Aký bol páter Ján Hermanovský?

Slovensko:Vo štvrtok 27. januára vo Vranove nad Topľou Mons. Bernard Bober, svätiaci biskup Košickej arcidiecézy slúžil zádušnú svätú omšu spojenú s pohrebnými obradmi otca Jána Hermanovského, ktorý zahynul 20. januára ako mučeník v Rusku v meste Brjansk.

Peter Plško, priateľ otca Jána, si na neho takto spomína:

Pochádzal zo skromných pomerov, z chudobnej nábožensky založenej rodiny vo Vranove nad Topľou.

Jeho staršia sestra bola rehoľná sestrička a aj on od detstva nesmierne túžil slúžiť Bohu a ľuďom ako kňaz. Mal ale ukončené iba základné vzdelanie, a tak sa rozhodol slúžiť aspoň ako kostolník vo farskom chráme Narodenia Panny Márie vo Vranove. Svojej túžby stať sa kňazom, sa nikdy nevzdával.

Aby mohol ísť študovať teológiu, rozhodol sa - na radu vtedajšieho vranovského dekana dôstojného pána Raffáča - „spraviť si maturitu“, a tak v roku 1966 odišiel do Bratislavy, aby mohol popri zamestnaní, pracoval ako skladník v Pozemných stavbách, študovať na Strednej škole pre pracujúcich.

V roku 1968, v zmiernených pomeroch za Dubčeka, si považoval za svoju povinnosť splniť nenaplnený životný sen svojej, vtedy už nebohej sestry – rehoľnice, a išiel na púť do Lúrd.

Cestou z púte sa v Nemecku počas zastávky vlaku na jednej železničnej stanici náhodou dozvedel o obsadení Česko-Slovenska armádami Varšavskej zmluvy, a z obavy, že doma sa už nikdy nestane kňazom sa okamžite rozhodol pre radikálne riešenie – bez akýchkoľvek prostriedkov a bez znalosti jazyka vystúpil z vlaku a domov sa nevrátil.

Ujali sa ho na miestnom rímskokatolíckom farskom úrade a po nejakom čase mu pomohli dostať sa do severného Talianska.

Jeho začiatky v Taliansku neboli ľahké. Nejaký čas si na živobytie zarábal ako pomocný robotník v kláštoroch a popri tom sa intenzívne pripravoval na štúdiá teológie.

Jeho húževnatosť ho priviedla do Nepomucena v Ríme. V marci 1974 sa jeho životná túžba splnila – bol vysvätený za kňaza.

Jeho prvým pôsobiskom bola robotnícka časť Ríma Loretto, kde mal veľmi ťažkú pozíciu kvôli silnému vplyvu Talianskej komunistickej strany medzi robotníkmi.

Vravieval mi, že Loretto bolo „celé červené“ a preto sa kňazi priam báli tam ísť pôsobiť. Po 10-tich mesiacoch prešiel do diecézy Florencia a po krátkom pôsobení priamo v meste, bol v malej horskej dedinke Carnicore.

Aj v tom videl riadenie Božie, že on, chlapec z Vranova sa dostal do „talianskeho Vranova“, lebo názov tejto obce je odvodený od talianskeho slova označujúceho vranu.

Po „nežnej revolúcii“ sa vrátil na Slovensko. Krátko pôsobil v obciach Horná Ves, Vrícko, a Veľké Leváre, avšak keď Pápežské misijné diela hľadali dobrovoľníkov – kňazov slovanského pôvodu na misie do Ruska, vnímal to ako volanie Božie.

Odišiel ako misionár do už fungujúcej rímskokatolíckej farnosti v meste Orel a potom do Moskvy, odkiaľ po krátkom pôsobení v jednom z moskovských kláštorov bol vyslaný arcibiskupom Tadeuszom Kondrušievičom založiť novú rímskokatolícku farnosť do mesta Brjansk.

Na okraji mesta sa mu podarilo kúpiť opustený domček - bývalú družstevnú pekáreň chleba s dvomi miestnosťami, ktorú s nesmiernym nasadením a s pomocou Božou, i všetkých, asi 40 tamojších veriacich katolíkov, premenil na kostol. Ten bol vo veľkej „prednej“ izbe, a fara v malej „zadnej“ izbičke.

V maximálnej možnej miere sa snažil - pri svojich minimálnych prostriedkoch, pôsobiť aj charitatívne – všemožne pomáhal chudobným a biednym. Vždy mi hovoril, píše Peter Plško, že tu na Slovensku si ani len nevieme predstaviť, aká je tam bieda, a nevážime si vôbec to Božie milosrdenstvo, že žijeme v takých pomeroch, v akých žijeme.

Okrem cestovania po okolí Brjanska za svojimi veriacimi zvykol absolvovať aj cesty na Slovensko a späť - cez Poľsko a Bielorusko - pretože si musel chodiť pravidelne vybavovať do Bratislavy na veľvyslanectvo Ruskej federácie pracovné víza.

Aspoň v tom mu bolo veľkou výhodou jeho dvojité občianstvo – talianske aj slovenské – že víza nemusel chodiť každého polroka vybavovať až niekde do Ríma.

Práve počas týchto jeho pobytov v Bratislave sme sa v posledných rokoch stretávali a navštevovali rôzne miesta pripomínajúce mu jeho mladosť.

Naposledy som sa s Jánom Hermanovským stretol minulý rok v lete – tentoraz nie v Bratislave, ale vo Vranove. Na ulici na sídlisku bol obklopený celým kŕdľom rómskych detí. Rozdával im zákusky.

Práve sa totiž vracal z primícií jedného novokňaza, kde po primičnej svätej omši bol pozvaný na slávnostný obed a po obede dostal aj „výslužku“ – krabicu so zákuskami. A práve o tie sa delil s deťmi.

Keď ma zbadal, tak rýchlo všetko porozdával a povedal, že chce ísť so mnou navštíviť môjho ťažko chorého otca, že, keď už je „doma“ vo Vranove, tak veľmi rád by sa s ním stretol, aby sa chvíľku spolu pomodlili.

Aký teda bol Ján Hermanovský? Nesmierne skromný, trpezlivý a obetavý.

Koľkokrát som si vravieval – ako len človek s takou pokornou povahou môže vôbec existovať v tom Rusku! A práve tá jeho pokora – to bola jeho najväčšia devíza, ktorou si získaval srdcia. V mene Božom robil služobníka svojím blížnym. Až kým si ho Boh k sebe nepovolal.