Cirkev podporuje transplantáciu orgánov

Vatikán: Voštvrtok a piatokzasadala vo Vatikáne Pápežská akadémia vied. Hlavnou témou stretnutia členov akadémie z radov neurobiológov, kardiológov a bioetikov je problém stanovenia okamihu smrti človeka v súvislosti s darovaním ľudských orgánov.

Cirkev podporuje toto darcovstvo, ale zdôrazňuje jeho etické podmienky. Z posolstva, ktoré účastníkom plenárneho zasadania adresoval Svätý Otec vyberáme podstatnú časť:

„Viete, že Učiteľský úrad Cirkvi od počiatku sleduje vývoj chirurgie v oblasti transplantácií, ktoré majú za cieľ zachrániť človeka od okamžitej smrti, či predĺžiť jeho život o ďalšie roky.

Od čias môjho ctihodného predchodcu pápež Pia XII. – za jeho pontifikátu sa vôbec začali robiť transplantácie orgánov, Cirkev v rámci Magistéria stále prinášala svoj príspevok v tejto veci.

Na jednej strane, povzbudila k bezplatnému darovaniu orgánov, no na druhej strane vždy zdôrazňovala etické podmienky, za akých sa tak môže konať, teda ochranu života a jeho dôstojnosti tak u darcu ako aj u príjemcu orgánov.

Poukázala tiež na povinnosti odborníkov, ktorí tieto transplantácie vykonávajú. Ide o podporu náročnej služby životu, v ktorej treba harmonicky spojiť technický pokrok a etické normy, humanizáciu medziľudských vzťahov a správne informovanie spoločnosti.

Neustály rast experimentálnych výsledkov prináša všetkým, ktorí pracujú v tejto oblasti nevyhnutnú povinnosť, aby sledovali trvalý výskum na vedecko-technickej úrovni, aby tak mohli zabezpečiť úspešnosť zásahov, ako aj čím dlhší život človeka, no zároveň je to povinnosť trvalého dialógu s odborníkmi v antropológii a etike, ktorý by mal byť zárukou rešpektovania úcty k životu a človeku a tiež byť tak zdrojom informácií pre zákonodarcov, aby mohli v tejto veci stanovovať nevyhnutné a prísne normy.

V tomto zmysle na vašom terajšom zasadaní sa opäť venujete problematike „znamení smrti“, na základe ktorých môže byť s morálnou istotou definovaná klinická smrť človeka, aby sa mohlo pristúpiť k odobratiu orgánov na transplantáciu.

Podľa kresťanskej antropológie je známe, že okamih smrti každého človeka nastáva vedy, keď definitívne stráca svoju telesno-duchovnú podstatu. Každá ľudská bytosť je totiž živá práve preto, že je „jednotou tela a ducha“ (GS 14) a zostáva ňou, pokiaľ trvá táto podstatná jednota.

Zoči-voči tejto antropologickej pravde je jasné, ako som už pripomenul aj v minulosti, že „smrť človeka chápaná v tomto radikálnom zmysle, je momentom, ktorý sa nedá nijakou vedeckou konkrétnou technikou priamo zistiť.“ (Discorso del 29 agosto 2000, n. 4, in: AAS 92 [2000], 824).

Z klinického hľadiska pri stanovení momentu smrti človeka, ako jediný správny spôsob a tiež aj ako jediný možný, je upriamiť pozornosť na príznaky smrti, ktoré sa vidia skrze telesné prejavy ľudskej osoby.

Ide o tému zásadnej dôležitosti, v ktorej v prvom rade musí byť vypočuté pozorné a prísne stanovisko vedy. To žiadal už pápež Pius XII., keď tvrdil, že „je na lekárovi, aby jasne a presne konštatoval smrť a jej moment u pacienta, ktorý dýcha no je v bezvedomí.“ (Discorso del 24 novembre 1957, in: AAS 49 [1957], 1031).

Rovnako aj antropologické a etické úvahy v pozornom sledovaní učiteľského úradu Cirkvi, vychádzajúc z vedeckých údajov, musia tiež prispieť k tejto prísnej analýze.

Chcem vás uistiť, že vaša záslužná námaha, ktorá prinesie výsledky aj pre ďalšie dikastériá Apoštolskej stolice, myslím najmä na Kongregáciu pre náuku viery, bude určite prínosom pre dobro spoločnosti, najmä pre pacientov a odborníkov – lekárov, ktorí svoj život venujú službe životu.

V závere svojho posolstva Ján Pavol II. vyzval členov Pápežskej akadémie vied, aby aj naďalej pokračovali v úsilí pre dobro človeka a poslal im svoje apoštolské požehnanie.