"Cirkev je živá" - uviedol Benedikt XVI.

Homília Benedikta XVI. počas svätej omše uvedenia do úradu Petrovho nástupcu:

Páni kardináli, ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, vážené autority a členovia diplomatického zboru, drahí bratia a sestry!

Až trikrát počas týchto intenzívnych dní nás sprevádzal spev Litánií ku všetkým svätým: počas pohrebných obradov nášho Svätého Otca Jána Pavla II., pri príležitosti vstupu kardinálov do konkláve a aj dnes, keď sme ich opäť spievali s prosbou: Tu illum adiuva – pomáhaj novému nástupcovi svätého Petra. Vždy som ako veľkú útechu osobitným spôsobom prežíval tento modlitbový spev.

Ako veľmi sme sa cítili opustení, keď od nás odišiel Ján Pavol II. Pápež, ktorý vyše 26 rokov bol naším pastierom a sprievodcom po cestách našich čias.

On už prekročil prah nového života – vstúpil do Božieho tajomstva. Ale neurobil tento krok osamelý. Ten, kto verí, nikdy nie opustený – nie je sám ani v živote, ani v smrti.

V onej chvíli sme mohli vzývať všetkých svätých všetkých čias – jeho priateľov, jeho bratov vo viere – pretože sme vedeli, že boli živým sprievodom, ktorý ho sprevádzal za poslednú hranicu, do Božej slávy. Vedeli sme, že na jeho príchod čakali. Teraz vieme, že je medzi svojimi a naozaj vo svojom dome.

Opätovne sme pocítili útechu pri slávnostnom vstupe do konkláve, aby sme zvolili toho, ktorého si vybral Pán. Ako sme mohli rozpoznať jeho meno? Ako mohli 115 biskupi, pochádzajúci zo všetkých kultúr a krajín nájsť toho, ktorému Pán chcel zveriť moc zväzovať a rozväzovať?

A práve vtedy sme si uvedomili: cítili sme, že nie sme sami, že nás obkolesujú, sprevádzajú a vedú priatelia Boží.

V tejto chvíli, ja slabý služobník Boha, musím prijať túto neslýchanú úlohu, ktorá naozaj prevyšuje každú ľudskú schopnosť. Ako to dokážem splniť?

Vy všetci drahí priatelia, ste práve vzývali nesmierny zástup svätých, ktorí zastupujú niektoré z veľkých mien dejín, ktoré vykonal Boh uprostred ľudí a s nimi.

V tomto zmysle si aj ja uvedomujem a prežívam túto zodpovednosť, i to, že nie som sám. Nemusím sám niesť to, čo v skutočnosti by som ani sám nedokázal uniesť.

Zástup Božích svätých ma chráni, pomáha mi a nesie ma. A sprevádza ma, drahí priatelia, vaša modlitba, vaša zhovievavosť, vaša láska, vaša viera a vaša nádej.

Do spoločenstva svätých totiž nepatria iba veľké osobnosti, ktoré nás predišli a ktorých mená poznáme. My všetci sme spoločenstvom svätých, my pokrstení v mene Otca, Syna i Ducha Svätého, my ktorí žijeme z Tela a Krvi Kristovej, prostredníctvom ktorých nás chce premeniť a pripodobniť sebe samému.

Áno, Cirkev je živá – toto je nádherná skúsenosť týchto dní.

Práve v smutných dňoch bolesti a smrti Svätého Otca Jána Pavla II. sme svojimi očami mohli vidieť osobitným spôsobom, že Cirkev je živá. Je mladá a nosí v sebe budúcnosť sveta, a práve preto aj každému jednému z nás ukazuje cestu do budúcnosti.

Cirkev je živá a my to vidíme: prežívame radosť, ktorú nám prisľúbil zmŕtvychvstalý Kristus.

Cirkev je živá – je živá, pretože Kristus žije, pretože on skutočne vstal zmŕtvych.

Na bolestnej tvári Svätého Otca počas Veľkej noci sme meditovali tajomstvo Kristovho utrpenia a spoločne sme sa dotýkali jeho rán. Ale počas tých dní sme v tom najhlbšom zmysle mohli sa dotýkať samého zmŕtvychvstalého Pána. Bolo nám dopriate zakúsiť radosť, ktorú nám sľúbil po krátkom čase temna, ako plod svojho zmŕtvychvstania.

Cirkev je živá – týmito slovami, naplnený radosťou a vďakou, pozdravujem vás všetkých, ktorí ste sa tu zišli, ctihodní spolubratia kardináli a biskupi, drahí kňazi, diakoni, pastorační pracovníci, katechéti.

Pozdravujem vás rehoľníci a rehoľné sestry, svedkovia premieňajúcej Božej prítomnosti.

Pozdravujem vás veriaci laici, rozptýlení v nesmiernom priestore pri budovaní Božieho kráľovstva, prítomnom vo svete v každom jednom prejave života.

Môj úctivý pozdrav patrí aj všetkým tým, ktorí hoci zrodení vo sviatosti krstu, ešte nie sú v plnom spoločenstve s nami, ako aj vám bratia židovského národa, s ktorými nás viaže veľké spoločné duchovné dedičstvo, ktoré má svoje korene v neodvolateľných Božích prisľúbeniach.

Moja myseľ nakoniec – ako šíriaca sa vlna – zalieta ku všetkým ľuďom našej doby, veriacim i neveriacim.

Drahí priatelia! V tejto chvíli nepotrebujem predstaviť program vlády. Časť toho, čo pokladám za moju úlohu, som už vyslovil vo svojom posolstve v stredu 20. apríla.

I ste nebudú chýbať príležitosti, aby som ho ešte zdôraznil. Mojím skutočným programom je, aby som neplnil svoju vôľu, aby som nesledoval moje myšlienky, ale aby som načúval, - spolu s celou Cirkvou, - to, čo hovorí Pán a čo chce On, aby som sa nechal Ním viesť, pretože koniec koncov, je to On, ktorý vedie Cirkev v tejto hodine našich dejín.

Namiesto toho, aby som predstavil môj program, chcel by som jednoducho priblížiť dva znaky, ktoré liturgicky symbolizujú prevzatie úradu Petrovej služby. Obidva tieto znaky nakoniec presne odrážajú to, čo môžeme počuť v dnešných čítaniach.

Prvým znamením je pálium, pás látky z čistej vlny, ktorý mi položili na plecia. Toto staroveké znamenie, ktoré rímski biskupi nosia už od IV. storočia, môže byť považované za obraz Kristovho jarma, ktoré biskup tohto mesta, sluha sluhov Božích, berie na svoje plecia. Božie jarmo je Božou vôľou, ktorú my prijímame.

Táto vôľa nie je pre nás nejakým vonkajším bremenom, ktoré by nás utláčalo a bralo nám slobodu. Poznať to, čo chce Boh, poznať, aká je cesta života – to bolo aj radosťou Izraela, a jeho veľkým privilégiom.

Toto je aj našou radosťou: Božia vôľa nás neodcudzuje, ale očisťuje – možno aj bolestivým spôsobom – a tak nás privádza k nám samým.

Týmto spôsobom neslúžime iba jemu, ale aj spáse celého sveta, celým dejinám. V skutočnosti symbol pália je ešte konkrétnejší: vlna baránka predstavuje stratenú ovcu, alebo aj chorú či slabú, ktorú pastier berie na plecia a vedie ju k vode života.

Podobenstvo o stratenej ovci, ktorú pastier hľadá v púšti, bolo pre cirkevných otcov obrazom tajomstva Krista a Cirkvi. Ľudstvo – my všetci – sme stratenou ovcou, ktorá na púšti nenachádza cestu. Boží Syn to ale nechce dopustiť.

On nemôže opustiť ľudstvo v takých žalostných podmienkach. Postaví sa, opustí slávu nebies, aby našiel ovcu a nasledoval ju až po kríž. Kladie si ju na ramená, nesie naše ľudstvo, nás samých.

On je dobrým pastierom, ktorý obetuje svoj život za ovce. Pálium nám hovorí predovšetkým to, že nás všetkých nesie Kristus. Ten nás zároveň pozýva, aby sme niesli jeden druhého. Tak sa pálium stáva symbolom poslania pastiera, o ktorom hovorí druhé čítanie a evanjelium.

Svätý Kristov nepokoj musí oživovať pastiera: on nie je ľahostajný voči mnohým osobám, ktoré žijú na púšti. A existujú mnohé formy púšte. Je tu púšť chudoby, púšť Božej tmy, vyprázdnenie duší natoľko, že neuznávajú viac dôstojnosť a cestu človeka.

Nakoľko vnútorné púšte dosiahli obrovské rozmery, vo svete sa množia tie vonkajšie. Bohatstvá zeme nie sú viac v službe budovania Božej záhrady, v ktorej by mohli všetci pokojne žiť, ale sú zotročené ničivými silami.

Cirkev ako celok, a v nej aj my pastieri, sa musia vydať na cestu ako Kristus, aby vyviedli ľudí von z púšte: k životu a k priateľstvu s Božím Synom, k tomu, ktorý nám daruje život, život v plnosti.

Symbol baránka má ešte aj ďalšiu podobu. Na starovekom Východe bolo zvykom, že králi samých seba označovali za pastierov ľudu. Toto bolo obrazom ich moci, cynickým obrazom: ľudia boli pre nich ako ovce, s ktorými pastier mohol nakladať podľa ľubovôle.

Keď sa pastier všetkých ľudí, živý Boh, sám stal baránkom, postavil sa na stranu baránkov, tých, ktorí sú utláčaní a zabíjaní. Práve tak sa nám On ukazuje ako skutočný pastier: „Ja som dobrý pastier... Ja dávam môj život za ovce“, hovorí Pán Ježiš o sebe (Jn 10, 14). Nie je to moc, ktorá oslobodzuje, ale láska! Toto je Božím znamením: On sám je láska.

Koľkokrát túžime po tom, aby Boh väčšmi ukázal svoju moc. Aby tvrdo zasiahol, porazil zlo a stvoril lepší svet. Všetky mocenské ideológie takto ospravedlňujú svoje konanie. Ospravedlňujú tak ničenie toho, čo sa stavia na odpor tzv. pokroku a oslobodeniu ľudstva.

Musíme znášať Božiu trpezlivosť, lebo všetci ju potrebujeme. Boh, ktorý sa stal baránkom nám hovorí, že svet bude zachránený krížom, a nie tými, ktorí pribíjajú na kríž. Svet vykupuje Božia trpezlivosť, napriek tomu, že ho ničí netrpezlivosť ľudí“.

Jedna zo základných charakteristík pastiera musí byť jeho láska k ľuďom, ktorí mu boli zverení, tak ako ich miluje Kristus, v ktorého službe stojí. „Pas moje ovce“, hovorí Kristus Petrovi a v tejto chvíli aj mne. Pásť znamená milovať a milovať znamená byť ochotný aj trpieť.

Milovať znamená dať ovciam pravé dobro, živiť ich Božou pravdou, Božím slovom, prítomnosťou, ktorú nám Kristus dáva v Najsvätejšej sviatosti.

Milí priatelia, v tejto chvíli ja môžem povedať iba jedno: Modlite sa za mňa, aby som sa naučil čím viac a lepšie milovať svoje stádo, vás, svätú Cirkev, každého z vás osobne.

Modlite sa za mňa, aby som neušiel zo strachu pred vlkmi. Modlime sa jedni za druhých, aby nás viedol Pán a aby sme sa učili aj my sa viesť navzájom.

Druhý znak, ktorý v dnešnej liturgii predstavuje začiatok Petrovej služby, je odovzdanie rybárskeho prsteňa.

Povolanie Petra za pastiera, ako sme to počuli v evanjeliu, nasleduje po zázračnom rybolove, po noci, ktorá bola namáhavá a neúspešná. Učeníci na brehu uvideli zmŕtvychvstalého Pána, ktorý im prikázal vrátiť sa ešte raz, a hodiť sieť, ktorá bola taká plná, že ju len s námahou vytiahli z vody.

Bolo v nej 153 veľkých rýb. „A aj keď ich bolo toľko veľa, nepretrhla sa.“ (Jn 21,11).

Toto rozprávanie na konci pozemskej púte Ježiša zodpovedá rozprávaniu o jej začiatku: aj vtedy učeníci po dlhej noci nič nechytili, aj vtedy Ježiš poslal Šimona na hlbinu, aby zalovil ešte raz.

A Šimon, ktorý sa vtedy ešte nevolal Peter, mu takto nádherne odpovedal: „Učiteľ, na tvoje slovo hodím siete!“ A hľa, vtedy dostal poslanie: „Neboj sa, odteraz už budeš loviť ľudí“ (Lk 5,1-11).

Aj dnes Cirkev a nástupcovia apoštolov sú vyzvaní, aby zatiahli na hlbinu mora dejín, aby hodili siete pre získanie ľudí pre evanjelium, pre Boha, pre Krista, pre pravý život.

Cirkevní otcovia tejto jedinečnej úlohe venovali osobitný komentár. Hovoria toto: „Pre rybu, ktorá bola stvorená, aby žila vo vode, je smrťou, keď je z mora vytiahnutá. Stráca svoj život, aby živila človeka. No v poslaní rybára ľudí nastáva opak.

My ľudia sa živíme v slaných vodách utrpenia a smrti, v temnom mori bez svetla. Sieť evanjelia nás vyťahuje von z vôd smrti a privádza nás k jasu Božieho svetla v pravom živote. Je to tak.

V poslaní rybára ľudí, v nasledovaní Krista je potrebné vytiahnuť ľudí zo špinavého slaného mora na zem života, smerom k Božiemu svetlu. My žijeme, aby sme ľuďom ukázali Boha. A iba tam, kde je vidieť Boha skutočne začína život. Iba ak stretávame v Kristovi živého Boha, spoznáme, čo je to život.

Nevznikli sme náhodou a bez zmyslu vývoja. Každý z nás je výsledkom Božej myšlienky. Každý z nás je chcený, každý je milovaný, každý z nás je nevyhnutný. Nieto nič krajšieho, ako nechať sa získať Kristovým evanjeliom.

Nejestvuje nič krajšieho, ako poznať Jeho a ohlasovať ostatným jeho priateľstvo. Úloha pastiera, rybára ľudí, môže sa často zdať namáhavá. Ale je pekná a veľká, pretože v konečnom dôsledku je to služba radosti, Božej radosti, Boha, ktorý chce vstúpiť do sveta.

Chcem tu zdôrazniť ešte jednu vec: tak v obraze pastiera ako aj rybára, je vidieť veľmi jasne výzvu k jednote. „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10, 16), hovorí Ježiš na záver svojej reči o dobrom pastierovi.

A rozprávanie o 153 veľkých rybách končí radostným konštatovaním: „Hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla“ (Jn 21, 11). Ó, milovaný Pane, teraz sa sieť roztrhla, chceli by sme s bolesťou povedať. Ale nie, nesmieme byť smutní! Tešme sa z tvojho prísľubu, ktorý nesklame a urobme všetko, čo sa dá, aby sme kráčali cestou k jednote, ktorú si prisľúbil.

Pamätajme na ňu v modlitbe Pána, ako žobráci: Pane, spomeň si na to, čo si nám sľúbil a daj, aby bol jeden pastier a jedno stádo! Nedovoľ, aby sa tvoja sieť roztrhla a pomôž nám byť služobníkmi jednoty!

V tejto chvíli sa v spomienkach vraciam k 22. októbru 1978, keď pápež Ján Pavol II. začal svoju službu tu, na Námestí svätého Petra.

Opäť a stále mi znejú v ušiach jeho vtedajšie slová: „Nebojte sa, otvorte dokorán, otvorte brány Kristovi.“ Pápež hovoril k mocným a silným sveta, ktorí sa báli Krista, že by im bol zobral niečo z ich moci, keď by ho boli bývali nechali vstúpiť a ľuďom dali slobodu viery.

Áno, určite by im niečo bol býval vzal: moc korupcie, prekrucovanie práva a svojvôľu. Ale nebol by im vzal nič, čo patrí k slobode človeka, jeho dôstojnosti a k budovaniu spravodlivej spoločnosti. Pápež okrem toho hovoril ku všetkým ľuďom, najmä k mladým.

Možno aj my všetci máme istým spôsobom strach, nechať úplne vstúpiť Krista do nás a úplne sa mu otvoriť. Bojíme sa snáď, že by nám mohol vziať niečo z nášho života? Či máme snáď strach zrieknuť sa niečoho veľkého, čo robí náš život tak krásnym? Neriskujeme, že sa tak ocitneme v úzkosti a budeme pozbavení slobody?

A pápež znovu opakoval: Nie! Kto nechá vstúpiť Krista, nič nestráca, absolútne nič z toho, čo robí život slobodným, krásnym a veľkým. Nie! Iba v tomto priateľstve sa otvára brána života.

Iba v tomto priateľstve sa skutočne otvárajú veľké možnosti byť človekom. Iba v tomto priateľstve zažívame to, čo je pekné a čo nás oslobodzuje.

Tak by som chcel aj ja, vyjsť zo skúsenosti vlastného dlhého života dnes s veľkým odhodlaním a zápalom vám, milí mladí priatelia, povedať: Nebojte sa Krista! Nič vám nevezme a dá vám všetko. Kto sa jemu dá, dostane naspäť stokrát viac.

Áno, otvorte, otvorte dokorán dvere Kristovi a tak nájdete pravý život. Amen.