Benedikt XVI. vysvätil 21 kňazov Rímskej diecézy

Vatikán: Pápež Benedikt XVI. v Bazilike svätého Petra v nedeľu vysvätil prvých 21 kňazov pre Rímsku diecézu.
 
Iba osem z nich pochádza z Ríma, ďalší traja boli Taliani a zvyšných desať pochádza z rozličných krajín sveta od Južnej Ameriky cez Afriku až po Rumunsko. Najstarší má 50 a najmladší 25 rokov.
 
Svätý Otec v homílii okrem iného povedal:
 
Prvé čítanie a evanjelium turíčnej nedele nám ponúkajú dva veľké obrazy úlohy a poslania Ducha Svätého. Čítanie zo Skutkov apoštolov hovorí, ako Duch Svätý v deň Turíc v znamení silného vetra a ohňa, vtrhol do modliacej sa komunity Ježišových učeníkov a položil tak základ Cirkvi.
 
Pre Izrael sa slávnosť Turíc, slávnosť úrody, stala slávnosťou, ktorá pripomínala pamiatku uzatvorenia zmluvy na Sinaji, kde Boh ľudu ukázal svoju prítomnosť vo vetre a ohni a potom im dal dar svojho zákona, desať prikázaní.
 
Iba tak sa naplnila udalosť vyslobodenia začatá Exodom z Egypta. Ľudská sloboda je vždy slobodou zdieľanou s druhými, je spoločenstvom slobody. Iba v usporiadanej harmónii slobôd, ktorá ukazuje každému vlastné prostredie, môže vládnuť spoločná sloboda.
 
Preto dar zákona na Sinaji nebol obmedzením alebo zrušením slobody, ale základom skutočnej slobody. A pretože spravodlivý ľudský poriadok môže vládnuť iba vtedy, keď pochádza od Boha a zjednocuje ľudí v smerovaní k Bohu, k riadnemu usporiadaniu ľudských slobôd, prikázania, ktoré dáva sám Boh nemôžu chýbať. Izrael sa naplno stal Božím ľudom práve vďaka zmluve s Bohom na Sinaji.
 
Toto stretnutie s ním preto môžeme považovať za základ a záruku jeho existencie ako ľudu. Vietor a oheň, čo zasiahli komunitu Ježišových učeníkov, zhromaždených vo Večeradle, sú ďalším rozvinutím tejto udalosti na Sinaji a dali jej nový rozmer.
 
V tento deň sa v Jeruzaleme, ako hovoria Skutky apoštolov, nachádzali „Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ (Sk 2,5). A tu zrazu sa prejavil charakteristický dar Ducha Svätého: všetci rozumeli slovám apoštolov: „každý ich počul hovoriť svojím jazykom.“ (Sk 2,6).
 
Duch Svätý dáva dar porozumenia a prekonáva rozdelenie začaté v Babylone, zmätok sŕdc, ktorý postavil jedných proti druhým, a otvára tak hranice. Boží ľud, ktorý na Sinaji dostal svoju prvú štruktúru, je teraz rozšírený tak, že už nepozná nijaké hranice.
 
Nový Boží ľud, Cirkev, je ľudom, ktorý pochádza zo všetkých národov. Cirkev už od svoj počiatku je katolícka, to je jej najhlbšia podstata.
 
Svätý Pavol vysvetľuje a zdôrazňuje túto skutočnosť v druhom čítaní, keď hovorí: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ (1 Kor 12,13).
 
Cirkev sa musí stávať vždy a opäť tým, čím už je: musí otvárať hranice medzi národmi a búrať prekážky medzi triedami a rasami. Nikto nesmie byť v nej zabudnutý a opovrhovaný.
 
V Cirkvi sú iba slobodní bratia a sestry Ježiša Krista. Vietor a oheň Ducha Svätého musia neprestajne otvárať tieto hranice, ktoré my ľudia stále ešte medzi sebou staviame. Musíme nestále sa vzďaľovať od Babylonskej veže, od uzavretosti seba samých, smerom k Turíciam.
 
Musíme preto pokračovať v modlitbe, aby nás Duch Svätý otvoril, aby nám daroval milosť pochopenia, aby sme sa tak stali Božím ľudom pochádzajúcim zo všetkých národov.
 
Zdôrazňuje nám to aj svätý Pavol: V Kristovi, ktorý ako jediný chlieb nás všetkých živí v Eucharistii a priťahuje nás k sebe vo svojom tele pribitom na kríži, sa musíme stať jedným telom a jedným duchom.
 
Druhý obraz zoslania Ducha Svätého, ktorý nachádzame v evanjeliu, je oveľa viac konkrétnejší a práve preto nám umožňuje pochopiť celú veľkosť udalosti Turíc.
 
Zmŕtvychvstalý Pán vchádza cez zatvorené dvere na miesto, kde boli zhromaždení učeníci a dvakrát ich pozdravuje slovami: „Pokoj vám!“ My však neustále zatvárame svoje dvere, lebo chceme byť v bezpečí a nechceme byť druhými i samým Pánom Bohom rušení. Preto môžeme stále prosiť Pána len o to, aby on prišiel k nám a prekonal naše uzavretie a priniesol nám svoj pozdrav: „Pokoj vám“.
 
Tento pozdrav Pána je mostom, ktorý on stavia medzi nebom a zemou. On po ňom zostupuje k nám a my po tomto moste pokoja môžeme vystúpiť až k nemu. Po tomto moste, vždy spolu s ním, aj my musíme prísť až k blížnemu, až k tomu, ktorý nás potrebuje.
 
Práve keď sa ponížime s Kristom, povýšime sa až k nemu, až k Bohu: Boh je láska a preto zostúpenie a poníženie, ktoré si vyžaduje láska, je zároveň skutočným výstupom. Práve tým, že sa ponížime, dosiahneme výšku Ježiša Krista, skutočnú výšku ľudského bytia.
 
Drahí kandidáti kňazskej služby! Týmto spôsobom sa posolstvo Turíc obracia priamo na vás. Turíčna scéna Jánovho evanjelia hovorí o vás a k vám. Každému z vás, a veľmi osobným spôsobom, Pán hovorí: Pokoj vám – pokoj tebe.
 
Keď to Pán hovorí, nedaruje niečo, ale daruje seba samého. V skutočnosti on sám je pokoj (Ef 2,14). V tomto pozdrave Pána môžeme vidieť tiež povolanie k veľkému tajomstvu viery, k Najsvätejšej Eucharistii, kde nám Pán Ježiš neustále darúva samého seba, a tým aj svoj skutočný pokoj.
 
Tento pozdrav s tak stáva centrom vášho kňazského poslania: Pán vám zveruje tajomstvo tejto sviatosti. V jeho mene môžete povedať: Toto je moje telo – toto je moje krv.
 
Nechajte sa vždy pritiahnuť k Najsvätejšej Eucharistii, ku spoločenstvu života s Kristom. Považujte jej dôstojné slávenie za stredobod každého vášho dňa. Veďte vždy ľudí k tomuto tajomstvu. Pomáhajte im, aby s ním vychádzali do sveta a tak šírili Kristov pokoj.
 
V evanjeliu sme počuli aj ďalšie Kristove slová: „Ako Otec poslal mňa, tak posielam ja vás“ (Jn 20,21). Kristus to hovorí veľmi osobne každému z vás. Kňazskou vysviackou dostanete podiel na poslaní apoštolov.
 
Duch Svätý je vietor, ale nie bez smeru a prejavuje sa práve pokračovaním v poslaní, vo sviatosti kňazstva, v ktorej ide ďalej služba apoštolov. Skrze túto službu ste zaradení do veľkého zástupu tých, čo počnúc Turícami dostali apoštolské poslanie.
 
Ste včlenení do spoločenstva kňazov, do spoločenstva so svojím biskupom i s nástupcom svätého Petra, ktorý tu v Ríme je aj vaším biskupom. Všetkých nás spája poslušnosť voči Kristovmu slovu, slovu toho, ktorý nám dáva pravú slobodu, lebo nás vedie k slobode a k širokým horizontom pravdy.
 
Tak ako Pán vyšiel od Otca a daroval nám svetlo, život a lásku, tak aj naše poslanie musí bez prestania pokračovať, aby sme prinášali Kristovu radosť všetkým, najmä trpiacim, pochybujúcim a blúdiacim.
 
Napokon, je tu moc odpúšťať hriechy. Sviatosť zmierenia je jeden zo vzácnych pokladov Cirkvi, lebo len v odpustení sa uskutočňuje ozajstná obnova sveta. Nič sa nemôže na svete zlepšiť, pokiaľ zlo nie je prekonané. A zlo môžeme premôcť len odpustením.
 
Toto odpustenie však musí byť účinné, a to nám môže dať iba Pán. Je to odpustenie, ktoré nevzďaľuje zlo iba slovami, ale ho sku-točne pretvára. A to sa môže stať len utrpením. Stalo sa tak vďaka láske Krista, od ktorého sme dostali moc odpúšťať.
 
Drahí kandidáti kňazskej služby! Zverujem vás láske Matky Pána. Urobte to, čo svätý Ján, ktorý ju prijal do vlastného srdca. Dajte sa neustále obnovovať jej materinskou láskou a učte sa od nej milovať Krista. Pán nech žehná vašu kňazskú cestu! Amen.