoju „pečať“ celému dielu spásy.
 
My sa teraz na krátko zastavíme pri prvých dvoch etapách, totiž pri svätosti a pri prijatí za jeho adoptívne deti (por. vv. 4-6).
 
Prvé božie gesto, zjavené a uskutočnené v Kristovi, je vyvolenie veriacich, ovocie slobodnej a nezištnej Božej iniciatívy. Na počiatku, teda „pred stvorením sveta” (v.4), v Božej večnosti, milosť božia je pripravená začať pôsobiť. Obsahom tohto povolania je „svätosť“, ktorá je účasťou na transcendentnej čistote božského Bytia a na intímnej podstate „lásky“, lebo „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16).
 
Agapé sa tak stáva našou hlbokou morálnou skutočnosťou. Sme teda povýšení na posvätnú a životnú úroveň - horizont samého Boha.
 
V tejto línii sa postupuje k ďalšej etape, ktorá je tiež kontemplovaná v Božom pláne od večnosti: naše „predurčenie“ za adoptívnych božích synov.
 
Pavol na inom mieste oslavuje (por. Gal 4,5, Rim 8,15.23) toto vznešené postavenie detí, ktoré zahŕňa bratstvo s Kristom, ktorý jediný je Synom Božím - par excellence - „prvorodený medzi mnohými bratmi“ (Rim 8,29) a takisto intímnosť vo vzťahu k nebeskému Otcovi, keď ho môžeme vzývať ako Abba - „drahý otec“, v spontánnom vzťahu lásky.
 
Sme teda v prítomnosti nesmierneho daru, ktorý sa stal možným, z božej „slobodnej vôle“ a z „milosti“, ktorá je žiarivým prejavom lásky, ktorá zachraňuje.
 
Na záver sa zastavme pri veľkom milánskom biskupovi, svätom Ambrózovi, ktorý v jednom zo svojich listov komentuje slová Listu apoštola Pavla Efezanom, sústreďujúc sa práve na bohatý kristologický obsah nášho hymnu.
 
Podčiarkuje predovšetkým prehojnosť milosti, ktorou nás Boh prijal za svojich adoptovaných synov v Kristovi Ježišovi.
 
„Netreba pochybovať, že údy sú spojené so svojou hlavou, predovšetkým preto, lebo od počiatku sme boli predurčení, aby sme sa stali adoptovanými synmi božími, skrze Ježiša Krista“ (XVI. list Ireneovi, 4: SAEMO, XIX, Milano-Roma 1988, p. 161.).
 
Svätý milánsky biskup pokračuje vo vlastnej úvahe a poznamenáva:
„Kto je bohatý, ak nie sám Boh, stvoriteľ všetkých vecí?“ A uzatvára: „Ale je omnoho viac bohatý na milosrdenstvo, pretože všetkých vykúpil a – ako pôvodca, prirodzenosti – premenil nás, ktorí sme podľa prirodzenosti tela boli synmi hnevu a vydaní na trest, aby sme boli synmi pokoja a lásky.“ (ibidem, n. 7, p. 163).