Prvé posolstvo Benedikta XVI.

Vatikán: Pápež Benedikt XVI. v stredu o deviatej hodine celebroval po latinsky svätú omšu v Sixtínskej kaplnke spolu s kardinálmi. Ňou sa definitívne skončilo konkláve. Svätý Otec na konci spoločnej Eucharistie predniesol osobitné posolstvo, ktoré novinári označili za programové.

Ctihodní bratia kardináli,
Drahí bratia a sestry v Kristovi,
Vy všetci, muži a ženy dobrej vôle!

„Milosť vám a pokoj v hojnosti“ (1 Pt 1, 2)! V mysli mám v týchto chvíľach dva protichodné pocity.

Z jednej strany je to nedokonalosť a ľudské pohnutie nad zodpovednosťou, ktorá mi bola včera zverená ako nástupcovi apoštola Petra na Rímskom stolci vo vzťahu k Univerzálnej cirkvi.

Na druhej strane cítim v sebe hlbokú vďačnosť voči Bohu, ktorý – ako to znie aj v liturgii – neopúšťa svoje stádo, ale vedie ho naprieč históriou, pod vedením tých, ktorých On sám zvolil za zástupcov svojho Syna a ustanovil za pastierov (por. Prefácia apoštolov I.).

Moji najdrahší, napriek všetkému, v mojom srdci prevažuje toto najhlbšie poďakovanie sa za dar Božej milosti. Tento fakt považujem za osobitnú milosť, ktorú mi vyprosil môj ctihodný predchodca, Ján Pavol II.

Zdá sa mi, akoby jeho silná ruka stláčala moju; zdá sa mi, že vidím jeho usmievajúce oči a počúvam jeho slová, ktorými sa v tejto chvíli obrátil osobitne na mňa: „Neboj sa!“.

Smrť Jána Pavla II. a dni ktoré nasledovali, boli pre Cirkev a pre celý svet výnimočným časom milosti. Veľká bolesť z jeho straty a pocit prázdna, ktoré zanechal v nás všetkých, boli zmiernené zmŕtvychvstalým Kristom, čo sa ukázalo počas dlhých dní v mohutných prejavoch viery, lásky a duchovnej solidarity, ktoré vyvrcholili slávnostným pohrebom.

Môžeme povedať, že pohrebné obrady Jána Pavla II. boli skutočne výnimočnou udalosťou, kde sa istým spôsobom vnímala Božia moc, ktorá cez jeho Cirkev chce zo všetkých národov vytvoriť veľkú rodinu, skrze zjednocujúcu sily pravdy a lásky (por. Lumen gentium, 1).

V hodine svojej smrti v zhode so svojim učiteľom a Pánom, Ján Pavol II. korunoval svoj dlhý a plodný pontifikát, počas ktorého utvrdzoval vo viere kresťanský ľud, zhromažďoval ho okolo seba a celá ľudská rodina sa tak cítila byť viac jednotná.

Ako necítiť podporu z tohoto jeho svedectva? Ako si nevšimnúť povzbudenie, ktoré prichádza z tejto milostivej udalosti?

Božia prozreteľnosť, ktorá prekvapila všetky moje plány prostredníctvom hlasov ctihodných otcov kardinálov, ma povolala nastúpiť po tomto veľkom pápežovi.

V týchto hodinách uvažujem nad tým, čo sa stalo v Cézarei Filipovej pred dvetisíc rokmi. Zdá sa mi, že počujem Petrove slová: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ a slávnostné Pánovo potvrdenie: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev... Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva“ (Mt 16, 15-19).

Ty si Kristus! Ty si Peter! Zdá sa mi, že prežívam rovnakú evanjeliovú scénu; ja Petrov nástupca, opakujem s chvením slová Galilejského rybára a opäť počúvam s hlbokým pohnutím ubezpečujúci sľub Božského majstra.

Ak je obrovská ťarcha zodpovednosti, ktorá je na mojich slabých pleciach, istotne je nesmierna aj Božia moc, s ktorou môžem počítať: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16,18).

Keď ma Pán vybral za Rímskeho biskupa, chcel aby som sa stal jeho vikárom, chcel aby som bol „skalou“, o ktorú sa môžu všetci s istotou opierať. Prosím ho, aby nahradil moje slabé sily, aby som bol odvážnym a verným pastierom jeho stáda, vždy poslušný vnuknutiam Ducha Svätého.

Pripravujem sa nastúpiť do tohto osobitného úradu, Petrovho úradu v službe Uodovzdanímniverzálnej cirkvi, s poníženým sa do rúk Božej prozreteľnosti. Na prvom mieste Kristovi obnovujem moju úplnú dôveru:

„In Te, Domine, speravi; non confundar in aeternum!“.

Vás, páni kardináli, s vďačným duchom za dôveru, ktorú ste mi prejavili, prosím o podporu modlitbou a neustálou, aktívnou a múdrou spoluprácou.

Rovnako prosím všetkých bratov v biskupskej službe, aby mi boli nablízku svojou modlitbou a radou, aby som mohol skutočne byť Servus servorum Dei.

Tak ako Peter a ostatní apoštoli vytvorili, na základe vôle Pána jediné apoštolské kolégium, rovnako aj Petrov nástupca a biskupi, nástupcovia apoštolov – a koncil to zdôraznil (por. Lumen gentium, 22) – musia byť medzi nimi úzko spojení.

Toto kolegiálne spoločenstvo, napriek rozdielnosti úloh a funkcií Rímskeho pápeža a biskupov, je v službe Cirkvi a jednoty viery, a od nej vo veľkej miere závisí účinok evanjeliovej činnosti v súčasnom svete.

Po tejto ceste, ktorú prešli moji predchodcovia, chcem pokračovať aj ja, s jedinou starosťou: ohlasovať celému svetu Kristovu živú prítomnosť.

Pred mojimi očami mám svedectvo pápeža Jána Pavla II. On zanechal Cirkev odvážnejšiu, slobodnejšiu, mladšiu. Cirkev, ktorá podľa svojho učenia a príkladu, vyrovnane hľadí na minulosť a nemá strach z budúcnosti.

Veľkým jubileom vstúpila do nového tisícročia s evanjeliom v rukách a aplikovala ho na súčasný svet pro-stredníctvom dokumentov II. Vatikánskeho koncilu. Ján Pavol II. správne označil koncil za „kompas“, ktorým sa máme orientovať v širokom oceáne tretieho tisícročia (por. Novo millennio ineunte, 57-58).

Aj vo svojom duchovnom testamente poznamenal: „Som presvedčený, že ešte dlho budú nové generácie čerpať z bohatstva, ktoré nám daroval tento koncil XX. storočia“ (17.3.2000).

Aj ja, keď sa pripravujem na službu Nástupcu Petra, chcem potvrdiť rozhodnutie pokračovať v úsilí uvádzania do praxe II. Vatikánskeho koncilu, po stopách mojich predchodcov, a verne pokračovať v dvoj tisícročnej tradícii Cirkvi.

Práve tento rok si pripomenieme 40. výročie ukončenia koncilového zasadania (8. decembra 1965). Koncilové dokumenty rokmi nestratili na svojej aktuálnosti. Ich učenie sa ukazuje osobitne vhodné práve vo vzťahu k novým potrebám Cirkvi a súčasnej globalizovanej spoločnosti.

Je veľmi významné, že môj pontifikát začína, keď Cirkev prežíva osobitný rok Eucharistie. Ako nevidieť v tejto prozreteľnostnej súvislosti prvok, ktorý musí poznačiť službu, ku ktorej som bol povolaný?

Eucharistia, srdce kresťanského života a prameň evanjelizačného poslania Cirkvi nemôže nebyť trvalým stredobodom a prameňom Petrovej služby, ktorá mi bola zverená.

Eucharistia nám trvalo sprítomňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý sa nám neustále dáva a pozýva nás k stolu svojho Tela a Krvi.

Z plného spoločenstva s ním vyplýva každý ďalší prvok života Cirkvi: v prvom rade spoločenstvo medzi všetkými veriacimi, potom povinnosť ohlasovať a svedčiť o Evanjeliu a horlivosť v láske ku všetkým, najmä k chudobným a maličkým.

V tomto roku, bude osobitnou slávnosťou sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. V auguste to bude Svetový deň mládeže a v októbri riadne zasadanie Biskupskej synody.

Jeho témou bude: „Eucharistia – prameň a vrchol života a poslania Cirkvi“.

Všetkých prosím, aby v nasledujúcich mesiacoch zintenzívnili lásku a úctu k Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti oltárnej, a tak vyjadrili odvážnym a jasným spôsobom vieru v skutočnú prítomnosť Pána, najmä skrze dôstojné slávenie Eucharistie.

Žiadam to osobitne od kňazov, na ktorých v tejto chvíli myslím s veľkou láskou.
Služobné kňazstvo sa zrodilo vo Večeradle spolu s Eucharistiou, ako to často zdôrazňoval môj ctihodný predchodca, Ján Pavol II.

„Kňazská existencia musí mať z osobitného dôvodu eucharistickú formu.“ napísal vo svojom poslednom liste kňazom na Zelený štvrtok. (č. 1) K tomuto cieľu prispieva predovšetkým každodenné nábožné slávenie svätej omše, ktorá je centrom života a poslania každého kňaza.

Katolíci, živení a posilňovaní Eucharistiou, sa musia cítiť byť povzbudzovaní a smerovať k plnej jednote, ktorú si Kristus tak vrúcne želal vo Večeradle.

Z tejto najvyššej túžby Božského Majstra pre Petrovho nástupcu vyplýva, že má za ňu osobitnú zodpovednosť. Jemu bola zverená úloha posilňovať svojich bratov vo viere. (por. Lk 22,32)

Teraz však s plným vedomím, na začiatku svojej služby v Rímskej Cirkvi, ktorú Peter skropil svojou krvou, jeho terajší nástupca berie na seba ako prvý záväzok: pracovať a nešetriť silami na obnovení plnej a viditeľnej jednoty všetkých nasledovníkov Krista.

Toto je jeho ambícia, toto je jeho bezodkladná povinnosť. Je si vedomý, že na to nestačí ukazovanie dobrých pocitov, ale že sú potrebné konkrétne skutky, ktoré vstúpia do duší, pohnú svedomiami a povzbudia každého k takému vnútornému obráteniu, ktoré je predpokladom každého pokroku na ceste k ekumenizmu.

Teologický dialóg je nevyhnutný a spolu s ním musí kráčať prehlbovanie historického poznania a rozhodnutia, ktoré sa udiali v minulosti.

No to, čo je najsúrnejšie, je „očistenie pamäte“, ktoré toľkokrát spomínal Ján Pavol II. Iba ono môže pripraviť duše, aby prijali plnú pravdu o Kristovi, lebo pred ním, najvyšším sudcom každého človeka, raz každý bude stáť a zodpovedať sa z toho, čo urobil alebo neurobil pre plnú a viditeľnú jednotu všetkých jeho učeníkov.

V duchu sa vraciam v tejto chvíli k nezabudnuteľným momentom, ktoré sme všetci prežívali pri smrti a počas pohrebu milovaného Jána Pavla II. Okolo jeho mŕtveho tela, ktoré bolo pochované do čistej zeme, sa zišli hlavy štátov, ľudia zo všetkých sociálnych skupín, a najmä mladí v nezabudnuteľnom objatí lásky a obdivu.

Na neho s dôverou hľadel celý svet. Mnohým sa zdalo, že táto intenzívna účasť siahajúca skrze masmédiá do všetkých končín zeme, bola akoby zborovou prosbou k pápežovi o pomoc, o ktorú prosí dnešné ľudstvo, keď s obavami a neistotou hľadí do budúcnosti.

Dnešná Cirkev si musí obnoviť svoje vedomie, že je zodpovedná za svoju úlohu: ponúknuť svetu hlas Toho, ktorý povedal: „Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude kráčať v tmách.“ (Jn 8,12)

Nový pápež, keď začína svoju službu vie, že jeho úloha je konať tak, aby pred mužmi a ženami dneška žiarilo svetlo Kristovo, - nie jeho svetlo, ale Kristovo!

S týmto vedomím sa obraciam na všetkých vás, ako aj na veriacich iných náboženstiev, i na tých, čo iba jednoducho hľadajú odpovede na základné otázky bytia, ktoré ešte nenašli.

Na všetkých sa obraciam jednoducho a s láskou, a chcem ich ubezpečiť, že Cirkev chce pokračovať s nimi v otvorenom a úprimnom dialógu, pri hľadaní skutočného dobra človeka a spoločnosti.

Od Pána Boha vyprosujem jednotu a pokoj pre ľudskú rodinu a vyhlasujem, že všetci katolíci sú ochotní spolupracovať na opravdivom sociálnom rozvoji, ktorý rešpektuje dôstojnosť každého ľudského bytia.

Nebudem šetriť sily a zápal, a budem pokračovať v sľubnom dialógu, ktorý s rozličnými civilizáciami začali moji ctihodní predchodcovia, aby zo vzájomného porozumenia vzišli podmienky lepšej budúcnosti pre všetkých.

Osobitne myslím na mladých a pozdravujem ich. Viem, že boli obľúbení partneri pápeža Jána Pavla II. S láskou ich objímam v očakávaní, že ak Pán Boh dá, stretnem sa s nimi pri príležitosti budúceho Svetového dňa mládeže v Kolíne nad Rýnom.

S vami, milí mladí priatelia, ktorí ste budúcnosťou a nádejou Cirkvi, budem pokračovať v dialógu, budem počúvať vaše očakávania s úmyslom pomôcť vám stretnúť sa čoraz hlbšie so živým Kristom, ktorý je večne mladý.

Zostaň s nami, Pane.

Táto prosba, ktorá je hlavnou témou apoštolského listu Jána Pavla II. pre Rok Eucharistie, je modlitbou, ktorá spontánne vychádza z môjho srdca vo chvíli, keď začínam svoju službu, ku ktorej ma povolal Kristus.

Ako svätý Peter, aj ja mu obnovujem svoj sľub bezpodmienečnej vernosti. Chcem slúžiť iba jemu a jeho Cirkvi.

Na pomoc pri splnení tohto sľubu prosím o materský príhovor Pannu Máriu, do ktorej rúk vkladám prítomnosť i budúcnosť mojej osoby i Cirkvi.

Prosím, aby so svojou pomocou sa k nim pripojili aj svätí apoštoli Peter a Pavol, i všetci svätí.

S týmito pocitmi vám, ctihodní bratia kardináli i vám všetkým, čo ste prítomní na tejto svätej omši, i vám, ktorí nás sledujete v televízii alebo v rozhlase, udeľujem svoje osobitné láskyplné apoštolské požehnanie.