Otázka etiky je centrom všetkých súdnych procesov

Taliansko:Nedeľné vydanie vatikánskeho denníka prináša okrem iného príhovor Jána Pavla II. k členom Apoštolského tribunálu - sudcom Rímskej roty.

Pápež v ňom zdôraznil predovšetkým morálny rozmer činnosti pracovníkov cirkevných tribunálov, najmä pokiaľ ide o povinnosť poznať pravdu o manželstve, tak ako ju učí Cirkev.

„Otázka etiky je vždy v strede pozornosti v ktoromkoľvek súdnom procese. Individuálne i spoločné záujmy môžu viesť zainteresované strany k rozličným nečestným postojom či dokonca ku korupcii s úmyslom dosiahnuť priaznivý rozsudok.

Voči tomuto nebezpečenstvu nie sú imúnne ani kanonické procesy, v ktorých sa hľadá pravda o platnosti či neplatnosti manželstva“.

Je samozrejmé, zdôraznil Svätý Otec, že morálna závažnosť v tejto veci robí vo svedomí menej pravdepodobnú náklonnosť k záujmom, ktoré sú cudzie hľadaniu pravdy.

Napriek tomuto všetkému môžu nastať prípady, kde sa prejaví takáto povoľnosť, ktorá kompromituje správnosť procesného konania.

Stanovisko kanonického práva v týchto prípadoch je známe a pevné. (por. CIC, kán. 1389, 1391, 1457, 1488, 1489).

Akokoľvek, v súčasných podmienkach je tu aj ďalšie riziko, ktoré je rovnako veľké: V mene istých pastoračných požiadaviek sa ozývajú niektoré hlasy, a navrhujú vyhlásiť za neplatné manželstvá, čo úplne skrachovali.

A pre dosiahnutie tohto výsledku, radia zachovať formálne zdanie procesu, pričom zastierajú jeho neexistenciu.

To znamená pokušenie nájsť dôvody neplatnosti a ich dôkazy, ktoré sú však v rozpore s najzákladnejšími princípmi noriem a učiteľského úradu Cirkvi.

V mojich výročných príhovoroch k Rímskej rote som viackrát pripomenul podstatný vzťah, ktorý má súdny proces s hľadaním objektívnej pravdy. To si musia uvedomiť predovšetkým biskupi, ktorí sú vo svojich komunitách sudcami z božského práva, lebo tribunály konajú v ich mene.

Oni sú povolaní, aby sa osobne angažovali a zaručovali vhodný výber členov diecéznych a interdiecéznych tribunálov. Biskupi si nesmú myslieť, že činnosť ich súdov je nejakou technickou otázkou, o ktorú sa nemusia zaujímať, nakoľko ju zverili svojim súdnym vikárom. (por. CIC, kán. 391, 1419, 1423 § 1).

Hlavným kritériom charakteristiky sudcu, musí byť láska k pravde, a preto musí byť predovšetkým sám presvedčený, že pravda existuje.

Sudca, ktorý koná skutočne ako sudca, teda spravodlivo, sa nesmie nechať ovplyvniť pocitmi falošného súcitu k ľuďom, ani falošnými modelmi zmýšľania, aj keď sú bežne rozšírené.

Sudca dobre vie, že nespravodlivé rozsudky nikdy nič z pastoračného hľadiska neriešia, a že je to Boží súd, ktorý je z hľadiska večnosti rozhodujúci.

Sudca sa teda musí držať kanonických zákonov a tie správne interpretovať. Nikdy nesmie stratiť zo zreteľa pevné spojenie právnych noriem s náukou Cirkvi“ - povedal okrem iného Ján Pavol II. vo svojom príhovore k členom Apoštolského tribunálu Rímskej roty pri príležitosti začiatku nového súdneho roku.