Testament Jána Pavla II.

Vatikán: Svätá stolica vo štvrtok 7. apríla zverejnila Testament Jána Pavla II. v poľskom a talianskom jazyku, ktorý začal písať len niekoľko mesiacov po zvolení na Petrov stolec a postupne ho dopĺňal. Prinášame vám ho v plnom znení v slovenskom preklade.

Ján Pavol II. spísal svoj testament na niekoľkokrát. Po prvý raz to bolo 6. marca 1979. Tento úsek začína slovami:

„Totus Tuus ego sum. V mene Najsvätejšej trojice. Amen. „Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24, 42) – tieto slová mi pripomínajú posledné zavolanie, ktoré príde vo chvíli, keď to bude chcieť Pán.

„Túžim ho nasledovať a želám si, aby všetko to, čo tvorí môj pozemský život ma pripravilo na túto chvíľu. Neviem kedy príde, ale ako všetko, tak aj túto chvíľu vkladám do rúk Matky môjho Majstra: Totus Tuus.

V týchto materských rukách nechávam všetko a všetkých, s ktorými ma spojil môj život a moje povolanie. V týchto rukách nechávam predovšetkým Cirkev a tiež môj národ a celé ľudstvo.

Ďakujem všetkým a všetkých prosím o odpustenie. Prosím aj o modlitbu, aby Božie milosrdenstvo sa ukázalo väčšie ako moja slabosť a nehodnosť.

Počas duchovných cvičení som si prečítal testament Svätého Otca Pavla VI. Tento dokument ma povzbudil, aby som napísal nasledujúci testament:

Nezanechávam po sebe žiadne vlastníctvo, ktoré by bolo potrebné vysporiadať. Pokiaľ ide o veci každodennej potreby, ktoré mi slúžili, prosím o ich rozdelenie podľa toho, ako to bude vhodné.

Osobné poznámky nech sú spálené. Prosím, aby na to dozrel don Stanislav, ktorému ďakujem za spoluprácu, pomoc a pochopenie počas rokov. Poďakovanie všetkým ostatným nechávam v srdci pred samotným Bohom, pretože je ťažké vyjadriť ich.

Pokiaľ ide o pohreb, opakujem rovnaké nariadenia, ktoré dal Pavol VI. Tu Ján Pavol II. v marci 1992 pripojil poznámku: pochovaný v zemi, nie v sarkofágu. Lebo u Pána je veľké milosrdenstvo a hojné vykúpenie. „Apud Dominum misericordia et copiosa apud Eum redemptio.“

5. marca 1990 Ján Pavol II. dodal: Po smrti prosím o sväté omše a modlitby.

Ďalšia strana je bez dátumu:

Vyjadrujem svoju najhlbšiu dôveru, že napriek všetkej mojej slabosti, mi Pán udelí všetku potrebnú milosť, aby som podľa jeho vôle dokázal čeliť akejkoľvek úlohe, skúške a utrpeniu, ktoré bude žiadať od svojho služobníka počas jeho života. Dúfam tiež, že nikdy nedovolí, aby cez niektorý z mojich postojov: slov, skutkov či zanedbania dobrého, som sa spreneveril mojim povinnostiam na tomto svätom Petrovom stolci.

Ďalší zápis testamentu nesie dátum 24. februára až 1. marca 1980

Aj počas týchto duchovných cvičení som meditoval nad pravdou Kristovho kňazstva v pohľade na prechod, ktorý pre každého z nás je momentom vlastnej smrti. Pre rozlúčku s týmto svetom a narodením pre ten druhý, budúci svet, je pre nás významným znamením zmŕtvychvstanie Krista.

Prečítal som si opäť zápis môjho testamentu z posledného roka, ktorý som vykonal počas duchovných cvičení – porovnal som ho s testamentom môjho veľkého predchodcu pápeža Pavla VI., so vznešeným svedectvom o smrti kresťana a pápeža – a pripomenul som si vo svedomí otázky, o ktorých sa zmieňuje zápis zo 6. marca 1979, ktorý som pripravil. (Viac-menej provizórnym spôsobom)

Dnes chcem pripojiť k tomu iba to, že každý si musí uvedomovať že zomrie a musí byť pripravený predstúpiť pred Pána a sudcu, ale zároveň aj Vykupiteľa a Otca. Teda aj ja si to neustále uvedomujem a zverujem tento rozhodujúci moment Matke Krista a Cirkvi – Matke mojej nádeje.

Doba, v ktorej žijeme je nevýslovne ťažká a znepokojujúca. Ťažkou a napätou sa stala aj cesta Cirkvi, typická pre tieto časy – tak pre veriacich, ako aj pre pastierov. V niektorých krajinách sa Cirkev nachádza v období takého prenasledovania, ktoré nie je o nič menšie, ako v prvých storočiach.

Ba dokonca ho prevyšuje stupňom nemilosrdnosti a nenávisti. Sanguis martyrum – semen christianorum, Krv mučeníkov je semenom kresťanov. A okrem toho – mnoho osôb sa nevinne stráca aj v tejto krajine, kde žijeme...

Chcem ešte raz úplne sa zveriť Pánovej milosti. On sám rozhodne kedy a ako mám ukončiť môj pozemský život a pastoračnú službu. V živote aj vo smrti som Totus Tuus.

Už teraz, keď prijímam smrť, dúfam, že Kristus mi dá milosť k poslednému prechodu, k mojej Veľkej noci. Dúfam tiež, že ju dostanem aj pre najdôležitejší dôvod, ktorému sa snažím slúžiť: spáse ľudí, záchrane ľudskej rodiny, v ktorej sú všetky národy a ľudstvo.

Osobitným spôsobom sa obraciam na moju pozemskú vlasť. Prosím, aby milosť bola užitočná pre všetkých ľudí, ktorých mi osobitným spôsobom Pán zveril, pre vec Cirkvi, na slávu samotného Boha.

Neželám si pridať nič k tomu, čo som napísal pred rokom – chcem iba vyjadriť pripravenosť a zároveň dôveru, ktoré mi obnovili tieto duchovné cvičenia.

O rok neskôr 5. marca 1982, Ján Pavol II. do testamentu napísal:

Totus Tuus ego sum.

Počas tohoročných duchovných cvičení som viackrát čítal text testamentu zo 6. marca 1979. Napriek tomu, že doteraz ho považujem za provizórny, ho nechávam vo forme, v akej sa nachádza.

Nateraz nič nemením a ani nič nepridávam, pokiaľ ide o dispozície, ktoré obsahuje.
Atentát na môj život 13. mája 1981, istým spôsobom potvrdil presnosť slov napísaných počas duchovných cvičení v roku 1980.

Oveľa viac cítim, že sa nachádzam úplne v Božích rukách a neustále zostávam k dispozícii svojmu Pánovi, zverujem sa jemu v jeho Nepoškvrnenej Matke (Totus Tuus).

V spojení s poslednou vetou môjho testamentu zo 6. marca 1979 o mieste pohrebu a posledného odpočinku nech rozhodne kardinálske kolégium a rodáci. Chcem objasniť, koho tu mám na mysli: metropolitu Krakova, alebo Stálu radu poľského episkopátu. Kardinálske kolégium prosím, aby ich prípadnej prosbe podľa možností vyhoveli.

Ján Pavol II. ďalší zápis do testamentu vykonal 1. marca 1985, kde uviedol:

Ešte raz – pokiaľ ide o výraz „kardinálske kolégium a rodáci“, kardinálske kolégium, nie je povinné v tejto otázke pýtať sa „rodákov“; môže to ale urobiť, keď to z nejakého dôvodu uzná za vhodné.

Keď 16. októbra 1978 kardináli v konkláve zvolili Jána Pavla II, prímas Poľska Štefan Wyszyński mi povedal: „Úloha nového pápeža bude priviesť Cirkev do 3. tisícročia.“ Neviem už, či túto vetu opakujem doslovne, ale zmysel toho, čo mi povedal, je ten. To povedal človek, ktorý vošiel do dejín ak prímas tisícročia. Bol to veľký prímas. Bol som svedkom jeho misie, jeho úplného odovzdania sa Božej vôli a jeho zápasov.

„Keď príde víťazstvo, bude to víťazstvo skrze Pannu Máriu.“ boli to slová jeho predchodcu, kardinála Augusta Hlonda, ktoré prímas tisícročia zvykol opakovať.

Tak som akýmsi spôsobom bol pripravovaný na úlohu, ktorá od 16. októbra 1978 stála predo mnou. Teraz, keď píšem tieto slová je Jubilejný rok 2000 už v behu. V noci 24. decembra 1999 bola otvorená symbolická svätá brána Baziliky svätého Petra, potom na Nový rok aj v Lateráne a v Bazilike Panny Márie Snežnej, a 19. januára v Bazilike svätého Pavla za hradbami. Táto posledná udalosť pre jej ekumenický charakter mi zostala v pamäti mimoriadne zapísaná.

Ako nám plynie Jubilejný rok 2000, deň za dňom sa za nami zatvára aj 20. storočie a približuje 21. Podľa plánov Božej Prozreteľnosti dostalo sa mi žiť v ťažkom storočí, ktoré sa už poberá do minulosti, a teraz, v roku, keď sa môj život blíži k osemdesiatke, je potrebné sa pýtať, či už neprišiel čas zopakovať s biblickým Simeonom slová „Teraz Pane prepustíš svojho služobníka“.

13. máj 1981, deň atentátu na pápeža počas generálnej audiencie na Námestí svätého Petra, ma Božia prozreteľnosť zázračným spôsobom zachránila od smrti. Ten, ktorý je jediným Pánom života a smrti mi predĺžil tento život, môžem povedať, že mi ho nanovo daroval. Od tej chvíle mu teda ešte viac patrí.

Dúfam, že mi pomôže spoznať dokedy musím zostať v tejto službe, do ktorej ma povolal 16. októbra 1978. Prosím ho, aby ma povolal vtedy, kedy to on bude chcieť. V živote i v smrti patríme Pánovi, lebo sme jeho. (por. Rim 14,8) Dúfam tiež, že pokiaľ mi bude zverená Petrova služba v Cirkvi, Božie milosrdenstvo mi dá nevyhnutné sily, aby som to zvládol.

Ako každý rok počas duchovných cvičení som čítal môj testament zo 6. marca 1979. Aj naďalej sa držím toho, čo som tam napísal. To, čo vtedy a aj počas ďalších duchovných cvičení bolo pridané, je odrazom ťažkej a napätej celkovej situácie, ktorá poznačila 80. roky. Od jesene 1989 sa táto situácia zmenila. Posledné desaťročie minulého storočia bolo oslobodené od predchádzajúcich napätí, to však neznamená, že neprinieslo nové problémy a ťažkosti.

Osobitná vďaka patrí Božej Prozreteľnosti za to, že obdobie tzv. „studenej vojny“ sa skončilo bez násilného atómového konfliktu, ktorého nebezpečenstvo viselo nad svetom. Keď stojíme na prahu tretieho tisícročia chcem ešte raz uprostred Cirkvi vyjadriť vďačnosť Duchu Svätému za dar II. vatikánskeho koncilu, ktorému som spolu s celou Cirkvou, a najmä s celým episkopátom, veľkým dlžníkom.

Som presvedčený, že ešte mnohé generácie budú môcť čerpať z bohatstva tohto koncilu 20. storočia, ktoré sme dostali. Ako biskup, ktorý sa zúčastnil koncilu od jeho prvého do posledného dňa, chcem toto veľké dedičstvo zveriť všetkým tým, ktorí žijú a budú sa usilovať ho naplniť.

Pokiaľ ide o mňa, ďakujem Večnému Pastierovi, ktorý mi umožnil slúžiť tejto veľkej veci počas rokov môjho pontifikátu.

Uprostred Cirkvi ... od prvých rokov biskupskej služby som mohol zažiť bratské spoločenstvo medzi biskupmi. Ako kňaz Krakovskej arcidiecézy som zažil, čo to znamená bratské spoločenstvo medzi kňazmi. Bol to práve koncil, ktorý otvoril nový rozmer tejto skúsenosti.

Koľko ľudí by som tu mal spomenúť! Pravdepodobne Pán Boh už väčšinu povolal k sebe. Nech si na nich pri čítaní tohto testamentu spomenú všetci tí, čo sú ešte na tejto zemi, kdekoľvek sa nachádzajú.

Počas vyše 20 rokov, odkedy vykonávam Petrovu službu v Cirkvi, som zažil dobrú a plodnú spoluprácu s toľkými kardinálmi, arcibiskupmi, biskupmi, mnohými kňazmi, početnými zasvätenými osobami, bratmi a sestrami, a napokon s nespočetnými laikmi, tak v prostredí kúrie, vikariátu Rímskej diecézy, ako aj mimo týchto prostredí.

Ako tu neobjať s vďačnosťou všetky episkopáty sveta, s ktorými som sa stretol počas návštev ad limina apostolorum! Ako nepripomenúť toľkých kresťanov nekatolíkov! Tiež rímskeho rabína a toľkých zástupcov nekresťanských náboženstiev! Tiež aj mnohých predstaviteľov sveta kultúry, vedy, politiky, či masmédií!

S blížiacim sa koncom môjho pozemského života sa v spomienkach vraciam na jeho začiatok, k mojim rodičom, bratovi a sestre, ktorú som nepoznal, lebo zomrela pred mojim narodením. Myslím na faru vo Wadoviciach, kde som bol pokrstený, na mesto mojej mladosti, na mojich rovesníkov, spolužiakov zo základnej školy, gymnázia, univerzity, až do čias okupácie, keď som robil ako robotník. Potom tiež na faru v Negowiciach, i na tú krakovskú svätého Floriána, na pastoráciu medzi intelektuálmi, na celé toto prostredie, na všetky miesta v Krakove a v Ríme, na ľudí, ktorých mi Pán osobitne zveril.

Všetkým chcem povedať len jednu vec: Nech vám to Pán Boh vynahradí. „Do tvojich rúk Pane, porúčam svojho ducha.“

17. marca roku Pána 2000.