Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 25. mája 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 27 tisíc pútnikov z 19 krajín. Témou katechézy bol 115. žalm Vzdávanie vďaky v chráme.
 
115. žalm, ktorý sme sa práve pomodlili, sa v kresťanskej tradícii vždy používal, už od čias svätého Pavla. Keď píše kresťanom do Korintu, cituje jeho začiatok z gréckeho prekladu Septuaginty: „Uveril som, a preto som povedal, aj my veríme, a preto hovoríme.“ (2 Kor 4,13).
 
Apoštol sa cíti duchovne blízko žalmistovi vo veľkej dôvere a v úprimnom svedectve, napriek utrpeniam a ľudským slabostiam.
 
Keď píše Rimanom, použije 2. verš žalmu a naznačí aký je protiklad medzi verným Bohom a nezodpovedným človekom: „Nech sa ukáže, že Boh je pravdivý a všetci ľudia klamú.“
 
Následná tradícia zmenila tento spev v oslavu mučeníctva (por. ORIGENE, Esortazione al martirio, 18: Testi di Spiritualità, Milano 1985, pp. 127-129), preto lebo vyjadruje tvrdenie, že „v Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. (por. Ž 115, 15).
 
Urobila z neho aj eucharistický text, ak vezmeme do úvahy, že hovorí o „kalichu spásy“, ktorý dvíha žalmista keď vzýva Pánovo meno. (por. v. 13)
 
Tento kalich je v kresťanskej tradícii stotožnený s „kalichom požehnania“ (por. 1 Kor 10,16), a kalichom „Novej zmluvy.“ (por. 1 Kor 11,25; Lk 22,20) Sú to výrazy, ktoré v Novom zákone odkazujú práve na Eucharistiu.
 
V hebrejskom origináli 115. žalm tvorí spoločnú skladbu s predchádzajúcim žalmom 114. Obidva sú vzdávaním vďaky Pánovi, ktorý vyslobodzuje z nebezpečenstva smrti.
 
Náš text pripomína minulosť plnú úzkosti. Modliaci sa človek pochodeň viery držal vysoko, aj keď jeho pery poznačila horkosť zúfalstva a nešťastia. (por. Ž 115,10). Okolo totiž sa dvíhala akoby ľadová stena nenávisti a klamstva, lebo blížny sa ukázal ako neverný a klamár (por. v. 11).
 
Prosba sa však mení na vďaku, lebo Pán pozdvihol svojho verného z tmavého víru klamstva (por. v. 12).
 
Modliaci sa človek sa teda pripravuje priniesť obetu vďaky, v rámci ktorej sa bude piť obradný kalich, posvätný pohár, ktorý je znamením uznania za oslobodenie (por. v. 13).
 
A teda liturgia je privilegovaným mies-tom, kde sa vzdáva chvála a vďaka Bohu Spasiteľovi.
 
A naozaj, vidíme tu jasnú narážku nielen na obrad obety, ale aj na zhromaždenie „celého ľudu“, pred ktorým modliaci sa človek plní sľub a svedčí o svojej viere (por. v. 14).
 
Je to práve pri tejto príležitosti, keď veriaci ďakuje a vie, že aj keď je smrť už blízko, Pán sa nad ním s láskou skláňa. Boh nie je ľahostajný voči dráme svojho stvorenia, ale láme jej okovy (por. v. 16).
 
Modliaci sa človek zachránený od smrti sa cíti Pánov „služobník“, „syn jeho služobnice“ (ibidem). Je to pekný východný výraz, ktorým je povedané to, že sa narodil v tom istom dome ako jeho pán.
 
Žalmista ponížene a s radosťou vyznáva, že patrí Božiemu domu, k rodine jeho stvorení, ktoré s ním spája láska a vernosť.
 
Žalm končí opätovným zdôraznením vďaky, ktorá sa bude sláviť v chráme. (por. vv. 17-19). Modlitba žalmistu tak dostane komunitný ráz a jeho osobný príbeh sa vyrozprávaním stane povzbudením k viere a láske k Pánovi.
 
Na pozadí už však vidíme, ako prichádza Boží ľud a ďakuje Pánovi života, ktorý neopúšťa spravodlivého v tmavej noci bolesti a smrti, ale vedie ho k nádeji a životu.
 
Našu úvahu zakončíme slovami svätého Bazila Veľkého, ktorý v homílii o 115. žalme takto komentuje otázku a odpoveď, ktorú tento žalm obsahuje: „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal? Vezmem kalich spásy.
 
Žalmista pochopil mnohé dary, ktoré dostal od Boha: že k bytiu bol povolaný z nebytia, že bol stvárnený zo zeme a že dostal rozum..., že si uvedomil Boží plán spásy v prospech ľudského rodu a uznal, že Pán dal seba samého ako výkupné za všetkých nás.
 
Zostáva však v neistote a hľadá zo všetkých síl a možností, čo darovať Pánovi, aby sa mu zavďačil. Čo teda môžem dať Pánovi? Nie obety, ani holokausty,... ale celý svoj vlastný život.
 
Preto hovorí: Vezmem kalich spásy, a nazýva ním námahu v duchovnom boji, odolávanie hriechu až po smrť. To práve učil Spasiteľ v evanjeliu: Otče, ak je to možné nech ma minie tento kalich, a učeníkom zdôraznil: Môžete piť z kalicha, ktorý budem piť ja? čo jasne naznačovalo smrť, ktorú prijal za spásu sveta.“ (PG XXX, 109).