Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 8. júna 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 35 tisíc pútnikov z 25 krajín. Témou katechézy bol 110. žalm, Veľké diela Pánove.
 
Drahí bratia a sestry, dnes fúka vietor a vietor je vo Svätom Písme symbolom Ducha Svätého...
 
Práve sme si vypočuli 110. žalm. V tomto hymne chvály a vďaky sa stretávajú mnohé slová, ktoré definujú vlastnosti Boha a jeho dielo spásy.
 
Hovorí sa o nežnosti, spravodlivosti, moci, o pravde, o správnosti, vernosti, o zmluve, o dielach, o zázračných skutkoch, dokonca o „pokrme, ktorý nám dáva, a napokon o jeho slávnom mene, to jest, o jeho osobe.
 
Modlitba je teda kontemplácia tajomstva Boha a nádherných skutkov, ktoré koná v dejinách spásy.
 
Žalm začína slovom vďaky, ktorá vychádza nielen zo srdca modliaceho sa, ale z celého liturgického zhromaždenia. (por. v. 1) Predmet tejto modlitby, ktorá zahŕňa aj obrad vďakyvzdávania, je vyjadrený slovom diela (por. vv. 2.3.6.7).
 
Tieto poukazujú na Pánove spásonosné zásahy ako prejavy jeho spravodlivosti. Je to termín, ktorý v biblickom jazyku znamená predovšetkým lásku, ktorá prináša spásu.
 
Centrálna časť žalmu sa stáva tak oslavou zmluvy, najvnútornejším spojením, ktoré spája Boha s jeho ľudom. Obsahuje v sebe celú sériu charakteristík.
 
Hovorí sa tu o „milosrdenstve a zhovievavosti“ (por. v. 4) v zmysle veľkého zvolania na Sinaji: „Pán, Pán je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. (Ex 34,6).
 
„Milosrdenstvo“ je Božia milosť, ktorá obklopuje a premieňa verných, zatiaľ čo „zhovievavosť“ je v hebrejskom origináli vyjadrená typickým termínom, ktorý odkazuje na „materinské vnútro“ Pána, ktoré je ešte milosrdnejšie ako jednej matky. (por. Iz 49,15).
 
Toto spojenie v láske zahŕňa základný dar pokrmu, a teda života (por. Ž 110,5), ktorý v kresťanskom ponímaní naznačuje Eucharistiu, ako hovorí svätý Hieronym: Ak nám Pán pre život dal chlieb, ktorý zostúpil z neba, ak sme ho hodní, živme sa ním!“ (Breviarium in Psalmos, 110: PL XXVI, 1238-1239).
 
Je tu potom aj dar zeme, „dedičstvo pohanov“, (Ž 110,6) ktoré pripomína veľkú udalosť Exodu, kde sa Boh zjavil ako Boh oslobodenia. Stručne teda povedané, hlavnú myšlienku tohto spevu je treba hľadať v téme osobitnej zmluvy medzi Pánom a jeho ľudom, ako to priamo hovorí 9. verš: „Zmluvu uzavrel naveky.“
 
Záver 110. žalmu je potvrdený kontempláciou Božej, Pánovej tváre, ktorá je tu predstavená skrze jeho „meno“, sväté a nadprirodzené. Citujúc múdroslovné príslovie (por. Pr 1,7; 9,10; 15,33), žalmista pozýva každého veriaceho, aby sa cvičil v „bohabojnosti“ (Ž 110,10), lebo v nej začína skutočná múdrosť.
 
Toto slovo nevyjadruje strach a teror, ale vážnu a úprimnú úctu voči Bohu, Osloboditeľovi. A ak prvé slová žalmu boli vzdaním vďaky, posledné sú vyjadrením chvály. Tak ako spásonosná spravodlivosť Pána „trvá naveky“ (v. 3), tak vďačnosť modliaceho sa nepozná koniec a naveky sa ozýva v modlitbe.“ (v. 10)
 
Na záver našej úvahy spojme sa s cirkevnou tradíciou prvých kresťanských storočí v záverečnom verši s jeho slávnym vyhlásením. V Biblii sa nachádza aj na inom mieste: „bohabojnosť je počiatok múdrosti.“ (por. Pr 1,7): (Ž 110,10).
 
Autor Barsanufius z Gazy v prvej polovici VI. storočia ho takto komentuje: Čo je princípom múdrosti, ak nie odmietať všetko, čo Boh nenávidí? A ako to človek môže odmietnuť? Iba tak, že sa predtým poradí a že mlčí vtedy, keď netreba hovoriť, a že sám seba považuje za blázna, hlupáka, slovom za úplnú nulu.“ (Epistolario, 234: Collana di testi patristici, XCIII, Roma 1991, pp. 265-266).
 
Ján Kassián, ktorý žil na prelome 4. a 5. storočia chcel spresniť, že „medzi láskou, ktorej nič nechýba a nedokonalou láskou je veľký rozdiel. Tá prvá je pokladom múdrosti a vedy, kým tá druhá iba jej začiatkom, lebo má v sebe aj myšlienku trestu, a preto nemá miesto v srdci dokonalých, ktoré musí naplniť plnosť lásky. (Conferenze ai monaci, 2,11,13: Collana di testi patristici, CLVI, Roma 2000, p. 29). A bojazlivé obavy tak ustúpia dokonalej bázni, ktorá je darom Ducha Svätého.