Vatikán: Pápež Benedikt XVI. v Bazilike svätého Petra v nedeľu vysvätil prvých
21 kňazov pre Rímsku diecézu.
Iba osem z nich pochádza z Ríma, ďalší traja
boli Taliani a zvyšných desať pochádza z rozličných krajín sveta od Južnej Ameriky
cez Afriku až po Rumunsko. Najstarší má 50 a najmladší 25 rokov.
Svätý Otec
v homílii okrem iného povedal:
Prvé čítanie a evanjelium turíčnej nedele nám
ponúkajú dva veľké obrazy úlohy a poslania Ducha Svätého. Čítanie zo Skutkov apoštolov
hovorí, ako Duch Svätý v deň Turíc v znamení silného vetra a ohňa, vtrhol do modliacej
sa komunity Ježišových učeníkov a položil tak základ Cirkvi.
Pre Izrael sa
slávnosť Turíc, slávnosť úrody, stala slávnosťou, ktorá pripomínala pamiatku uzatvorenia
zmluvy na Sinaji, kde Boh ľudu ukázal svoju prítomnosť vo vetre a ohni a potom im
dal dar svojho zákona, desať prikázaní.
Iba tak sa naplnila udalosť vyslobodenia
začatá Exodom z Egypta. Ľudská sloboda je vždy slobodou zdieľanou s druhými, je spoločenstvom
slobody. Iba v usporiadanej harmónii slobôd, ktorá ukazuje každému vlastné prostredie,
môže vládnuť spoločná sloboda.
Preto dar zákona na Sinaji nebol obmedzením
alebo zrušením slobody, ale základom skutočnej slobody. A pretože spravodlivý ľudský
poriadok môže vládnuť iba vtedy, keď pochádza od Boha a zjednocuje ľudí v smerovaní
k Bohu, k riadnemu usporiadaniu ľudských slobôd, prikázania, ktoré dáva sám Boh nemôžu
chýbať. Izrael sa naplno stal Božím ľudom práve vďaka zmluve s Bohom na Sinaji.
Toto
stretnutie s ním preto môžeme považovať za základ a záruku jeho existencie ako ľudu.
Vietor a oheň, čo zasiahli komunitu Ježišových učeníkov, zhromaždených vo Večeradle,
sú ďalším rozvinutím tejto udalosti na Sinaji a dali jej nový rozmer.
V tento
deň sa v Jeruzaleme, ako hovoria Skutky apoštolov, nachádzali „Židia, nábožní ľudia
zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (Sk 2,5). A tu zrazu sa prejavil charakteristický
dar Ducha Svätého: všetci rozumeli slovám apoštolov: „každý ich počul hovoriť svojím
jazykom.“ (Sk 2,6).
Duch Svätý dáva dar porozumenia a prekonáva rozdelenie
začaté v Babylone, zmätok sŕdc, ktorý postavil jedných proti druhým, a otvára tak
hranice. Boží ľud, ktorý na Sinaji dostal svoju prvú štruktúru, je teraz rozšírený
tak, že už nepozná nijaké hranice.
Nový Boží ľud, Cirkev, je ľudom, ktorý
pochádza zo všetkých národov. Cirkev už od svoj počiatku je katolícka, to je jej najhlbšia
podstata.
Svätý Pavol vysvetľuje a zdôrazňuje túto skutočnosť v druhom čítaní,
keď hovorí: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme
v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom.“
(1 Kor 12,13).
Cirkev sa musí stávať vždy a opäť tým, čím už je: musí otvárať
hranice medzi národmi a búrať prekážky medzi triedami a rasami. Nikto nesmie byť v
nej zabudnutý a opovrhovaný.
V Cirkvi sú iba slobodní bratia a sestry Ježiša
Krista. Vietor a oheň Ducha Svätého musia neprestajne otvárať tieto hranice, ktoré
my ľudia stále ešte medzi sebou staviame. Musíme nestále sa vzďaľovať od Babylonskej
veže, od uzavretosti seba samých, smerom k Turíciam.
Musíme preto pokračovať
v modlitbe, aby nás Duch Svätý otvoril, aby nám daroval milosť pochopenia, aby sme
sa tak stali Božím ľudom pochádzajúcim zo všetkých národov.
Zdôrazňuje nám
to aj svätý Pavol: V Kristovi, ktorý ako jediný chlieb nás všetkých živí v Eucharistii
a priťahuje nás k sebe vo svojom tele pribitom na kríži, sa musíme stať jedným telom
a jedným duchom.
Druhý obraz zoslania Ducha Svätého, ktorý nachádzame v evanjeliu,
je oveľa viac konkrétnejší a práve preto nám umožňuje pochopiť celú veľkosť udalosti
Turíc.
Zmŕtvychvstalý Pán vchádza cez zatvorené dvere na miesto, kde boli
zhromaždení učeníci a dvakrát ich pozdravuje slovami: „Pokoj vám!“ My však neustále
zatvárame svoje dvere, lebo chceme byť v bezpečí a nechceme byť druhými i samým Pánom
Bohom rušení. Preto môžeme stále prosiť Pána len o to, aby on prišiel k nám a prekonal
naše uzavretie a priniesol nám svoj pozdrav: „Pokoj vám“.
Tento pozdrav Pána
je mostom, ktorý on stavia medzi nebom a zemou. On po ňom zostupuje k nám a my po
tomto moste pokoja môžeme vystúpiť až k nemu. Po tomto moste, vždy spolu s ním, aj
my musíme prísť až k blížnemu, až k tomu, ktorý nás potrebuje.
Práve keď sa
ponížime s Kristom, povýšime sa až k nemu, až k Bohu: Boh je láska a preto zostúpenie
a poníženie, ktoré si vyžaduje láska, je zároveň skutočným výstupom. Práve tým, že
sa ponížime, dosiahneme výšku Ježiša Krista, skutočnú výšku ľudského bytia.
Drahí
kandidáti kňazskej služby! Týmto spôsobom sa posolstvo Turíc obracia priamo na vás.
Turíčna scéna Jánovho evanjelia hovorí o vás a k vám. Každému z vás, a veľmi osobným
spôsobom, Pán hovorí: Pokoj vám – pokoj tebe.
Keď to Pán hovorí, nedaruje
niečo, ale daruje seba samého. V skutočnosti on sám je pokoj (Ef 2,14). V tomto pozdrave
Pána môžeme vidieť tiež povolanie k veľkému tajomstvu viery, k Najsvätejšej Eucharistii,
kde nám Pán Ježiš neustále darúva samého seba, a tým aj svoj skutočný pokoj.
Tento
pozdrav s tak stáva centrom vášho kňazského poslania: Pán vám zveruje tajomstvo tejto
sviatosti. V jeho mene môžete povedať: Toto je moje telo – toto je moje krv.
Nechajte
sa vždy pritiahnuť k Najsvätejšej Eucharistii, ku spoločenstvu života s Kristom. Považujte
jej dôstojné slávenie za stredobod každého vášho dňa. Veďte vždy ľudí k tomuto tajomstvu.
Pomáhajte im, aby s ním vychádzali do sveta a tak šírili Kristov pokoj.
V
evanjeliu sme počuli aj ďalšie Kristove slová: „Ako Otec poslal mňa, tak posielam
ja vás“ (Jn 20,21). Kristus to hovorí veľmi osobne každému z vás. Kňazskou vysviackou
dostanete podiel na poslaní apoštolov.
Duch Svätý je vietor, ale nie bez smeru
a prejavuje sa práve pokračovaním v poslaní, vo sviatosti kňazstva, v ktorej ide ďalej
služba apoštolov. Skrze túto službu ste zaradení do veľkého zástupu tých, čo počnúc
Turícami dostali apoštolské poslanie.
Ste včlenení do spoločenstva kňazov,
do spoločenstva so svojím biskupom i s nástupcom svätého Petra, ktorý tu v Ríme je
aj vaším biskupom. Všetkých nás spája poslušnosť voči Kristovmu slovu, slovu toho,
ktorý nám dáva pravú slobodu, lebo nás vedie k slobode a k širokým horizontom pravdy.
Tak
ako Pán vyšiel od Otca a daroval nám svetlo, život a lásku, tak aj naše poslanie musí
bez prestania pokračovať, aby sme prinášali Kristovu radosť všetkým, najmä trpiacim,
pochybujúcim a blúdiacim.
Napokon, je tu moc odpúšťať hriechy. Sviatosť zmierenia
je jeden zo vzácnych pokladov Cirkvi, lebo len v odpustení sa uskutočňuje ozajstná
obnova sveta. Nič sa nemôže na svete zlepšiť, pokiaľ zlo nie je prekonané. A zlo môžeme
premôcť len odpustením.
Toto odpustenie však musí byť účinné, a to nám môže
dať iba Pán. Je to odpustenie, ktoré nevzďaľuje zlo iba slovami, ale ho sku-točne
pretvára. A to sa môže stať len utrpením. Stalo sa tak vďaka láske Krista, od ktorého
sme dostali moc odpúšťať.
Drahí kandidáti kňazskej služby! Zverujem vás láske
Matky Pána. Urobte to, čo svätý Ján, ktorý ju prijal do vlastného srdca. Dajte sa
neustále obnovovať jej materinskou láskou a učte sa od nej milovať Krista. Pán nech
žehná vašu kňazskú cestu! Amen.