Dôležitejšie je pochopiť vlastné poslanie vo svete
Slovensko:Trnavská univerzita v pondelok 22. novembra udelila čestné doktoráty
Honoris causa dvom slovenským kardinálom.
Slávnostné zasadnutie Vedeckej rady
Trnavskej univerzity v Trnave spojené s udelením titulu „doctor honoris causa“ sa
konalo v katedrálnom chráme svätého Jána Krstiteľa v Trnave o pol druhej popoludní.
Kardinálovi
Jánovi Chryzostomovi Korcovi univerzita udelila čestný doktorát za jeho významný
prínos k prehĺbeniu filozofickej a historickej reflexie bytia, s osobitným zreteľom
na slovenské dejiny.
Vo svojom príhovore kardinál Korec povedal:
Kto
je človek?
Máme celé hory vedeckých a technických poznatkov, máme milióny
informácií o svete, ale nevieme dobre, kto je človek, kto sme my.
Takmer sa
strácame vo svete. Zabudli sme svoje meno. Nevieme, kto sme. Vieme omnoho viac o veciach
než o sebe samých, viac o chode prúdových lietadiel a rakiet než o svojom mieste vo
svete a o svojom poslaní.
Skúmame tajomstvá vesmíru, a pritom žijeme v nevedomosti
nad tajomstvami svojej vlastnej mysle a svedomia.
A predsa, čo je dôležitejšie,
než pochopiť svoje vlastné postavenie vo svete a svoje poslanie?
Keď hľadíme
do hĺbok dejín človeka, čo všetko tam nachádzame!
Hodiny, dni, týždne, roky
a stáročia, radosti i zúfalstva, drámy jednotlivcov i národov – to všetko sa zaznamenáva,
leptá a vpisuje na kožu človeka...
Čím všetkým už človek bol, čo všetko poznal,
vyjadril a utvoril! V dobrom i zlom, v šťastí i v nešťastí. A od samého začiatku už
v jaskyni sa otváral i čomusi nad sebou.
Kto kedy popíše celé bohatstvo človeka,
tajomstvá jeho vnútra, zákruty jeho dejín?
Žije na tejto zemi tisíce rokov.
Udržoval sa na žive zápasom proti silám prírody i proti iným tvorom. Staval domy a
mestá, chrámy i mohyly. Bránil sa proti požiarom i moru. Ale objavoval i svedomie
a staval oltáre. Áno, aj oltáre. Človek bol nielen homo faber, remeselník. Bol aj
homo religiosus, človek náboženský.
To náboženské ľudia tušili – tušili tajomstvo
života i sveta. Aj sa ho usilovali prežívať. Ale ako rozlične a najmä ako neraz aj
úboho...
Človek 2. storočia nášho letopočtu to vyjadril slovami: My úbohí,
čo sme sa klaňali raz slnku, raz kameňu a drevu, potom zlatu, striebru a kovu, dielam
ľudských rúk. V chápaní Boha a v náboženskej praxi ľudia, odkázaní sami na seba, často
blúdili. A medzitým kmásali ľudí aj vášne, aj nepriateľstvá a tieklo aj mnoho krvi
v bojoch.
Hľadíme na toto všetko z výšky dnešného života a pýtame sa: Kto je
človek? Ináč vidí človeka chemik, ináč biológ, ináč psychológ. A celkom ináč filozof
a človek veriaci. Fyzik bude ľahko pokladať človeka za stroj, chemik za laboratórium,
biológ za jedného zo živočíchov.
Človek je však predovšetkým celok. Je hmota
i duch. Je človek, je osoba. A je o ňom napísané, že je na Boží obraz a na Božiu podobu.
Človek
je bytosť, ktorá myslí. Človekom a jeho mysľou sa objavila v hmotnom vesmíre neslýchaná
novosť a sila. Schopnosť človeka myslieť nemá nijakú hranicu.
Myslenie je vo
svete sila, u ktorej sa nedá predpokladať, že by mohla naraziť na hranicu, za ktorú
sa už nedá ísť. Myseľ stále myslí. Človek a ľudia stále myslia. Každý vzrast myslenia
je zárodkom nových pohľadov a ďalších podnetov pre nové myslenia. Myslením je človek
roztvorený pre nekonečno.
Myslenie má povahu náboženskú – upiera sa k čomusi
absolútnemu. Toto absolútne človek vždy hľadal, ctil, prežíval, ale aj tápal, mýlil
sa a blúdil v prirodzených náboženstvách, kým mu nebola darovaná spoľahlivá a plná
pravda o Bohu v kresťanstve.
To všetko platí v primeranej miere aj o našom
človekovi, o našom Slovensku, o našich predkoch, a to tak v časoch predkresťanských
ako po príchode kresťanstva. Predtým tušenie, hľadanie a neistoty, potom príchod pravdy
a postupné formovanie života podľa nej.
Táto pravda sa našim predkom naplno
roztvorila príchodom sv. Cyrila a Metoda, kresťanskými modlitbami, prekladom Svätého
písma a kresťanskou bohoslužbou. Túto podstatnú zmenu v chápaní života vystihlo
už krásne slovo „Proglasu“. Aj u nás sa začala vyslovovať pravda o človekovi a o tajomstve
jeho života v Bohu cez Ježiša Krista.
Ako nám dávno sľubovali proroci, Kristus
prichádza zhromaždiť národy, lebo je svetlom tohto sveta ... Preto čujte, Slovieni,
toto: dar tento je naozaj od Boha daný dar dušiam, nikdy nehynúci, tým dušiam,
ktoré ho prijmu. Matúš s Markom, Lukášom a Jánom.
Ako asi pôsobilo na našich
predkov slovo Evanjelia, aké prevratné zmeny vnášala Cirkev do myslí našich ľudí,
ako sa menil ich pohľad na život, ako sa menili ich názory a mravy.
Tak ako
iné národy, ani naši predkovia nemali predtým jasnú predstavu o svete, o jeho pôvode
a cieli. Kresťanstvo bolo pre nich v tejto veci skutočným zjavením. „Na počiatku stvoril
Boh nebo i zem“. To bolo jasné a iskrivé slovo oproti všetkým tušeniam a mýtom Grékov
i negrékov.
Jediný osobný a živý Boh stvoril svet a v ňom človeka na svoj obraz
a na svoju podobu. A všetko vo svete, rastliny i zvieratá dal k dispozícii človekovi.
Človek sám neutvoril ani obilné zrnko, ani plod jablone – našiel ich na zemi pripravené.
Boh
prestrel človekovi už pred jeho príchodom na tejto zemi bohatý stôl – zrno na chlieb
i plody rastlín a stromov. Nevieme podrobne, ako naši predkovia prijímali tento výklad
Písma a ako to vplývalo na rozvoj ich duševného života. Bola to však pre nich dostatočná
pravda o svete a stala sa mohutným podnetom premýšľania pre ľudskú myseľ, stala sa
pilierom kresťanskej vzdelanosti.
Až kresťanstvo vyslovovalo potom ďalšie závratné
pravdy o človekovi a tie sa o nejaký čas rozvíjali ako filozofická a teologická antropológia
na univerzitách európskych národov, časom aj u nás.
Naši predkovia museli priam
žasnúť, keď si postupne uvedomovali dôstojnosť človeka, pravdu o posvätnosti každého
dieťaťa, každej matky, každého starca. A pýtali sa zhrození, ako môžu Saracéni skupovať
ľudí, najmä zajatcov a predávať ich za drahé peniaze na trhoch ako dobytok? Veď človek
je obraz a podoba Božia. Tak učila Cirkev hodnotiť a ctiť človeka. Naši ľudia začali
tvoriť veľké spoločenstvo viery národa i svetovej Cirkvi.
Neslýchaný kontrast
medzi pohanmi a kresťanstvom sa ukázal našim predkom pri každom porovnávaní, k čomu
ich nútil život. Napríklad pri stretnutí s Tatármi roku 1241. Akí drsní a suroví
boli Tatári! Správali sa ako šelmy. Narodili sa na koni a na koni zomierali. Nemali
úctu k žene a ženou pohŕdali.
Kresťanstvo vyzdvihlo ženu až na oltár ako svätú
Felicitu a Perpetuu. Manželstvo bolo posvätné a uzatváralo sa v chrámoch. Ako ďaleko
boli od tohto posvätného chápania života divokí Tatári...
Kresťanstvo robilo
našich predkov ľuďmi. Hovorí to aj nám niečo dnes? Slovensko i Európa žili z kresťanstva
po stáročia. Vieme, čo všetko pozitívne z toho vyrastalo. Keď sa národy od kresťanstva
odvrátili v nacizme či komunizme, zaplavili svet zločinmi a krvou. Kresťanstvo nás
robí ľuďmi.