Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 15. júna 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 32 tisíc pútnikov z 18 krajín. Témou katechézy bol 122. žalm, Dôvera ľudu spočíva v Pánovi.
 
Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.
Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov, ako oči služobníc hľadia na ruky svojej panej, tak hľadia naše oči na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.
Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo už máme dosť pohŕdania; lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.

 
Drahí bratia a sestry!
 
Pán Ježiš v evanjeliu potvrdzuje, že oko je symbolom výrazu najvnútornejšieho bytia človeka, lebo je zrkadlom duše. A aj 122. žalm, ktoré sme si teraz vypočuli, hovorí o výmene pohľadov. Veriaci človek dvíha svoj zrak k Pánovi a čaká Božiu reakciu, aby prijal toto gesto lásky, jeho dobroprajný pohľad.
 
V Žaltári sa často hovorí o pohľade Najvyššieho, ktorý sa skláňa nad ľudí, aby videl, či existuje nejaký rozumný človek, ktorý by hľadal Boha (Ž 13,2) Žalmista, ako sme počuli, používa obraz sluhu a služobnice, ktorí od neho očakávajú oslobodzujúce rozhodnutie.
 
Aj keď scéna je spojená so svetom antiky a jeho sociálnymi štruktúrami, myšlienka je jasná a dôležitá: tento obraz z antického sveta Orientu chce vyzdvihnúť vzťah chudobného, nádej utlačovaného a ochotu spravodlivého vo vzťahu k Pánovi.
 
Modliaci sa je v očakávaní, že Božie ruky sa pohnú, lebo vždy konajú spravodlivo. Modliaci sa človek preto v žaltári často dvíha svoj pohľad k Pánovi plný nádeje: „Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána, veď on mi vyslobodzuje nohy z osídel.“ (Ž 24,15), zatiaľ čo „unavili sa mi oči, čo tak vyzerám svojho Boha.“ (Ž 68,4)
 
122. žalm je prosbou veriaceho, kde sa jeho hlas spája s celým spoločenstvom. Ako vidíme, v žalmista prechádza z prvej osoby jednotného čísla – „oči dvíham k tebe“ do množného čísla, kde hovorí: naše oči hľadia na Pána, nášho Boha, kým sa nezmiluje nad nami.“
 
Je tu vyjadrená nádej, že Pánove ruky sa otvoria, aby z nich vyšli dary spravodlivosti a slobody.
 
Spravodlivý očakáva, že pohľad Boha sa zjaví v celej svojej nežnosti a dobrote, ako čítame v starodávnom požehnaní v knihe Numeri: „Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Num 6,25-26).
 
Aký dôležitý je láskavý pohľad Boha, sa ukazuje v druhej časti žalmu, ktorú charakterizuje invokácia: Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami.“ (Ž 122,3)
Nadväzuje na záver prvej časti, kde sa znovu zdôrazňuje očakávanie plné dôvery, „kým sa Pán, náš Boh, nezmiluje nad nami.“ (v. 2).
 
Veriaci potrebujú Boží zásah, lebo sú v ťažkej situácii pohŕdania a výsmechu zo strany panovačných, pyšných ľudí. Žalmista tu teraz používa obraz nasýtenia: „ lebo naša duša má už dosť výsmechu boháčov a pohŕdania pyšných.“ (vv. 3-4).
 
Proti tradičnej biblickej nasýtenosti chlebom a rokmi, ktorá je považovaná za znamenie Božieho požehnania, stojí teraz neznesiteľná nasýtenosť vytváraná nadmerným bremenom pokorenia. Kvôli tomu spravodliví zverili svoje záležitosti Pánovi a on neostáva ľahostajný k očiam tých, čo úpenlivo prosia o pomoc, vypočuje ich prosby a ich nádej nesklame.
 
Napokon sa započúvajme do slov sv. Ambróza, ktorý v žalmistovom duchu básnicky oslavuje Božie dielo, ktoré sa k nám dostáva v Ježišovi, našom Spasiteľovi:
 
„Kristus je pre nás všetko. On je lekár, ak si chceš vyliečiť rany. Ak ťa spaľuje horúčka, on je fontánou ovlažujúcej vody; keď ťa nespravodlivo utláčajú on je spravodlivosť. Ak potrebuješ pomoc, on je sila. Ak sa bojíš smrti, on je život. Ak túžiš po nebi, on je doň cestou. Ak utekáš pred tmou, on je svetlo. Ak hľadáš pokrm, on ťa nasýti.
(La verginità, 99: SAEMO, XIV/2, Milano-Roma 1989, p. 81).